Telefón zazvonil o pol dvanástej večer. Zuzana práve zadriemala pri pokojnom dýchaní manžela, a ostrý zvuk telefónu ju prinútil trhnúť sa. Srdce jej ticho zaťukalo – v taký čas sa dobré správy neozývajú.
— Jozef, — jemne potriasla manžela. — Jozef, zobuď sa! Telefón.
On sa prudko posadil na posteli, schytil slúchadlo. Zuzana napäto pozorovala jeho tvár – rýchlo bledla každou sekundou.
— Ako to… kedy? — tíško sa spýtal. — Áno… áno… rozumiem. Hneď tam budem.
Jozef pomaly zložil telefón. Prsty sa mu triasli.
— Čo sa stalo? — zašepkala Zuzana, už tušiac, že sa stalo niečo nenapraviteľné.
— Peter s Natáliou… — preglgol. — Havária. Oboch. Na mieste.
V izbe zavládlo ťažké ticho, prerušené len tikotom hodín. Zuzana hľadela na manžela a nemohla uveriť.
Len predvčerom sedeli všetci spolu v kuchyni, pili čaj, Natália sa delila o recept na nový koláč. A Peter, Jozefov najlepší priateľ zo študentských čias, rozprával príbehy o rybačke.
— A čo Nina? — zrazu si Zuzana spomenula. — Bože, a čo bude s Ninou?
— Bola doma, — Jozef sa ponáhľal, obliekajúc si nohavice. — Musím ísť, Zuzka. Tam… treba identifikáciu. A vôbec.
— Idem s tebou.
— Nie! — otočil sa ostro. — Alenka zostane sama. Nestojí za to ju strašiť uprostred noci.
Zuzana prikývla. Manžel mal pravdu – nebolo treba zapájať dvanásťročnú dcéru do tejto tragédie. Aspoň nie teraz.
Celú noc nezavrela oči. Kráčala po byte, neustále pozerala na hodiny. Nakukla do Alenkinej izby, ktorá spala opretá lícom o dlaň, jej ryšavé vlasy boli rozmetané po vankúši. Taká svetlá, taká bezbranná.
Jozef sa vrátil nad ránom – zoslabnutý, s červenými očami.
— Všetko sa potvrdilo, — unavene povedal, klesajúc do kresla. — Čelná zrážka… s kamiónom. Nemali šancu.
— A čo teraz bude s Ninou? — ticho sa spýtala Zuzana, postavujúc pred manžela šálku silnej kávy.
— Neviem. Zostala jej len stará mama vo dedine. Je veľmi stará, sotva chodí.
Zavládlo ticho. Zuzana sa pozrela von oknom, kde sa začínal šedivý, chladný svit. Nina, Jozefova krstná dcéra, bola rovesníkom ich Alenky. Svetlá, tichá dievčina, vždy sa držala trochu stranou.
— Vieš, — pomaly začal Jozef, — rozmýšľam… Možno by sme ju mohli vziať k sebe?
Zuzana sa prudko otočila:
— To myslíš vážne?
— A čo? Miesto máme, izba je voľná. Som jej krstný otec. Nebudeme predsa dieťa posielať do detského domova!
— Jozef, ale to je… to je veľmi vážne. Musíme to celé premyslieť. Poraďme sa s Alenkou.
— Čo je tu na premýšľanie? — zľahka udrel päsťou do stola. — Dievča zostalo bez rodičov! Moja krstná dcéra! Nedokázal by som sa pozerať do zrkadla, keby som ju nechal na holičkách!
Zuzana zahryzla do pery. Samozrejme, manžel mal pravdu. Ale všetko to bolo príliš rýchle, príliš nečakané.
— Mami, tati, čo sa stalo? — ospalý hlas Alenky ich obidvoch vyvedol z rovnováhy. — Prečo ste tak skoro hore?
Pozreli na seba. Okamih pravdy prišiel skôr, než očakávali.
— Dieťatko, — začala Zuzana, — posaď sa. Máme… veľmi zlé správy.
Alenka mlčky počúvala, jej oči sa stále zväčšovali. A keď otec povedal, že Nina bude u nich bývať, náhle vstala:
— Nie! — zakričala. — Nechcem! Nech ide k babke!
