– Jozef, nechcel som ti to povedať v deň tvojej svadby… No vieš, že tvoja čerstvá manželka má dcéru? – Môj kolega mi doslova zarazil do sedačky vodiča.
– Ako to myslíš? – nevnímajúc som odmietal túto správu.
– Moja žena, keď na svadbe videla tvoju Zuzanu, zašepkala mi do uška:
– Zaujímavé, či ženích vie, že jeho nevesta má dcéru v detskom domove?
– Predstav si, Jozef! Sťažka som prehltol svoj šalát za stolom. Moja manželka tvrdí, že osobne pomáhala pri vzdaní sa novorodeniatka. Moja Viera je pôrodná sestra. Pamätá si tvoju Zuzanu podľa materského znamienka na krku. Ešte spomenula, že Zuzana dala dcérke meno Nina a priezvisko Novaková. To bolo pred piatimi rokmi – kolega so záujmom sledoval moju reakciu.
Šokovaný som sedel za volantom auta. Aká správa!
Rozhodol som sa situáciu osobne objasniť. Nechcel som veriť niečomu takému. Uvedomoval som si, že Zuzana nie je naivná osemnásťročná dievčina; mala tridsaťdva, keď sme sa vzali. Predo mnou mala nejaký osobný život. Ale prečo by sa mala vzdať vlastného dieťaťa? Ako by s tým mohla žiť?
Vďaka mojim kontaktom som rýchlo našiel detský domov, kde sa nachádzala Nina Novaková.
Riaditeľka mi priviedla veselú dievčatko s radostným úsmevom:
– Predstavujem vám našu Ninu Novakovú, – povedala dievčatku, – koľko máš rokov, zlatko, povedz ujo.
Jej výrazné kríženie očí mi neuniklo. Zrazu som pocítil lásku k tejto malej dievčinke. Bola to dcéra mojej milovanej ženy! Moja babka vždy hovorila:
– Dieťa, aj keď krivé, je zázrakom pre otca a matku.
Nina odhodlane pristúpila bližšie:
– Štyri roky. Si môj ocko?
Zaváhal som. Čo odpovedať dieťaťu, ktoré v každom mužovi vidí otca?
– Ninka, porozprávame sa. Chceš mať mamu a otca? – Samozrejme, že som položil hlúpu otázku. Ale už som chcel objať to rozkošné dievča a hneď s ňou ísť domov.
– Chcem! Vezmeš ma? – Nina sa otázkou a prenikavým pohľadom zahľadela priamo do mojich očí.
– Vezmem, ale o chvíľu. Počkáš, zlatko? – Bolo mi do plaču.
– Počkám. Nesklameš ma? – Nina sa zatvárila vážne.
– Nesklamem, – pobozkal som jej líčko.
Po návrate domov som všetko povedal manželke.
– Zuzana, je mi jedno, čo si mala predo mnou, ale Ninu musíme okamžite zobrať. Adoptujem ju.
– A mňa si sa spýtal? Chcem tú dievčinu? Veď je aj krivooká! – Zuzana zvýšila hlas.
– Je to tvoja vlastná dcéra! Dám Ninke opraviť oči chirurgicky. Všetko sa zlepší. Dievčatko je zlatíčko! Hneď sa do nej zamiluješ, – Pozícia mojej ženy ma veľmi prekvapila.
Sotva som prehovoril Zuzanu, aby sme Ninu adoptovali.
Trvalo nám rok, kým sme ju priviezli domov. Často som ju navštevoval v detskom domove. Za tú dobu sme si s Ninou na seba zvykli. Zuzanu stále netešila predstava mať dieťa a dokonca chcela proces adopcie pozastaviť. Presadil som, aby sme pokračovali a dokončili to.
Konečne prišiel deň, keď Ninka prvýkrát vstúpila do nášho bytu. Všetky maličkosti, ktoré sme si nevšimli, ju prekvapovali, fascinovali a tešili. Čoskoro oftalmológovia Ninke napravili oči. Proces trval jeden a pol roka. Som rád, že moja dcérka nepotrebovala operáciu.
Dcéra sa veľmi podobala na svoju mamu Zuzanu. Bol som šťastný. Mám doma dve krásavice – manželku a dcéru.
Skoro rok po príchode z detského domova si Nina nevedela dostatočne najesť. Stále nosila a spala s balíčkom sušienok. Nebolo možné jej ich vziať. Dieťa cítilo neustály strach z hladu. Zuzanu to dráždilo, mňa to zarážalo.
Stále som sa snažil utužiť rodinu, ale… Manželka nedokázala milovať vlastnú dcéru. Zuzana milovala len seba, svoje „Ja“.
Mali sme s ňou hádky, rozbroje, hádky kvôli Nine.
– Prečo si do našej rodiny dovliekol túto divošku? Nikdy nebude normálnym človekom! – Manželka začala hysterizovať.
