O pol dvanástej v noci zazvonil telefón. Darina len čo-čo zadriemala pod pravidelným dychom manžela, keď ostrý zvuk telefónu ju donútil strhnúť sa. Srdce jej nepokojne zabehlo— v takú hodinu nič dobré nečakaj.
— Miško, — jemne štuchla do manžela. — Miško, zobuď sa! Telefón.
On prudko vstal z postele, zdvihol slúchadlo. Darina pozorne sledovala jeho tvár— menila sa každou sekundou, bledol a bledol.
— Ako… kedy? — spýtal sa zachrípnutým hlasom. — Áno… áno… chápem. Hneď som tam.
Miško pomaly položil telefón. Jeho prsty sa triasli.
— Čo sa stalo? — zašepkala Darina, už tušiac, že sa stalo niečo strašné.
— Peter s Naťou… — prehltol naprázdno. — Nehoda. Obaja. Na mieste.
V izbe zavládlo ticho, rušené len tikotom hodín. Darina hľadela na manžela a nemohla uveriť.
Len predvčerom všetci sedeli v kuchyni, pili čaj a Natália sa delila o recept na nový koláč. A Peter, Miškov najlepší priateľ ešte zo študentských čias, rozprával rybárske historky.
— A Nasti? — náhle si spomenula Darina. — Bože, čo s Nasti?
— Bola doma, — Miško si rýchlo natiahol nohavice. — Musím tam ísť, Daro. Treba identifikovať telá. A vôbec.
— Idem s tebou.
— Nie! — ostro sa otočil. — Alenka zostane sama. Nemá zmysel ju strašiť uprostred noci.
Darina prikývla. Manžel mal pravdu— nemalo zmysel zapájať do tejto tragédie ich dvanásťročnú dcéru. Aspoň teraz nie.
Celú noc nemohla oka zažmúriť. Prechádzala sa po byte, neustále kontrolovala hodiny. Nakukla do izby spiacej Alenky— tá spala spokojne, hlavu zaborenú do vankúša, ryšavé vlasy rozprestrené okolo. Taká svetlá, taká bezbranná.
Miško sa vrátil na úsvite— ovisnutý, s červenými očami.
— Všetko sa potvrdilo, — unavene povedal, padnúc do kresla. — Náraz čelne… s kamiónom. Nemali šance.
— A čo teraz bude s Nasti? — ticho sa spýtala Darina, postaviac pred manžela šálku silnej kávy.
— Neviem. Má už len starú babku na dedine. Už sotva chodí.
Mlčali. Darina pozerala von oknom, kde začínal šedý, chladný úsvit. Nasti, Miškova krstná dcéra, bola rovesníčkou ich Alenky. Svetlovlasé, tiché dievča, vždy sa držalo trochu bokom.
— Vieš, — pomaly prehovoril Miško, — premýšľal som… A možno by sme ju mali vziať k sebe?
Darina sa prudko otočila:
— To myslíš vážne?
— A čo? Miesto máme, je voľná izba. Ja som jej krstný predsa. Nemôžem dieťa odovzdať do detského domu!
— Miško, no to je… to je predsa veľmi vážna vec. Treba si to premyslieť. Poraď sa aj s Alenkou.
— O čom chceš premýšľať? — buchol päsťou po stole. — Dievča zostalo bez rodičov! Moja krstná! Nevedel by som sa pozrieť sám sebe do očí, ak by som jej dcéru opustil!
Darina si uhryzla do pery. Samozrejme, manžel mal pravdu. Ale všetko bolo tak rýchle, tak neočakávané.
— Mami, oci, čo sa stalo? — ospalý hlas Alenky ich oboch zaskočil. — Prečo ste vstali tak skoro?
Prehliadli sa. Pravý okamih pravdy nastal skôr, než čakali.
— Dcérka, — začala Darina, — sadni si. Máme… veľmi zlé správy.
Alenka počúvala mlčky, len oči sa jej zväčšovali a zväčšovali. A keď otec povedal, že Nasti bude bývať s nimi, náhle vyskočila:
— Nie! — zakričala. — Nechcem! Nech ide k babičke!
