Začiatok je vždy možný
— Mami, úplne si sa zbláznila?
Slová dcéry zaboliakli Lídu ako nôž pod rebrá. Bolestivo. Mlčala a pokračovala v čistení zemiakov, nož pevnejšie zovretý v ruke.
— Už sa na nás ukazujú prstom! Otec je ešte pochopiteľné, muž, ale matka?! Žena! Strážkyňa domáceho krbu! Není ti hanba?
Slza sa jej odkutálela po tvári, za ňou druhá… Čoskoro jej tváriacimi prúdmi tečú slzy, no dcéra neustáva.
Konštantín, jej manžel, sedí na stoličke, ramená zosunuté, pery vypúlené.
— Otec má zdravie na tom zle, ako vôbec môžeš?! Potrebuje starostlivosť! — Koko zajíkal. — Takto sa nesprávaš! Mami? Dal ti celý život, spolu ste vychovali dieťa, a teraz čo? Ochorel — a ty už hľadíš inam? Nie, moja drahá, takto sa to nerobí…
— Ako sa to teda robí? — opýtala sa ticho Lída.
— Čo?! Ty si ma urážaš?! Oci, počuješ, ona si zo mna robí srandu!
— Táňa, akoby som ti nebola matka, ale najhorší nepriateľ… Ach, ako ti ide o otca…
— Mami! Čo si to vymýšľaš?! Dosť! Volám babkám, nech si ťa vypočujú! Hanba!
— Vieš čo, — zasyčela Tatiana, obrátená na otca, — idem z univerzity a oni… kráčajú po aleji, podpieraní sa! On jej prednáša básne, asi svoje vlastné, však, mami? O láske, čo?
— Zlá si, Táňa. Zlá a hlúpa. Ešte mladá…
— Ani trocha ľútosti! Dosť, volám babkám, nech prídu!
Lída mlčala, narovnala sa, vyhladila vrásky na šatách, otrásla neviditeľné prachové častice. Vstala.
— Dobre, moji milí. Odchádzam.
— Kam, Lídka?
— Odchádzam od teba, Koko.
— Ako odchádzaš?! Kam?! A čo ja?!
Dcéra v tej chvíli niečo zúrivo vykrikovala do telefónu.
— Tá-á-ňa! — zaječal Koko, akoby na smútok. — Táňa-á!
— Čo, oci?! Chrbát ťa bolí?! Kde?!
— Oj, oj… Táň… ona… matka… povedala, že odchádza…
— Ako odchádza?! Kam?! Mami, čo si to vymyslela na staré kolená?!
Lída sa usmiala. Opatrne skladala veci do kufra.
Už sa chystala odísť, ale Koko ochorel — chróm sa zhoršil. Ako stonal, ako fňukal…
— Líd… mám, asi, kýlu…
— Na MRI neukázalo.
— A čo tí lekári vôbec vidia?! Najprv ti zámerne nehovoria!
— Vážne? A prečo?
— Peniaze z teba ťahajú! U Petrovča v práci to bolo rovnaké… masti, tabletky, a potom — bum! Kýla! A ešte nejaká zvláštna, ani názov nemá…
Vtedy neodišla. Nedokázala opustiť „úbožiaka“.
Ale teraz…
— Koľko ti ešte zostáva žiť, Líd? — hovorila kamarátka Zuzka. — Robíš pre nich ako otrok. Čo ti dobré dal Koko? Ni-č! — buchla dlaňou do stola.
— Celú mladosť chodil za ženami! Ako pes! Tú kaderníčku — ako sa volala…
— Miľka.
— Áno! Ťahal ju ako kravu na čokoládovej reklame! A ty — na dvoch prácach, ešte priživuješ, a on na gauči!
— Zuzka, akoby si Kok
