Len nie zasa, pošepol som si, keď som sa zadíval do umývadla plného mydlovej vody.
Ručičky kuchynských hodín neúnavne ukazovali 1:15. Byt stíchol. V izbe za stenou ticho oddychovala malá Barborka. V spálni už zrejme spal Peter. Slabé žlté svetlo starého lustra dopadalo na stôl, kde stála osamelá šálka ešte vlažného čaju z lipového kvetu.
Zrazu ticho rozrezal zvonček pri dverách. Dlhé, dôrazné zvonenie, s krátkymi pauzami, počas ktorých stihlo vyklíčiť bezmocné prosim, nech je to inokedy.
Zo spálne sa ozval ospalý, no dôverne známy šepot Petrov hlas:
Opäť on?
Siahol som po utierke, pretrel si ruky o župan a potlačil zívnutie to, ktoré by som najradšej ukázal svetu ako znak spím, svet, nechaj ma a vybral sa k dverám. Po ceste mnou vírili zmiešané pocity: mierna zlosť, tichý stud za tú nervozitu. A únava, ťažká ako mokrý paplón.
V priezore ten istý známy obrys. Plecháč v starej koženej bunde a baretke podopretý o stenu, v druhej ruke objemná kartónová škatuľa. Svokor Pavol Novomeský, stál už ako vždy napol obrátený ku dverám.
Pri nohách mal tašku z potravín s modrozeleným logom už som vedel, že v nej je sušienka. Vždy rovnaká.
Otvoril som.
Paľko! tvár mu zažiarila, akoby bol práve poludnie. Ešte nespíte? Výborne, iba na desať minút.
Dobrý večer, pán Novomeský, pokúsil som sa usmiať. U nás je hlboká noc.
Ale, prosím ťa, noc je ešte mladá! mávol rukou. A ja ešte tiež, kým mi nohy slúžia. Nepustíš starca k sebe dnu? Mám tu poklad!
Pozdvihol škatuľu. Na viečku poblednutý papierik: Film 8 mm. V rohu niekto kedysi perom napísal: 1978. Silvester. Byt. Škatuľu napĺňal pach prachu, starých skríň a čohosi, čo som poznal len z fotiek.
Našiel som, vieš? už vchádzal dovnútra, bez pozdravu. Ležalo to u suseda na skrini. On najprv neveril, ale podľa písma hneď zistil. Janka, povedal, písmo jeho ženy…
Meno Janky, Pavlovej manželky, čo zomrela už pred desiatimi rokmi, zaznelo v úzkej predsieni ako jemné echo.
Zo spálne sa vynoril Peter, žmúril oči v svetle. Na sebe mal tričko na spanie a tepláky.
Oci… odkašľal si. Je už po jednej.
Práve teraz najlepšie spomienky! rozveselil sa Pavol. Čo sa sťažuješ, synku? V tvojom veku sme ešte len tancovať začínali v tomto čase.
Všetky jeho živé tóny rezonovali mi v hlave, no kdesi v kútiku duše som si povedal: Veď je sám. Má doma ticho a asi strach.
Poďte do kuchyne, navrhol som a prehltol ťažký povzdych. Len potichu, Barborka spí.
Jasné, budem ako myš, prikývol, aj keď už šúchal bundu cez vešiak.
Myš, pomyslel som si, ale zvoní ako hasičská siréna.
***
V kuchyni sa Pavol vždy posadil na ten istý stoličku blízko k radiátoru. Chrbát nemá rád prievan, hovorieval. Nalial som mu čaj, strojene a so záskokom nočných služieb.
Peter sa unavene rozvalil naproti otcovi a pozrel na škatuľu.
Čo to máš zas? spýtal sa.
Naša domáca filmotéka, povedal Pavol slávnostne. Stará, ale ešte živá. Tu je tvoja mama, ty ako chlapec. A ešte stromček, šaláty, teta Veronika, čo mala taký nos, že rozosmial sa. Nuž, história.
