Vianočná nálada v novembri
Zuzana si zapnula župan a pristúpila k oknu. Na stromoch už takmer neostal ani lístok. Tenká vrstvička popolavého námrazy pokrývala zvädnutú trávu a strechu susedného domu. Včera večer mrholilo a v noci prituholo. Chladný a pochmúrny november – predzvesť dlhej, beznádejnej zimy.
Zuzana si povzdychla. Túžba za oknom, túžba v srdci. Celý víkend bude sama doma. Túžba…
***
Vtedy bol tiež november. Počas obedňajšej prestávky Zuzana zbehla do kaviarne cez cestu od práce, kde predávali jedlo s sebou. S kolegyňami tam chodievali na striedačku. Mrholilo, no dáždnik si nevzala – s ním by bolo ťažké niesť tašky s jedlom.
Na vozovke nebola ani jedna auta. Zuzana odvážne vstúpila na prechod. Ulica tu bola pokojná, bez semafora. Nevšimla si, ako zza rohu vyrazilo SUV. Keď počula vreskot brzd len pár metrov od seba, stuhla, skrčila hlavu do plecie a zakryla si tvár rukami.
„K čertu sa ponáhľaš? Žiť ťa prestalo baviť?“ ozval sa nahnevaný krik.
Zuzana odtiahla ruky od tváre a otvorila oči. Vedľa auta stál vysoký muž, jeho čierne oči iskrili hnevom.
„Mala si pozerať, kam ideš. Ak si chcela skončiť pod kolesami, mala si ísť na hlavnú cestu,“ vyčítal jej.
Neurazili ju jeho hrubé slová, ale jeho vzhľad. Vysoký, v čiernom plášti, ktorý mal nedopnutý, s výraznou bradou zdôraznenou módnym stríhom. Oči ako z románu metali iskry priamo na ňu.
„A vy si myslíte, že keď máte drahé auto, musí sa vám každý uhnúť z cesty? Tu nie je semafor. Cesta bola prázdna. Nič som neporušila, prechádzala som po prechode. Mali ste spomaliť v zatáčke. Ľudia tu chodia pešo, mimochodom,“ prešla do protiútoku.
Muž sa na ňu pozrel.
„Naozaj som ponáhľal. Ak ste v poriadku, idem. Prepáčte,“ hodil posledné slovo cez plece a už kráčal k autu.
Zuzanu ešte dlho triaslo z toho, čo prežila – takmer ju zrazil a ešte na ňu kričal. Na druhý deň už nepršelo. Keď išla do kaviarne, pomaly a opatrne vkročila na prechod. Zrazu sa ozvalo búchnutie dverí a Zuzana okamžite ustúpila späť na chodník. Z parkovaného SUV vystúpil ten istý muž. Nechal sa k nej priblížiť s úsmevom.
„Bože, čo teraz? Prejdite. Počkám,“ povedala, nervózna z jeho pohľadu a úsmevu.
„Prepáčte. Čakal som na vás. Chcel som napraviť včerajšie nedorozumenie. Možno by sme si dali obed? Ako ospravedlnenie za moju hrubosť a na znamenie zmierenia.“ Usmial sa, jeho biele zuby sa zablýskli.
„Dnes nikam neponáhľate?“ spýtala sa opatrne.
Sedeli v kaviarni a ona zabudla na všetko. Hneď si všimla prstene na jeho prsteníku. Ženatý. Srdce sa jej svíjalo v hrudi. Bol právnik, otec dvoch dcér. Zišiel si jej telefónne číslo a hneď jej zavolal, aby si uložila to jeho. Keby niečo. Ponúkol jej právnu pomoc, keby potrebovala.
Zuzana mu neplánovala volať. Ale o dva dni neskôr jej zavolal sám a pozval ju na obed do reštaurácie na druhom konci mesta, kde by ich nikto nepoznal.
„Veľa ľudí ma pozná, nechcem drby,“ vysvetlil.
Ako sa to stalo, že začal chodiť k nej domov, sama nevedela. Nie často, vždy nečakane a len na chvíľu. A cez víkendy sedela doma sama a túžila po ňom, ako po sviatkoch. Hneď na začiatku povedal, že manželku neopustí, deti miluje a nikdy ich nenechá.
Na jazyku mala otázku: Tak prečo sem chodí? Ale bála sa vyzerať hlúpo a odradiť ho hádkou. Zamilovala sa a jej stačili tie drobky šťastia, ktoré jej dával. Navyše skúsenosti s mužmi nemala veľa.
***
V sobotu Zuzana dlho váľala v posteli. Nemala kam ponáhľať, upravovať sa nemusela – aj tak zostane celý deň doma. Dlho stála v župane pri okne, zabudla si upraviť vlasy. Keď zazvonili, išla otvoriť, bez toho aby sa pozrela do zrkadla.
Marek vtrhol ako víchrica, objal ju, medzi bozkmi povedal, že má len pol hodiny… Keď odišiel tak náhle, ako prišiel, Zuzana sa osprchovala a znova stála pri okne. Biela námraza na tráve roztála, asfalt vyzeral vlhký ako po daždi.
„To je celá láska. A znova som sama. Vždy to tak je – príde ako búrka, ani sa nestihneme porozprávať a zmizne. Ale vyhral si pre mňa pol hodinu, aj keď je víkend. To stojí za to,“ presviedčala sa. Jej rozrušené srdce sa upokojovať nechcelo, telo sa ešte chvelo spomienkami na jeho náruč a bozky. Zuzana sa objala.
Už nie prvý krát uvažovala – čo bude ďalej? Ako dlho to potrvá? Ako dlho jej budú stačiť tieto drobky lásky medzi stretnutiami, bez nádeje na budúcnosť? Skôr či neskôr nepríde… Nechcela na to myslieť. Musí sa vzchopiť a prvá ukončiť tieto šialené schôdzky, kým nie je neskoro. Je neznesiteľné byť druhá, deliť sa s jeho manželkou. Ale odísť nie je také jednoduché, keď miluješ.
Počas týždňa sa k nej nedostal. V piatok nečakane zavolal a pozval ju do reštaurácie.
„Zlato, strašne mi chýbaš. Mám hodinu voľna. Čakám na teba. Na cestách sú zápchy, metro bude rýchlejšie.“ Povedal adresu a zavesil.
Zuzana sa rozbehla po kancelárii. Vytiahla kabát, len letmo si ovinula šálu okolo krku, prešla si perami rúžom.
„Pokryješ ma? Zub ma bolí, už to nevydržím. Dobre?“ pZuzana sa usmiala, zahliadla sa do jeho úprimných očí a pochopila, že niekde tam vonku čaká skutočná láska, ktorá nestráca čas na polhodinové návštevy, ale zostáva naveky.
