Dnes som si uvedomil, že nová svokra môže byť požehnaním.
„Janko, nezabudni ku vikendu kúpiť medovníky a nejaké ovocie,“ pripomenula mi Zuzana, zatiaľ čo letmo pozerala do chladničky.
„Prečo? Máme nejakú oslavu?“ spýtal som sa a pohrával som si s balením kávy.
„Ty si naozaj zabudol? V sobotu príde mama! S novým manželom. Budú teraz bývať tu, v našom meste!“ zdôraznila Zuzka.
„Akože ‚bývať tu‘? Veď máme dvojizbový byt,“ vykríkol som a odložil kávu.
„No nie u nás, samozrejme,“ mávla rukami Zuzana. „Mama odišla do dôchodku, vydala sa a rozhodla sa presťahovať bližšie k nám. Aby videla vnuka, pomáhala.“
Prikyvol som a sľúbil, že všetko kúpim, no vnútri ma prenikal zvláštny nepokoj. Moja svokra, Alžbeta Pavlovna, vo mne vždy vyvolávala strach. Nebola to žena, ale skala – tvrdá, neoblomná. Vychovaná, chladná, s dokonalým účesom a rozkazovačným tónom. Celý život pracovala na železnici a svojich podriadených držala v prísnej kázni. A vždy, keď rozprávala, ako trestala podriadených, ticho som si oddychol, že pod ňou nepracujem.
A teraz – bude tu. Či jej obrovská energia nebude namierená na našu rodinu? Čo ak sa začne miesť do výchovy nášho syna, veliť, určovať, čo je najlepšie?
Zuzka však bola nadšená. Pomoc s Jankom, škola, úlohy – už nebude treba panikáriť po práci. „Mama to všetko zvládne,“ uisťovala ma. Ale ja som cítil, že pokojnému životu nastal koniec.
A potom nastala sobota. Zazvonil domový zvonek.
„Janko, mama prišla!“ radostne vykrikla Zuzka a ponáhľala sa k dverám.
Otvorila dvere… a stuhla. Na prahu stáli dvaja. Vedľa príjemného, dobrosrdečného muža – štíhla žena s miernym úsmevom a krátkymi svetlými vlasmi. Zdrvený som v úžase zíral. Toto určite nebola tá istá Alžbeta Pavlovna, ktorú som poznal!
Ale vtedy tá žena povedala známym, no nečakane teplým hlasom:
„Deti, ako som sa po vás stýskala! Jano, Zuzka, Janko, ahojte, moji milí!“
Vymenené pohľady so ženou. A muž mi už rázne potriasol rukou:
„No ahoj, zaťko! Ja som Viktor Štefanovič. Dúfam, že sa spriatelíme!“ S úsmevom odniesol obrovskú tašku do kuchyne.
Alžbeta objala dcéru, potom vnuka, a dokonca aj ja som dostal objatie. Stál som ako oparený.
Medzitým Viktor Štefanovič vykladal z tašky zaváraniny, údeniny a, ako sa patrí, fľašičku čistého. Všimol si môj pohľad a zasmial sa:
„No však! Teraz sme rodina. Chceš, ti poviem, ako sa tvoja Alžbeta a ja zoznámili?“
Ukázalo sa, že Viktor bol predákom v susednej železničnej dielni. Raz prišla kontrola – a medzi kontrolormi bola ona. Tvrdá, prísna. On sa nedal, povedal všetko narovinu. Ona ho chcela zložiť autoritou – nepodarilo sa. A keď ju s iróniou nazval „očarujúcou ženou“, prvýkrát po rokoch sa začervenala.
Tak sa to začalo. Potom rande, káva, lodenka, huby a láska. Viktor v nej prebudil nielen ženu, ale aj starostlivú babičku. Teraz spolu vyzdvihujú Janka zo školy, chodia s ním na dedinu, Alžbeta sa dala na rybolov a nedávno si vyberali čln na internete.
„Prídte aj vy niekedy na dedinu, Janko,“ povedala raz. „Stále len pracovať a pracovať… Kedy bude čas žiť?“
Keď sa môj kamarát Peter dozvedel, ako sa moja svokra zmenila, len si povzdychol:
„To máš šťastie. U nás svokra málem rozvratila rodinu, ale tvoja – to je poklad!“
A ja s ním úplne súhlasím. Teraz sa pozerám na Alžbetu Pavlovnu úplne inými očami. Lebo niekedy aj srdce z ocele len čaká, kedy ho niekto roztopí.