Prisadol som si na kraj, podopieral si hlavu. Hodiny plynuli 1:27, 1:28 Pavol, naopak, ako by začínal noc len rozbiehať.
Pamätám, aké to bolo, keď sme dvere otvárali, začal horlivo rozprávať. Už po polnoci, Siso s manželkou zaťukali. Vonku mráz, my: Poďte dnu! Dvere sú otvorené! Janka povedala vetu, čo mi utkvela: V noci majú byť dvere otvorené tomu, kto to naozaj potrebuje.
Prikývol som, tie slová sa zachytili ako papraď na topánke.
Oci, Peter si šúchal oči. Ten film si sem doniesol pozerať?
Jasné, ožil Pavol. Aparát už nemám, myslel som, či sa u vás nájde? Veď dnes všetko v počítači, programátor, ty by si to zvládol. Kým to dáme spracovať, porozprávam vám.
A spustil. Ako kúpili prvý fotoaparát, ako na chalupe fotili, ako sa Janka smiala, keď jej napadal sneh za golier. Slová tiekli ako čaj z tradičnej kanvice. V jeho hlase nebolo ani zrnko noci. Akoby žil podľa spomienok, nie podľa hodín.
Ja načúval viac telom, než myšlienkami. V hlave sa mi búšila jediná sústavná melódia: Zajtra o siedmej vstávať, Barborku do škôlky, správa do práce, oči sa mi zatvárajú…
***
Tichučký šramot ma vytrhol z letargie.
Vo dverách kuchyne stála maličká postava v pyžame s ružovými hviezdičkami. Barborka si trie oči päsťou, strapaté vlasy trčia na všetky strany.
Oci… šepne, zakopávajúc o prah.
Zlatko, prečo nespíš? vyskočil som, aby sa neudrela.
Ja… piť, zamrmlala. A… opäť sa mi sníval dedko.
Pavol, keď započul dedko, rozžiaril sa:
Vidíš to? pyšne vystrelil chrbát. Deti cítia puto.
Barborka sa naňho pozrela rozospato, ešte polovicou v snoch.
Stále v noci chodíš, povedala vážne. Klopeš, klopkáš. A ja nemožem zamknúť dvere, lebo kľučka je horúca.
Cítil som, ako mi ľadová guľa zviera žalúdok. Peter zamračene na dcéru pozrel.
To sú také sny? šepol.
Nie sny zlé, presvedčivo odvetil Pavol. To duša dieťaťa hľadá deda.
Alebo ticho, pomyslel som si, no povedal som len:
Barborka, poď, pôjdeme do postieľky, dedko príde inokedy, dobre?
V noci? uisťovala sa.
Vymenil som si pohľad s Pavlom. Jeho tvár bola úprimná, priam až detsky nechápavá.
Aj cez deň môže prísť, Barborka jemne som riekol. A radšej.
Malá ticho vzlykla a ovinula mi ruky okolo krku.
Odniesol som ju späť a pri ukladaní načúval hlasom z kuchyne. Pavol už hovoril potichu, no stále príliš živo na nočnú hodinu.
Prikryl som dcéru perinou, pohladil hlavu. Pochopil som, že jeho iba na desať minút sú vždy hodinku rozprávania so sušienkami, čajom, unavenými očami a narušeným režimom v našej domácnosti.
Hodiny v predsieni tichučko tikali. Ručičky sa blížili k druhej. Hlboko som vydýchol. Moja trpezlivosť, ako budík, začala odpočítavať posledné minúty
***
A zas o jednej v noci, sťažoval som sa pred týždňom do slúchadla. Žiadna hanba, žiadne svedomie. Ako keby sme tu mali nonstop bufet U syna.
Marianna, kamarátka z univerzity, dodržala obradný tón.
Juraj, moje úprimnú sústrasť, riekla so smiechom. Tvoj byt obsadil nočný duch seniorov.
Ha-ha, veľmi vtipné, vzdychol som. Ale vážne, nemôžem normálne spať, lebo stále čakám, že zasa zazvoní. A aj zvoní! O jednej, o pol druhej Vždy na desať minút.
