Noc, žena, kocúr a chladnička

Noc, žena, kocúr a chladnička

– Nezazeraj na mňa takto!

Katarína hodila na kocúra taký prísny pohľad, ako len vedela. Dokonca zdvihla obočie hoci jej mama jej vždy zakazovala robiť to. Voľakedy tie husté, zrostené obočie na koreni nosa vyzerali na malej Katke ešte hrozivejšie. Obočie mala po otcovi, no túžila mať také jemné, tenučké ako mama. Mamina boli ako nitka, presne vytrhané, vôbec nešli do očí.

Samozrejme, Katka už dávno svoje obočie dala do poriadku a navyše už mala roky, keď na to dávno mohla zabudnúť. Kocúr to však vedel rovnako dobre práve preto sa nenechal zastrašiť. Sedel na parapete, upieral na svoju pani udivený a trochu povýšenecký pohľad a jeho zelené oči zavše tajomne zablikali, keď z chodby dosiahlo na kuchyňu svetlo z nočnej lampy. Dvere, ktoré Katka narýchlo pootvorila, aby sama sebe nechala možnosť úniku, si zavše mierne privreli od závanov. No celkom zatvoriť sa nechceli aby úplne neoddelili Katku od reality. Práve preto bola Katka na dvere trochu nazlostená. Keby sa už len zabuchli a dali jej tak definitívne povolenie načisto otvoriť iné dvierka. Chladničky…

Katarína sa posunula, oprela sa o stenu a už vyše hodiny hypnotizovala pohľadom bielu skrinku priamo pred ňou.

Presne vedela, čo v nej je od posledného páru špekáčikov po čerstvú bryndzu. Veď ona bola tá, čo pre rodinu nakupovala. Z toho si muž často uťahoval.

– Katka, načo nám sú kapary? Veď to u nás nik neje! smial sa Tomáš a točil malú fľaštičku v ruke. Prečo si ich vzala?

– Sú predsa chutné…

– Jasné. No musíš vymyslieť, ako ich zjesť, aby si neodišla so žalúdkom na krku.

A Katarína teda vymýšľala. Vždy našla nejaký zvláštny recept, najmä keď varenie podľa kuchárskych kníh jej nešlo. Najprv všetci v rodine na tanier hľadeli s nedôverou no napokon z neho zmizlo všetko do poslednej omrvinky.

Všetko. Okrem nej.

Ona to, čo navarila, nikdy nedokázala jesť. Pravda, vôbec nie. Samotné varenie ju napĺňalo inšpiráciou aj šťastím, no keď už bol výtvor hotový a položený na stole, prišlo strašné zdesenie. Vtedy sa ticho prikradla babka odniekiaľ z neznáma, šuškala si popod nos čosi nezrozumiteľné, škrípala jediným zubom a na rozlúčku sa ešte zlomyselne uškrnula. A po sebe nechala Katku hladnú, čo nemohla na svoje vlastné dielo ani pozrieť.

Katka z toho trpela a zažierala vlastné trápenie niečím chutným. Hlavná podmienka nič z toho nesmie variť! Milovaná saláma a syr s dierami, žemle, čokoláda, oblátky, detské keksíky, ktoré si v duchu požičiavala aj od svojho malého syna. Na tom predsa nie je nič: detské keksíky sú vraj zdravšie a svedomie ju menej trápilo. Presviedčala samu seba, že to robí pre svoje zdravie.

Zdravie však Katke veľmi nechýbalo.

Nebola tučná vôbec nie. Všetko spálila v plameňoch rodinného kolotoča. Veď mala doma troch synov, manžela, kocúra, dom a k tomu prácu, ktorú síce rešpektovala, občas i mala rada ak jej dovolila byť tým najdôležitejším: oporou pre blízkych.

No i tak, Katarína sa na svoje zdravie nesťažovala od detstva počula jedinú pravdu, ktorú jej mama neustále opakovala.

Samo prejde!