— Alenka! — prerušil ju Jozef. — Ako sa nehanbíš! To je také nešťastie…
— A čo mňa po tom? — oči dievčaťa sa zablysli. — To nie sú moje problémy! Nechcem s ňou deliť náš dom! Ani vás nechcem deliť!
Vybuchla z kuchyne, tresnúc dverami. Zuzana bezradne pozrela na manžela:
— Možno nie je dobrý nápad sa unáhliť?
— Nie, — tvrdo povedal. — Rozhodnuté. Nina bude žiť u nás. Alena si zvykne.
O týždeň sa Nina presťahovala. Tichá, bledá, s uhasnutými očami. Sotva rozprávala, len prikyvovala na otázky.
Zuzana sa snažila obklopiť ju starostlivosťou. Pripravovala jej obľúbené jedlá, kúpila novú posteľnú bielizeň s motýlikmi.
Alenka demonštratívne ignorovala Ninu. Zamykala sa vo svojej izbe a keď na ňu v chodbe narazila, odvrátila sa a prešla okolo.
— Prestaň sa tak správať! — karhal ju otec. — Maj trochu citu!
— A čo robím zle? — ohradila sa Alenka. — Len si ju nevšímam. Mám na to právo! Je to môj dom!
Napätie v dome sa každý deň zvyšovalo. Zuzana sa motala medzi dievčatami, snažiac sa zmierniť napätie. Ale čím viac sa snažila, tým horšie to bolo.
Potom zmizli náušnice. Obľúbené, zlaté, s malými diamantmi – darček od Jozefa na desiate výročie svadby.
— To ona ich vzala! — vykričala Alenka, keď Zuzana zistila stratu. — Videla som, ako vošla do vašej spálne, keď ste neboli doma!
— Nie je to pravda! — prvýkrát sa ozvala Nina. — Nič som nevzala! Nie som zlodejka!
Rozplakala sa a ušla do svojej izby. Jozef vrhol na dcéru pohľad:
— To si urobila naschvál, však? Rozhodla si sa ju zničiť?
— Hovorím pravdu! — Alenka dupala nohou. — Len sa pretvaruje! Predstiera, že je nešťastná, a sama…
— To stačí! — prerušila ju Zuzana. — Nebudeme sa hádať. Náušnice sa nájdu. Možno som ich len niekam založila a zabudla.
Ale o tri dni zmizol prsteň. Jediná pamiatka na Zuzaninu mamu.
— No čo, aj toto len tak zmizlo? — opýtala sa sarkasticky Alenka. — Alebo budeme predstierať, že nič sa nedeje?
Stála uprostred obývačky, ruky mala v bok – presne ako malá fúria. A v dverách stála bledá Nina, hrýzla si pery a rýchlo mrkala, ako keby zadržiavala slzy.
Zuzana prechádzala pohľadom z jednej dievčiny na druhú. A prvýkrát za tieto dni sa jej zdalo, že začína niečo chápať.
Sedela na okraji vane, krútiac v rukách fľaštičku so zelenkou. Riešenie ju napadlo náhodou – práve dezinfikovala Nininu malú reznú ranu, keď jej tá myšlienka preletela hlavou. Zelenka. Rovnako jedovatá ako lož, a rovnako viditeľná ako pravda.
Keď sa všetci uložili na spánok, vytiahla škatuľku s bižutériou. Každý prsteň, každú náušnicu jemne označila drobnou bodkou.
— Čo to robím? — zašepkala potichu. — Bože, do čoho sme sa to dostali…
Na druhý deň ráno zmizol prívesok. Pri stole bolo ticho. Nina smutne pichala lyžicou do ovsenej kaše, Alenka bola odvrátená k oknu. Jozef mrzuto pil kávu.
— Dievčatá, — Zuzana sa snažila hovoriť pokojne. — Ukážte mi ruky.
Prekvapivo sa na ňu pozreli.
— Načo to je? — zamračila sa Alenka.
— Len ich ukážte.
Nina ako prvá vystrela ruky – čisté, bez jedinej škvrnky. Ale Alenka váhala.
— Ja nebudem! — Pokúsila sa odísť od stola.
— Ostaň sedieť! — prehovoril otec dôrazne. — Ukáž ruky matke!
Alenka si zahryzla do pery a pomaly natiahla ruky. Na bruškách prstov sa zelenali drobné bodky.