Máš nočný hardcore režim, chechtla sa Marianna. Prebuď sa, zapni konvicu, počúvaj monológ. Odmena sušienka.
Nechtiac som sa usmial.
A vždy rovnakú, poznamenal som. Ovsená, zelený obal. Už ju nemôžem ani cítiť.
To už je symbol, zamyslene povedala. Nastav mu budík na návštevu.
Akože?
Zavolaj mu o jednej v noci.
To je kruté, vydýchol som.
Prepáč, zasmiala sa Marianna. Ale naozaj, hranice si treba postaviť. Inak bude stále veriť, že vám to je jedno. Veď otvárate.
Je to svokor, Mari, úzko som šepol. Je sám. Ženu pochoval, Peťo je jediný syn. Ako mu poviem: Pán Novomeský, už nechoďte v noci? Má tlak, spomienky…
Ty máš tiež srdce a nervy, pripomínam, riekla Marianna. Máš dieťa, robotu. Hranice nie sú zlo. Sú to starosť o seba, čo často pomáha aj tým druhým.
Zmlkol som. Reči o hraniciach ma škrabali. Vždy som si myslel, že dobrý syn to jednoducho vydrží.
***
Prvý nočný príchod Pavla bol pol roka po Jankinej smrti.
Myslel som si, že je to jeden raz. Že je to bolesť, ktorú treba podeliť v noci, lebo cez deň je priveľa hluku.
Ležali sme s Petrom v posteli. V izbe tma, od okna jemné svetlo. Už som takmer spal, keď chodba zarezonovala zvonením.
Kto takto neskoro? vyplašil som sa.
Zvonenie naliehavé, až zúfalé. Peter sa zdvihol, natiahol si tepláky:
Snáď sa niečo nedeje.
Keď otvoril, stál tam Pavol pokrčený, bez kabáta, v starom svetri. Oči mu žiarili.
Prepáčte, povedal, hoci vkročil ešte skôr, než sme ho pozvali. Nemohol som… doma. Tam… je prázdno.
Voniať z neho na tabak a studený vzduch. V ruke taška so známymi sušienkami.
Otec, je vám niečo? Peter sa zľakol. Zas tlak?
Nie, odmietal rukou, no pohľad mal zvláštny. Len som vás chcel vidieť…
Zovrelo mi v hrdle, spomenul som si na pohreb Janky, Pavol, tíšiaci starú čiapku, a pohľad človeka, ktorému vzali všetky body na mape.
Posadili sme ho do kuchyne, zaliali čaj. Nerozprával vtipy, mlčal, občas zahundral:
Ona mala rada, keď sme v noci pili čaj…
Ruky sa mu triasli, keď lámal sušienku.
Dnes som ich videl v obchode, ticho povedal. Tam sme sa zoznámili, medzi regálmi. Natiahol som ruku a ona tiež. Chytili sme sa obaja. Povedala: Vezmite vy, ja si chránim postavu. Vtedy som si povedal, že ju musím požiadať o ruku.
Počúval som a cítil nie zlosť, ale súcit.
Príďte, keď treba, pán Novomeský, povedal som mu na rozlúčku blízko rána. Sme tu.
A tak aj bolo. Chodil, keď potreboval. Lenže jeho potrebovať bolo zvyčajne hlboko po polnoci.
Raz prišiel, potom zasa o týždeň, potom zas. Ani som si nevšimol, kedy sa pauzy medzi nočnými návštevami úplne vytratili.
***
Keď som to skúsil prebrať s Petrom, len mykol plecom.
Veď vieš, že vždy bol sova, povedal. Celý život po nociach čítal, robil. Aj keď som bol malý, tatko sedel v kuchyni s knihou o druhej v noci.
Lenže vtedy bol u seba doma, oponoval som jemne. Teraz je to u nás.