Veľmi som miloval Zuzanu. Nevedel som si bez nej predstaviť život. Hoci moja mama raz povedala:
– Synček, je to tvoja vec, ale raz som Zuzku stretla s iným mužom. Nevydarí sa ti s ňou. Zuzana je prefíkaná a klamárska žena. Okrúži ťa okolo prsta, ani si to nevšimneš.
Keď miluješ, nevidíš prekážky. Tvoje šťastie žiari jasnejšie než hviezdy. Zuzana bola mojím ideálom. Prvý trhliny vo vzťahu sa objavili, keď do nášho domu prišla malá Nina.
Asi ona mi otvorila oči na skutočný stav vecí v mojej rodine. Prekvapovalo ma nedbanie manželky voči malej.
Chcel som prestať milovať Zuzanu, ochladiť k nej city, ale nešlo to. Priateľ mi kedysi poradil:
– Počuj, starý, ak chceš ochladiť city k žene alebo dievčaťu, odmeraj jej obvod.
– Žartuješ? – nechápal som.
– Zmeraj obvod hrudníka, pása, bokov. To je všetko, prestaneš ju milovať, – Zdal sa mi, že si priateľ zo mňa robí srandu.
Rozhodol som sa predsa len to jednoducho vyskúšať. Nijako tým neriskujem.
– Zuzana, poď, odmeriam ťa, – zavolal som manželku.
Zuzana bola trochu prekvapená:
– Bude môcť očakávať nové šaty?
– Áno, – dôkladne som meral obvod hrudníka, pása a bokov manželky.
Experiment skončil. Stále som Zuzanu miloval rovnako. Zasmial som sa nad posmeškom kamaráta.
Čoskoro Nina ochorela. Dostala nachladnutie. Mala teplotu. Dcérka fňukala, úpenlivo vzdychala a mrmlalala. Kráčala za Zuzanou s bábikou Martou v náručí. Bol som rád, že namiesto balíčka sušienok mala v rukách bábiku Martu.
Dcérka nekonečne prezlieka bábiku. Ale teraz bola nahá, čo znamenalo, že jej majiteľka bola chorá a nemala silu ju obliecť. Zuzana nakričala na Ninu:
– Utiš sa už! Nemám pokoj od teba! Choď spať!
Nina si pritlačila bábiku k hrudi a pokračovala v neustálom frflaní, už vyhlúbení. Zrazu Zuzana vytrhla bábiku z Nininych rúk, bežala k oknu, otvorila ho a zúrivo vyhodila hračku.
– Mamička, to je moja obľúbená bábika Marta! Ona vonku zamrzne! Môžem po ňu ísť? – Nina hlasno plakala, vrhla sa k vchodovým dverám.
Okamžite som sa rozbehol za vyhodenou bábikou. Ako na zlosť, výťah nefungoval. Zbehol som po schodoch z ôsmeho poschodia. Bábika sa zasekla na konári stromu hlavou dolu. Vytiahol som ju, očistil od snehu. Topiace sa snehové vločky na gumenej tváričke bábiky vyzerali ako slzy. Keď som sa vracal hore po schodoch, myslel som si, že ošediviem.
Čin Zuzany nemal vysvetlenie. Vošiel som do Nininej izby. Dcérka stála na kolenách pri postieľke. Hlava ležala na vankúši. Nina spala, vo sne vzlykala a trhala sebou. Opatrne som Ninu položil do postele a vedľa na vankúš som položil bábiku.
Zuzana bezstarostne sedela v obývačke a čítala módny časopis, nemysliac na Ninu. Tu sa moja láska k manželke skončila. Vyschla, roztopila sa, odparila. Nakoniec som pochopil, že Zuzana je krásny, ale prázdny obal.
Manželka, zrejme, všetko pochopila.
Rozviedli sme sa. Nina zostala so mnou, Zuzana ani trochu nenamietala.
…Neskôr, keď som sa stretol s bývalou manželkou, s úšklnikom mi povedala:
– Jozef, ty si pre mňa bol len odrazový mostík.
– Ach, Zuzana! Tvoje oči sú ako tyrkys, ale duša – sadze, – konečne som jej mohol pokojne vyjadriť tento pokarhanie.
Zuzana sa okamžite vydala za úspešného podnikateľa.
– Je mi ľúto jej manžela. Takej žene je materstvo cudzie, – vyhlásila moja mama so skrúteným úsmevom.
Nina spočiatku veľmi strádala za mamou, túžila po aspoň dotyku.
Ale moja nová manželka, Lucia, si Ninu nesmierne obľúbila a roztopila jej srdiečko. Tak sa stalo, že sa dieťaťa dvakrát vzdala vlastná matka. Pre mňa to bolo nepredstaviteľné.
Lucia s obrovskou láskou a nekonečnou trpezlivosťou prijala nielen Ninu, ale aj nášho syna Števka.