— Alenka! — napomenul ju Miško. — Ako sa nehanbíš! Človek má také nešťastie…
— No čo mňa do toho? — oči dievčaťa zaiskrili. — To nie sú moje problémy! Ja s ňou nechcem zdieľať dom! A vás nechcem zdieľať!
Vybehla z kuchyne, buchnúc dvermi. Darina bezmocne pozrela na manžela:
— Možno naozaj netreba sa ponáhľať?
— Nie, — pevne odpovedal. — Je to rozhodnuté. Nasti bude bývať s nami. Alenka si zvykne.
O týždeň sa Nasti presťahovala. Tichá, bledá, s prázdnymi očami. Takmer nehovorila, len prikývala na otázky.
Darina sa snažila obklopiť ju starostlivosťou. Pripravovala obľúbené jedlá, kúpila nové posteľné oblečenie s motýlikmi.
Alenka demonštratívne ignorovala Nasti. Zamykala sa vo svojej izbe, a keď sa s ňou stretla na chodbe— otáčala hlavu a prechádzala okolo.
— Prestaneš sa tak správať! — napomínal ju otec. — Maj zodpovednosť!
— A čo také robím? — odvrávala Alenka. — Len ju ignorujem. Mám na to právo! Toto je môj dom!
Napätie v dome rástlo s každým dňom. Darina pobiehala medzi dievčatami, snažiac sa vyhladiť ostré hrany. Ale čím viac sa snažila, tým horšie to bolo.
A potom zmizli náušnice. Obľúbené, zlaté, s malými diamantmi— dar od Miška na desiate výročie svadby.
— Ona ich zobrala! — vyhrkla Alenka, keď Darina našla, že chýbajú. — Videla som ju, ako išla do vašej spálne, keď ste doma neboli!
— Nie je to pravda! — prvý raz za celý čas prehovorila Nasti. — Nič som nevzala! Nie som zlodejka!
Rozplakala sa a utekala do svojej izby. Miško sa chmurne pozrel na dcéru:
— To si urobila naschvál, však? Rozhodla si sa ju zničiť?
— Ja hovorím pravdu! — Alenka duphla nohou. — Ona sa pretvaruje! Tvári sa nešťastne, ale sama…
— Dosť! — prerušila ju Darina. — Poďme sa nehádať. Náušnice sa nájdu. Možno som ich sama niekde položila a len zabudla.
No o tri dni zmizol prsteň. Jediná pamiatka po Darininej matke.
— No čo, aj to zmizlo len tak? — jízlivo sa spýtala Alenka. — Alebo budeme predstierať, že sa nič nedeje?
Stála uprostred obývačky, s rukami vbok— presne ako malá fúria. A vo dverách stála bledá Nasti, hryzúc si pery a častejšie žmurkajúc, akoby zadržiavala slzy.
Darina presúvala pohľad z jednej dievčatá na druhú. A prvý raz za tieto dni mala pocit, že niečo začína chápať.
Darina sedela na okraji vane, v rukách krútiac fľaštičku so zelenkou. Prosté riešenie jej náhodne napadlo— práve keď ošetrovala Nasťin rez od papiera, v mysli sa mihla táto myšlienka. Zelenka. Taká priľnavá ako lož a taká viditeľná ako pravda.
Keď čakala, až všetci zaspia, vybrala šperkovnicu s ozdobami. Každý prsteň, každú náušnicu opatrne označila malou bodkou.
— Čo to robím? — zašepkala do tmy. — Bože, kam sme to až dospeli…
Na druhý deň zmizol prívesok. Pri stole vládlo ticho. Nasti neveselo prehŕňala lyžicou kašu, Alenka ostentatívne pozerala von oknom. Mišek mrzuto pil kávu.
— Dievčatá, — Darina sa snažila hovoriť pokojne. — Ukážte mi ruky.
Zarazene na ňu hľadeli.
— Načo to je? — zamračila sa Alenka.
— Len ukážte.
Nasti prvá natiahla otvorené dlane— čisté, bez jednej bodky. Ale Alenka otáľala.
— Ja nebudem! — pokúsila sa vstať od stola.
— Sadni! — zaburácal otec. — Hneď ukáž ruky matke!
Alenka si uhryzla peru a natiahla ruky. Na bruškách prstov sa zelenkali drobné bodky.