Náš byt je preňho iba pokračovanie jeho doma, obhajoval. Tam je sám. Má prázdno, možno strach, najmä v noci.
Aj ja mám strach, priznal som. Lebo som nevyspatý, Barborka sa budí, na každý zvonček vyletím ako na poplach.
Peter mlčal, niečo nevypovedané mu viselo medzi nami akoby sa sám hneval aj zmieroval. Vždy medzi mnou a otvorenou debatou stálo je to predsa môj otec.
Raz v noci som už nešiel do kuchyne.
Ležal som v spálni, tváril som sa, že spím. Peter otvoril, zavrel, ozývali sa šuchoty a hlasy.
O polhodinu som začul slabé mumlanie. Premohla ma zvedavosť, šuchol som sa ku kuchynským dverám.
Pavol sedel za stolom, Peter už zrejme spal. Pred ním kôpka starých fotiek. Svetlo lampy vytvorilo z kúta malú scénu.
Janka, ty si bola krásavica šeptal, prezerajúc obrázky. V týchto šatách si sa bála, že ťa raz prestanem ľúbiť. Mal som povedať, že teba…
Prevrátil fotku.
Tu je Peťko, ešte sopleľ… Pri tej telke sme pozerali film. Spomínaš, ako Siso prišiel v noci a do tretej sme ho nepustili? Povedala si, že dvere zamykáme až po našej smrti
Rozprával už len sebe. Bola v tom nielen spomienka, ale i tichá prosba: Nech je aspoň tento dom v noci ešte otvorený.
Stál som v dverách, na prahu mi zovrelo srdce. Pavol nebol žiadny príšera. Bol to stratený, dospelý chlapec v ľudoprázdnej noci.
To moje rozhorčenie nezmazalo, ale pribudol súcit, čo situáciu ešte komplikoval.
***
Raz som skúsil odľahčiť situáciu žartom.
Bola teplá júnová noc, okno v spálni pootvorené. Zvonenie ako na programe. Namiesto aby som si v strese obliekol župan, natiahol som si pestrofarebný saténový župan s makmi a cez oči masku na spanie, čo mi dala Marianna. Maska ostala nad čelom, ako dekorácia.
No pozrime, filmová hviezda! skomentoval môj výzor Peter.
Presne tak, zasmial som sa. Dnes máme nočné promócie: V návšteve u pána Novomeského.
S teatrálnym gestom som otvoril dvere.
Dobrú noc, pozdravil som. Vitajte na exkluzívnom nočnom predstavení. V programe: čaj, sušienky a chronická nevyspatosť.
Pavol sa rozosmial naplno.
Vidím, ste povýšili noc na umenie! Dnešní mladí aspoň vtipkujú. My dôchodcovia už chodíme spať o desiatej!
V kuchyni som teatrálne vybral novú kávu a poklopkal na kuchynský budík vedľa rúry.
Zavedieme tradíciu: polnoc po taliansky čaj, sušienky, mandolíny. Len budík na šiestu ostáva.
Ale keď je to aspoň na čo spomínať! Za mladi sme jazdili nočnými vlakmi, zasnil sa Pavol. Všetci boli ako jedna rodina. Noc je na najlepšie rozhovory…
A potom:
V živote sú dvere, ktoré musia zostať otvorené. Možno niekomu to fakt treba.
Tá veta sa mi prilepila v duši. V niečom bola dojemná aj nebezpečná.
Lenže tí niekto zabúdajú, že za dverami žijú tiež ľudia, pomyslel som si. A polohlasne som žartoval:
A v živote sú aj okná, tie treba zatvoriť, aby nás neofúklo.
On iróniu nevnímal. Rozprával stále ďalší príbeh, nevšímajúc si, ako sa v mojich očiach strieda únava s tichým hnevom.
***
Raz som jednoducho neotvoril dvere.
Barborka bola chorá, mala teplotu, nespal som celú noc. Práve som ju konečne uložil, keď, ako na potvoru, začalo zvonenie.
Len nie teraz, precedil som.