V kuchyni zavládlo hrobové ticho. Bolo počuť, ako tikajú hodiny na stene, ako šumí voda v rúrach, ako ťažko dýcha Jozef.
— Ty… — zalkol sa hnevom. — Obviňovala si Ninu, a sama…
Alenka vyskočila, prevrhla stoličku. V očiach mala strach a ešte niečo – možno hanbu?
— Nenávidím vás! — vykričala. — Všetkých vás nenávidím!
Predtým, než ju niekto stihol zastaviť, vybehla do predsiene. Tresli vchodové dvere.
— Alena! — Zuzana sa za ňou vybrala, ale manžel ju zastavil.
— Nech sa prejde, — povedal tvrdo. — Nech premýšľa nad svojim správaním.
Ale hodiny plynuli a Alena sa nevracala. Telefón bol nedostupný. Do večera už Zuzana nemala pokoj.
— Musíme zavolať políciu, — povedala roztraseným hlasom. — Už sa stmieva…
A vtedy Nina, ktorá mlčala celý deň, náhle ožila:
— Myslím, že viem, kde môže byť.
— Odkiaľ? — spýtala sa Zuzana prekvapene.
— Občas som ju videla. Rada sedí v starej altánku v parku. Tam, kde je jazierko.
— Prečo si to nepovedala skôr? — zvolal Jozef.
— Nepýtali ste sa, — pokrčila plecami Nina. — Pôjdem po ňu. Sama. Prosím.
Zuzana sa pozrela na manžela. V Nininej odpovedi bolo niečo nové, nezvyčajné. Istota? Odvaha?
— Choď, — prikývla.
Prešla hodina. Dve. Keď sa vonku stmievalo, zazvonili na dvere.
Na prahu stáli obe dievčatá – rozcuchané, červenajúce sa. Alena mala oči opuchnuté od sĺz, ale v nich už nebola zlosť. A Nina… Nina sa prvýkrát od tej tragédie usmievala.
— Mami, — ticho povedala Alenka. — Prepáč mi. Všetko vrátim.
— Viem, miláčik, — Zuzana si dcéru pritiahla k sebe. — Viem.
— Len som si myslela… — Alenka prehltla slzy. — Myslela som, že ju budete mať radšej. Veď je taká nešťastná. A ja…
— Hlúpa, — zrazu prehovorila Nina. — Hlúpa si, Alenka. Lásku sa nedá ukradnúť. Buď je, alebo nie.
Zuzana ohromene pozrela na svoju nevlastnú dcéru. Kde sa v dvanásťročnom dievčati berie taká múdrosť?
— Porozprávali sme sa, — vysvetľovala Nina, všimnúc si Zuzanin pohľad. — Dlho sme sa rozprávali. O všetkom.
— A vieš čo? — Alenka sa náhle cez slzy usmiala. — Ona je super. Naša Ninka. Dokážeš si predstaviť, ona taky miluje Harryho Pottera! A hrá šachy! Mami, môže bývať u mňa v izbe? Prosím!
Zuzane sa tlačil do hrdla hrča. Objala obidve dievčatá, stiahla ich k sebe. Z diaľky bytu sa hlasno vysmrkal Jozef.
Neskôr, keď posielala dievčatá spať, počula ich šepot:
— Počuj, môžem ťa volať sestrička? — prišiel hlas Alenky.
— Môžeš, — v Nininenom hlase znela usmievavosť. — Ale za jednu podmienku.
— Akú?
— Naučíš ma pliesť náramky priateľstva? Máš také krásne…
Zuzana ticho zatvorila dvere. V kuchyni na ňu čakal Jozef – s dvomi pohármi.
— Vieš, — zamyslene povedal, rozlievajúc červené víno, — rozmýšľam, že Peťko s Natka sa tam hore asi teraz radujú.
— Myslíš? — opýtala sa, ako prevzala pohár.
— Som si istý. Ich dievčatko je doma. V rodine. A teraz má sestru.
Medzi hviezdami za oknom žiarili hviezdy. Niekde ďaleko štěkali psi. A v detskej izbe sa dve dievčatá, donedávna si cudzie, potichu potichučky šepkali o svojich veciach, dievčenských, a pomaly sa stávali skutočnými sestrami.
