Už tretí rok to takto trvá. Keď môj syn Martin priviedol do nášho domu novú manželku – ženu s dvoma deťmi z prvého manželstva – ani som si nevedela predstaviť, čo všetko sa zmení. Najprv ma uisťoval, že je to len dočasné, že u mňa budú len pár mesiacov, kým si nenájdu vlastné bývanie. Ale tri roky prešli a „dočasné“ sa stalo trvalým. A aby toho nebolo málo, jeho žena Zuzka je teraz v druhom rade. A každý deň môjho staršieho veku je čoraz viac ako utrpenie.
Bývame v normálnom dvojizbáku na sídlisku. V byte sme teraz ja, môj syn, jeho tehotná žena a jej dve deti. Čoskoro pribudne ešte jedno bábätko. Nechcem si na ňu veľa stážiť – Zuzka sa ku mne správa slušne, neháda sa. Lenže domáce práce robiť nechce a vlastne ani nevie. Hoci jej deti chodia do škôlky, ona nepracuje, len sedí na internete alebo chodí po výletoch s kamarátkami. Občas si dá spraviť nechty a ja sa už ani neopovážim pýtať, za čí peniaze.
Martin síce pracuje. Ale jeho výplata sotva stačí na jedlo a účty, najmä keď nás je toľko. Ostatné platím ja – zo svojho dôchodku a z príležitostných prác. Každé ráno o piatej idem umývať podlahy v dvoch kanceláriách a pred ôsmou sa vraciam domov. Zdalo by sa, že by som si mohla oddýchnuť, ale kdeže – v umývadle hora riadu po raňajkách, obed ešte nie je hotový, bielizeň nevypraná, podlaha neumetená. A to všetko padá na mňa.
Zuzka, kým nebola tehotná, aspoň obchodovala, občas uvarila. Teraz – vôbec nič. Hovorí, že ju ťahá brucho. Odvedie deti do škôlky a zmizne. Domov príde s Martinom na obed, ale niekto musí variť, nosiť na stôl a potom umývať. Robí to ona? Samozrejme, že nie. Všetko je na mne. A už to nezvládam.
Raz som sa odvážila s Martinom prehovoriť. Vravela som mu: „Martinko, v takom malom byte je nás príliš veľa, čo keby ste si s Zuzkou pozreli nejaké prenájmy?“ Len pokrčil plecami: „Mama, polovica bytu je moja, na nájom nemáme. Vydrž.“ Ako keby mi nožom prešiel po srdci. Celý život som žila pre neho, pre rodinu. A teraz mám len „vydržať“?
Pred mesiacom som mala hypertenznú krízu. Zosunula som sa priamo v kuchyni, panvica z plotny málo chýbala a nespadla. Odviezli ma sanitkou. Lekár povedal: potrebujem pokoj, oddych, žiadny stres. Lenže ako mám odpočívať, keď je v dome každý deň ako na jarmoku?
Deti za to samozrejme nemôžu. Ale oni, tehotná Zuzka a Martinova ľahostajnosť zmenili môj starobný vek na nekonečnú únavu. Po obede sa snažím aspoň na hodinu ľahnúť – nohy ma bolia, chrbChcem už len kúpiť si malý garsónik, kde budem mať konečne pokoj, ale bojím sa prázdnoty a dlhov, ktoré by som si v tomto veku už nevedela dovoliť.