Peter bol v práci, doma sme boli len my dve s dcérou. Ostal som nehybne sedieť. Zvonček zopakoval, následne ešte raz. Potom ticho.
V duchu som rátal až do sto. No vidiš, raz si neotvoril. Svet sa nezrútil.
Ráno, keď som šiel odniesť smeti, pri dverách ležala taška so známym logom. Sušienky trochu navlhnuté od nočnej rosy. Vedľa útržok lístočka: Zaspali ste. Nechcel som budiť. P.
A to bolo všetko. Žiadne výčitky. Len taška.
Zažiarilo vo mne čosi medzi hanbou a zlosťou: Prečo sa mám cítiť vinný, že si chcem pospať?
***
Po ďalšej nočnej návšteve ostal byt ako nasiaknutý ťažkosťou.
Barborka prechladla dvakrát vybehla bosá na kuchyňu, kým Pavol rozprával ďalší vtip. Mala horúčku, kašeľ, ja kruhy pod očami. V práci som fungoval len na litroch káv.
Podvečer, keď som zamiešal polievku na sporáku, pozrel som na Petra a niečo sa vo mne zlomilo.
Už to nedávam, priznal som, oči vrazené do stola.
Ako to myslíš? Petrov pohľad spočinul na kanvici.
Normálne, vybuchol som, ja nemôžem žiť podľa jeho nočného harmonogramu. Nie sme čajovňa na zavolanie. Máme dieťa, robotu. Necítim sa doma doma.
Peter otvoril ústa na známe ale on…, zdvihol som ruku.
Nie, počkaj. Stále počúvam: On je otec, je sám, má to ťažké. A ja som kto? Ja som muž, otec, človek s telom, nervami a hranicami. Zdá sa, že nikoho nezaujíma, ako je mne.
Peter mlčal.
Skúsme aspoň toto, prehltol som naprázdno. Dumal som: dnes, keď príde, si sadneme traja. Bez žartov a na desať minút. Poviem, že potrebujem noc. Skutočnú noc, bez zvonení.
Chceš mu zakázať chodiť? spýtal sa s obavou.
Nie. Len aby prichádzal cez deň. Alebo aspoň nie po deviatej. Nevylučujeme ho, len ho chceme v normálnom čase.
Ťažko si vydýchol.
Môže sa uraziť…
Ja som už rok urazený, povedal som potichu. Na vás oboch, že som stále cúval a moje dobre boli len malé kapitulácie pred cudzími zvykmi.
Sám som sa prekvapil, ako jasne to zaznelo. Zvesil hlavu.
Fajn, povedal napokon. Dnes to skúšame. Budem pri tebe.
***
Keď som videl, že Pavol prichádza večer s krabicou filmu, všetko do seba zapadlo.
Rodinné oslavy 1979, stálo na viečku. Hrdo ju položil na stôl.
Vidíte, našiel som! Poklad na celý život!
Skôr si trochu pohovorme, navrhol som, kým Peter lieval čaj.
O čom musíte hovoriť v noci? zakúsil si do humoru Pavol.
Práve o nociach, ozval som sa vážne.
Pavol stíchol.
Počúvam, povedal, ale napäto.
Chodíte často veľmi neskoro, pustil som sa ticho. Skoro vždy po jednej. Vy ste nočný vták. Pre nás je vtedy čas spánku. Peter vstáva do roboty, ja tiež, Barborka škôlka. Veľmi nás to vyčerpáva.
Stiahol obočie.
Zavadziam? zrazu mu stíchol hlas.
Peter mu skočil do reči:
Oci, nevadíš nám, povedal. Máme ťa radi. Lenže v noci sme ozaj ubití. Hlavne Barborka.
Prikývol som.
Už sa bojím každého zvonku po desiatej, priznal som úprimne. Srdce mi trhá paniku. Nedokážem si oddýchnuť. A Barborka hovorí, že v noci stále niekto klope a kľučka páli.
Pavol ako by náhle zostarol. Padol mu pohľad na škatuľu.