Tak to Katkina mama zvykla hovoriť, keď naňu prišli bolesti, únava, alebo len pocit, že niečo nie je v poriadku.

– Katka, čo vymýšľaš? Nemáš teplotu! Akže si ju merala… To je v poriadku. Vypi si lipový čajík s malinou, ľahni si a prejde to samo!

Táto mamina čarovná veta Katku sprevádzala celé detstvo. Preto napokon ani neskôr, aj keď už mala vlastné medicínske znalosti, nevenovala po pôrode prvého syna pozornosť svojim ťažkostiam.

Veď ono to… prejde.

Pri druhom synovi to však bolo horšie. Ťažko sa budila na detský krik, no pred mužom sa nenaľakala sťažovať. Veď aká by bola matka, keby zvládala zdvihnúť ani svoje vlastné dieťa?

Tomáš, jej muž, však všetko pochopil.

– Kati, ja to tentoraz zvládnem sám! zobral si syna, vyprevadil staršieho z izby Chlapi si poradia. Ty spi. Potrebuješ oddych!

Katka klesla do temnoty a prespala celé hodiny. No budila sa ešte unavenejšia a s výčitkami voči mužovi aj deťom.

Čo je to za matku, keď je jej prínos do rodiny taký slabý, skoro nijaký?

Keby Katarína len raz premýšľala nad tým, odkiaľ sa to v nej berie, možno by zistila, že žena žijúca pod heslom ty nie si celkom taká, aká by si mala byť, nemôže byť spokojná ani šťastná…

Bohužiaľ, to ju naučili jej mama aj stará mama.

– Katka, seď rovno! Čo sa tak hrbíš? Narovnaj sa, dieťa! Anka, prečo nič nepovieš? Bude mať zakrivenú chrbticu! rozčuľovala sa Katkina stará mama, pani Lýdia.

– Maminka, myslíš, že toho nie som vedomá? Ale jej povedať to je zbytočné. Všetky deti sú rovnaké, len Katka stále niečo vymýšľa! Pozri, stále niečo je! A nič mi nepomáha, ani hrozby, ani pohrozenie…

Päťročná Katka, čo vážila ako mačiatko, podvedome sľubovala, že sa polepší. Tie slzy do polievky jej prichádzali ako teplý dážď na jar.

Mama a babka mali predsa pravdu. Nie je taká…

Prečo bol v ich rodine taký kult štíhlosti a rýchlosti, pochopila Katka až o mnoho rokov neskôr. Raz, keď sa ako tínedžerka prehrabávala starými fotoalbumami, zistila, že mama bola kedysi dievča s jasnými očami a krivkami celá ona! A ešte mala aj tvár posiatu drobnými vyrážkami…

Prečo ju teda mama tak karhá za každý kúsok na tanieri? Veď sama…

Na fotkách bola mladá a pôvabná, ale so šteklivou plnšou postavou.

A vtedy pochopila: Mám byť štíhla, aby ma nezahanbila ako kedysi svoju mamu…

– Ty nechápeš? Pozri sa na seba! Kto si ťa vezme? Ja som to takmer vzdala, kým som sa nedala dokopy. Mama mi pomohla dokonca otcovi nevarila, aby nebolo pokušenie. Všetci sme držali diétu!

– Mama, kedy odišiel dedo?

– Prosím? Myslíš si, že to súvisí? Nie. Boli tam iné rozpory. Tak, ako medzi mnou a tvojím otcom! Tak to občas býva…

– Mama, dá sa nepochopiť človeka, s ktorým žiješ roky?

– Koľko sa môžem vyhovárať? Choď niečo robiť, prosím ťa.

Katka teda obúvala staré tenisky a šla na školské ihrisko. Behávala však len keď už bola tma a ihrisko vyprázdnené. Inak sedávala pod veľkou lipou a premýšľala. A v šere potom odbehla pár okruhov, hrešiac sa za lenivosť.

Tie chvíle tichého premýšľania priniesli ovocie. Katka si povedala keď nie som pekná a aj tak sa nevydám, aspoň budem užitočná. Veď keď človek niečo znamená, vzhľad už nie je dôležitý na úžitok pozerajú všetci.