V kuchyni zavládlo citeľné ticho. Bolo počuť, ako tikajú hodiny na stene, ako hučí v potrubiach voda, ako ťažko dýcha Mišek.
— Ty… — zadýchal sa od hnevu. — Obviňovala si Nasti, a sama…
Alenka vyskočila, zhodila stoličku. V očiach sa striedal hrôza a ešte niečo— možno hanba?
— Nenávidím vás! — skríkla. — Všetkých vás nenávidím!
Skôr než ju stihol niekto zastaviť, vybehla do predsiene. Buchli vchodové dvere.
— Alenka! — Darina sa vrhla za ňou, ale manžel ju zadržal za plecia.
— Nechaj ju vyvetrať sa, — povedal tvrdo. — Nech premýšľa nad svojim správaním.
Ale hodiny ubiehali a Alenka sa nevracala. Telefón neodpovedal. K večeru sa Darina už nevedela dočkať.
— Musíme zavolať políciu, — povedala trasľavým hlasom. — Už sa stmieva…
A tu Nasti, ktorá celý deň mlčala, náhle oživla:
— Myslím, že viem, kde by mohla byť.
— Ako to vieš? — prekvapila sa Darina.
— Ja… občas som ju videla. Rada sedáva v starom altánku v parku. Tam, kde je rybník.
— Prečo si to nepovedala skôr? — zahorel sa Mišek.
— Nepýtali ste sa, — pokrčila plecami Nasti. — Pôjdem za ňou. Sama. Prosím.
Darina si s mužom vymenila pohľad. Niečo bolo v Nasťinom hlase— nejaká nová, neznáma tónina. Istota? Rozhodnosť?
— Choď, — prikývla.
Prešla hodina. Druhá. Za oknom stmievalo, keď zazvonili.
Na prahu stáli obe dievčatá— rozcuchané, do ružovo sfarbené. Alenke oči opuchli od sĺz, no už v nich nebolo zlosti. A Nasti… Nasti sa prvýkrát za celý čas usmievala.
— Mama, — potichu povedala Alenka. — Prepáč mi. Ja… ja všetko vrátim.
— Viem, miláčik, — Darina si pritiahla dcéru k sebe. — Viem.
— Len som si myslela… — Alenka vzlykla. — Myslela som, že ju teraz budete mať radšej. Veď je taká nešťastná. A ja…
— Hlu..pá, — náhle ozvala sa Nasti. — Hlúpa si, Alenka. Dá sa ukradnúť láska? Buď je, alebo nie.
Darina prekvapene zírala na nevlastnú dcéru. Odkiaľ v dvanásťročnom dievčati taká múdrosť?
— Hovorili sme spolu, — vysvetlila Nasti, keď si všimla jej pohľad. — Dlho sme hovorili. O všetkom.
— A viete čo? — Alenka sa náhle usmiala medzi slzami. — Ale je skvelá. Naša Nasti. Predstavte si, aj ona má rada „Harryho Pottera“! A hrá šach! Mami, môže bývať so mnou? No prosím!
Darina pocítila, ako jej v hrdle narastá hrča. Obelá obe dievčatá, pritiahla si k sebe. Kdekoľvek v byte sa ozval hlasný zvuk odkašlania sa Miška.
Neskôr, keď posielala dievčatá spať, počula ich šepot:
— Počuj, môžem ťa volať sestričkou? — doniesol sa hlas Alenky.
— Môžeš, — v Nasťinom hlase znel úsmev. — Len pod jednou podmienkou.
— Akou?
— Naučíš ma pliesť náramky? Máš ich také pekné…
Darina potichu zatvorila dvere. V kuchyni čakal Miško— s dvoma pohármi.
— Vieš, — zamyslene prehovoril, rozlievajúc tekutinu do pohárov, — Petko s Naťou teraz, asi sa tešia. Tam hore.
— Myslíš? — vzala pohár.
— Som si istý. Ich dievčatko je doma. V rodine. A teraz má sestru.
Za oknom blikali hviezdy. Niekde v diaľke štekali psy. A v detskej izbe dve dievčatá, ešte nedávno cudzie jedna druhej, šepkali si o svojich veciach, postupne sa stávajúc skutočnými sestrami.