Myslel som… že je to ako kedysi, vravel pomalšie. S Jankou sme radi v noci čajovali. Dvere boli každú noc otvorené. Povedali sme: Ak niekto dverami príde v noci, asi to potrebuje.
My v noci naozaj potrebujeme spať, povedal som jemne. Nie zo zloby. Ale že máme radi jeden druhého a svoje dieťa.
Stíchli sme.
Pavol sa díval na ruky, ktoré sa mu triasli.
Takže nechcete, aby som chodil?
Chceme, rýchlo som riekol. Ale nie po nociach. Príďte cez deň, večer pred desiatou, zavolajte vopred. Pripravíme vám obľúbený čaj, dohodneme sa.
Peter doplnil:
Oci, radi s tebou posedíme, len nech to nie je, keď už padáme únavou.
Pavol sa odmlčal. Napokon pošepol:
Ani mi nenapadlo, že vám tak sťažujem. Myslel som… keď ja nespať, tak vy tiež nie…
Cítil som uvoľnenie. On nebol zlý, len stratil vzťah k času, akoby jeho vlastný čas zamrzol tej noci, keď Janka zomrela.
Dohodnime sa tak, navrhol som. Veľmi si chcem ten film pozrieť. Ale nie v noci. V sobotu, cez deň. Všetci vy, my, Barborka. Urobíme čaj, upečieme koláče, akoby bol zase Silvester 1979.
Pavol pozrel na škatuľu a na mňa.
A keby v noci začal, no nedopovedal.
Ak by bolo zle, pokojne som zdôraznil, zavolajte. Dvíhneme, keď pôjde o vážne. Ale nie každý deň, len tak na čaj, prosím, cez deň.
Peter prikývol:
Oci, chcem byť s tebou aj za bieleho dňa. Cez noc už nerozmýšľam.
Pavol sa usmial smutne.
Starý som blbec, povedal. Celý rok som si myslel, že desať minút nikoho nezabije…
V našom prípade sa za tú minútu nachytali celé roky, podpichol som mierne.
Prikývol.
Tak teda film necháme na sobotu. Ja už pôjdem…
Odprevadím vás, riekol som.
V chodbe sa dlho štopkal, akoby nevedel pustiť chvíľu.
Juro, povedal, keby som predsa zazvonil neskoro…
Budem myslieť, že vám je zle, odvetil som. Ale neotvorím vždy. Aj ja som len človek.
Prikývol. V očiach mu zablikala nová iskra azda rešpekt k pravde.
***
Sobotný večer, ktorý sme prisľúbili, prišiel o pár dní.
Stolček v obývačke zdobil vypožičaný starý projektor, ktorý zohnal známy od Petra. Miestnosť sa zmenila na improvizovanú kinosálu závesy zatiahnuté, biele plátno pripnuté špendlíkmi na stene.
Pavol sedel najbližšie prístroja, škatuľu držal v klíne ako vzácnosť. Barborka sa usadila ku mne, v ruke plyšový zajko. Peter šteloval káble.
Projektor konečne zabzučal, svetlo preťalo šero a na stene ožili rozmazané postavy.
Mladá žena v bodkovaných šatách jej úsmev rozžiaril izbu. Po boku Pavol, ešte tmavovlasý, bez šedín, s rukou okolo pleca. A medzi nimi malý Peťko, guľatý ako kura.
Na plátne slávnostná tabuľa, mandarínky, chlebíčky, blikajúca reťaz. Kamera chvíľu pobudla na kartóne prilepenom na dverách: Tento dom je vždy otvorený. Aj v noci. Pre svojich.
Ten nápis ma zasiahol pri srdci.
Pavol potichu vzdychol.
Písala to Janka, zašepkal. Sama. Povedala, že tak to musí byť.
Na filme Janka s úsmevom otvára neviditeľnému hosťovi a pozýva dnu: Poďte, poďte! Svetlo, smiech, zhon. V objektíve hodiny: 1:05. Po okraji, nedbalo čímsi rukou: Doma je vždy vítaný, dvere otvorené.
