“Novonarodené šťastie”
“Pán, prestaňte ma prenasledovať! Už som vám povedala, že nosím smútok po manželovi. Neobťažujte ma! Začínam sa vás báť!” kričala som, zatínajúc päste.
“Pamätám, pamätám… Ale mám pocit, že ten smútok nosíte skôr pre seba. Prepáčte,” neustával môj… nápadník.
Bola som na liečebnom pobyte. Chcela som len ticho a spev lesných vtákov, nie dotieravé pozornosti mužov. Môj manžel zomrel náhle. Potrebovala som sa spamätať, pochopiť tú stratu.
S manželom Martinom sme šetrili na opravu bytu, nič si nedovolili, a potom… zrazu mu bolo zle, sanitka neprišla včas. Druhý infarkt. Pohreb som zaplatila z posledných peňazí. Zostala som sama s dvoma tínedžermi. Ruky mi klesali. Ako prežiť tú bolesť?
V práci mi dali poukaz na kúpele. Odmietala som. Nechcela som ani vyjsť z bytu. Kolegovia naliehali:
“Nie si prvá vdova, ani posledná. Máš deti. Musíš žiť! Choď, Zuzana, daj si oddych. Upokoj myšlienky.”
A tak som, zdráhavo, odišla.
Ubehlo štyridsať dní od Martinovej smrti. Srdce bolelo rovnako.
V sanatóriu som bývala s rozjarenou dievčinou Viktóriou. Vyžarovala radosť, až to bolo iritujúce. Nechcela som sa jej sťažovať. Čo by tomu rozumela?
K Viktórii sa naliehal jeden z organizátorov zábavy. V takýchto miestach sú všetci slobodní, rozvedení alebo vdovci. Varovala som ju:
“Viktor, určite je ženatý, možno už po tretíkrát.”
Ona sa len smiala:
“Nehadžte na mňa strach, Zuzka! Ja už nie som žiaden zelenáč!”
A “zelenáč” každý večer letel na rande. Ja som týždeň nevytŕčala z izby. Čítala som knihu, ktorej dej som nevnímala, pozerala telku, ktorej obraz nevidela.
Jedného rána som sa zobudila v dobrom rozpoložení. Vonku svitilo slnko. Rozhodla som sa prejsť po lese, počúvať vtáky. A vtedy som stretla toho muža.
Všimla som si ho už v jedálni. Nízky, s vypočítavým pohľadom, o hlavu menší ako ja. Neznášala som ho.
Ale bol upravený, čisto oholený, oblečený ako z reklamy. Pri každom večeri sa mi uctivo ukláňal. Ja som len stroho prikývla. Z láskavosti.
Jedného dňa si prišiel sadnúť k môjmu stolu.
“Smútite, pani?” spýtal sa jemným hlasom.
“Nesmútim,” odsekla som.
“Klamete. Je to na vás vidieť. Možno vám viem pomôcť?” nenechavo pokračoval.
“Smútim po manželovi. Ešte niečo?” Chcela som ukončiť rozhovor.
“Prepáčte. Nevedel som. Ešte stále—poznáme sa? Ján.”
Bolo vidieť, že sa bojí, že odídem.
“Zuzana,” vyhrkla som a rýchlo odišla.
Odvtedy si ku mne pri každom večeri sadal a nosil mi zvončeky. Rástli všade okolo. Bolo to milé. Ale nič viac som nechcela.
Ján neustupoval. Sprevádzal ma na večerných prechádzkach. Dokonca som si obúvala ploššie topánky, aby som nevyzerala príliš vysoko. Ale jemu jeho výška nevadila. Lákal ženy hlasom. Nikdy som nepočula taký hypnotický hlas.
Začali sme spolu chodiť na tanečné večery, do mesta nakupovať. Snažil sa ma vlákať do svojej izby. Odolávala som.
Až jedného dňa mi pripomenul:
“Zuzka, zajtra odchádzame. Neprídeš večer… na čaj?”
“Uvidím,” odpovedala som nejasne.
Posledný večer. Rozhodla som sa neuraziť ho. Vedela som, ako to skončí.
Stôl bol slávnostne prestretý. “Asi si požičal riad z jedálne,” pomyslela som si. Z ničoho nič vytiahol šampanské.
“Zacneme? Neviem, ako sa zajtra rozlúčime. Daj mi adresu. Prídem za tebou,” povedal smutne.
“Zabudneš na druhý deň. Za čo pijeme, Jano?” Bola som pripravená.
“Ty nechápeš? Za lásku, Zuzka, za lásku!”
…Ráno sme sa zobudili v náručí. Bože, prečo som sa celý týždeň hrala na nedostupnú? Prečo som nešla k nemu hneď?
Rozlúčila som sa s Viktóriou. Sedela na posteli a plakala.
“Čo sa stalo?” spýtala som sa.
“Som tehotná, Zuzka. Neviem od koho,” vzlykala.
“Ten tvoj zábavník?”
“Neviem. Stretávala som sa aj s iným… Je ženatý.”
“Viktor, zavolaj rodičom. Poďme za riaditeľom.”
Vybehla z izby v slzách. Deti, čo sa v mladosti naučia…
Balila som sa. Nechcela som odísť. Za tie dni mi bolo všetko blízke. Hlavne Jano…
Autobus prišiel. Ján ma prišiel odprevadiť so zvončekami. Rozplakala som sa. Rýchly románik sa skončil.
Bydleli sme v rôznych mestách. Jediný spôsob bol list. A ten list napísala… Janova žena. “Všetko viem. Nič z toho nebude, lebo ja mám 30 a ty 40.” Neodpovedala som.
O pol roka neskôr znenazdania prišiel Ján. Moji synovia mlčali.
“Ján? Len tak?” Chcela som počuť: “Prišiel som navždy.”
“Len tak… Nevyhodíš ma, Zuzka?”
Synovia diskrétne odišli.
“Vstúp. Čo ťa sem priviedlo? List od manželky?”
“Prepáč. Písal som ti, ale ona ho našla… Rozviedli sme sa.”
“Nevedela som, že si ženatý. Nič by nebolo. Čo teraz?”
“Vzme si ma, Zuzana.”
“Ja… mám deti. Ako sa k tebe postavia?”
“Deti sú super. Ja mám desaťročnú dcéru,” prekvapil ma.
“Dcéru? Ty si ju opustil?”
“Nie, Zuzka, to nie! Zoberiem si Alenku. Jej matka pije. Bude nás viac.”
“Počkaj, aká viac? Ja ju