Pavol už nedokázal zadržať slzy. Nie hlučne, ale tak, že sa mu celé telo traslo.
Barborka mi na rukách ťažkla a zaspala, rukou ma objala okolo krku.
Projektor šumel, zábery striedali: ako Janka utiera taniere, ako jej Pavol bozkáva líce, malý Peter tancuje pod stromčekom.
Vtedy som pochopil. Jeho nočné návštevy neboli len zlozvyk. Bola to márna snaha udržať časy, keď dvere na noc patrili ešte smiechu, nie obhajobe hraníc.
***
Keď zhasol projektor a izba stíchla, Barborka pokojne odfukovala.
Pavol si dlaňou zotrel slzy.
Prepáčte, povedal. Myslel som, že robím niečo dobré, že keď prídem, nie som sám.
Položil som mu ruku na plece:
Nie ste sám. Ani bez nočných návštev. Len nechajme už nočné dvere na pokoji a otvorme nové cez deň.
Na ďalší deň som v potravinách vzal nielen ovsené sušienky v zelenom obale, ale aj pekný termos strieborný s čiernymi horami. Udrží teplo osem hodín, písali. Doma som ho vložil do škatuľky spolu so sušienkami a malým kľúčom na prívesku.
Na lístoček som napísal: Pán Novomeský, v našom byte ste vítaný vždy. Najmä ráno. Termoska na čaj, nech je vám stále teplo. Kľúč, keď raz prídete za dňa a my vás budeme čakať. Zavolajte vopred. Máme vás radi. Juraj, Peter, Barborka.
V prvý raz po dlhom čase som mu zavolal cez deň, vlastne ja jemu.
Dobrý deň, pán Novomeský, povedal som. Zajtra poďte na čaj. Raňajší. Kedykoľvek do dvanástej, dobre?
Zasmial sa. Cítil som úľavu.
To je oficiálna pozvánka? spýtal sa.
Snahu, aby sme začali novú tradíciu, usmial som sa. Bez nočných služieb.
Na druhý deň stál Pavol pred našimi dverami presne o desiatej. Dopredu zavolal: Už idem, môžete variť vodu. Mal oblečenú sviežu košeľu a v ruke kyticu margarét.
Jurko, to je pre teba, nesmelo podal kvety. Za trpezlivosť.
A pod pazuchou niesol veľkého plyšového medveďa v nočnej čiapočke.
A toto Barborke. Nočný strážca nech sa dedko v snoch ukáže nie klopaním, ale rozprávaním rozprávok.
Usmial som sa tentoraz naozaj.
Vitajte, čaj už čaká, pozval som ho.
Na stole slnko rysovalo svetlé štvorce. Čaj voňal, sušienky chrumkali. Barborka, dobre vyspatá, medvedíka hneď pritúlila. Peter rozprával otcovi o novom projekte a Pavol mu odpovedal historkou, ako raz omylom nastúpil do denného vlaku namiesto nočného.
Bol to stále ten istý Pavol, so svojimi príbehmi len už ráno, nie v noci. Vedeli sme, kedy príde, a vítali ho radi.
Večer, keď som Barborku ukladal, hovorí:
Oci, dnes sa mi dedko nesníval.
A ako ti bolo?
Dobré, zamyslela sa. Proste som spala. A ráno bol dedko skutočný.
Usmial som sa potme.
Nech to tak ostane, pošepol som.
V noci, keď hodiny odbili 1:15, v byte bolo ticho. Zvonček nezastriel. Prvýkrát za dlhý čas som sa prebudil sám preto, že som bol oddýchnutý, nie kvôli cudzej potrebe.
Zistil som, že viem povedať, kde sú moje hranice nie s krikom, nie s hanbou, ale slovami. A svet sa nezrútil. Svokor nezmizol zo života. Len už neklopal o jednej ráno.
A to bola malá, ale naša spoločná výhra.