– Mama, budem lekárka.

– To ti prečo napadlo? S tvojimi schopnosťami…

– Čo je na nich zlé? Veď učím sa dobre.

– Nuž, neviem… Ale lekárka je slušné povolanie.

A tak sa Katka stala lekárkou. Dobrým lekárom. Takmer všetok čas venovala učeniu. Mama sa chvíľami len ťažko zmierovala, ale starostlivosť o chorú babku jej to uľahčovala.

No nie nadlho…

– Sama si muža nenájde, keď stále len študuje! Treba to zariadiť.

A tak si babka vymyslela svoje spôsoby a raz priviedla do bytu aj dohadzovačku.

Kto bola, to nik netušil. No úlohu splnila rýchlo.

– Máte dcéru ako obrázok! Bez starostí!

Katka, keď o sebe počula takéto slová, až onemela.

Kráska? Ja? Tak zasa, bola už o niečo štíhlejšia, tvár ju menej trápila, ale sama na sebe stále videla chyby.

Ženích sa našiel rýchlo.

Katka, keď ho prvý raz zbadala, skoro nič nepovedala. Nízky, trochu nemotorný, s pohľadom stále v zemi, v miestnosti s dohadzovačkou a mamou.

Ale ako slušné dievča tvárila sa, že jej to neprekáža. Chápala, koľko snahy do toho rodina vložila.

Stretnutie prebehlo pokojne a dohodli si prvé rande. Tam Katka meškala, zadržaná v škole. Do kaviarne letela, akoby šla na bitku no svojho nápadníka nenašla. Už chcel odísť, len čo sa ozval čašník.

– Slečna, nie ste Katka? usmial sa tak srdečne, že musela odpovedať úsmevom.

– Áno, Katka.

– Ostal vám tu lístok. Ten mladík bol veľmi nervózny rozbil pohár a potom odišiel. Tu je.

Na lístku stálo: Nehľadaj ma!

Katka sa zasmiala:

– No, ani som nemala v pláne!

Spadol jej z duše obrovský kameň. Teraz mala argument proti matkiným plánom veď ju odmietol! Prvé rande, konec debaty. Ona síce meškala, ale… Nuž, nie je o čom. Taký manžel, čo potrebuje opateru, jej nikdy nebol po chuti.

Čašník, ktorý všetko vypočul, znova sa na ňu zahľadel.

– Slečna, máte dnes večer program?

Katka sama nechápala, čo ju to napadlo. Skrútila lístok, pozrela na neho:

– Ako sa voláte?

– Tomáš.

– Pán Tomáš, ľutujete ma?

– Veru nie! tentoraz spustil žartami a úsmev zmizol z jeho očí. Zahľadel sa na Katku celkom vážne.

– Ak nie… Katka hľadala v jeho pohľade niečo, čo by jej potvrdilo, že aj preňho je niečo iná. Stretneme sa večer pred lekárskou fakultou?

– Viem presne kde! Ďakujem! rozžiaril sa Tomáš a Katka sa mu rozhodla dôverovať.

Ich prvé rande si Katarína pamätala každé slovo. S Tomášom jej bolo, akoby ho poznala odjakživa. Milovali džez i neznášali tvaroh. Túžili po kocúrovi a domov si psíka nemohli dovoliť toľko voľna na venčenie by nebolo. Ich sny rodina, vlastný dom, práca zmysluplná pre ľudí.

Tak akoby sa osud rozhodol spojiť ich cesty.

Rok sa stretávali a mamine to nedalo:

– On ti nie je pár!

– Prečo nie, mamka?

– Lebo…

– Lebo je čašník?

– Áno!

– No veď Tomáš len privyrába v kaviarni, veď vieš! Hoci – čo je zlé na tej práci?

– Má chorú matku a piatich bratov. Zbytočné ťarchy si neber.

– Ale to je dôkaz, že je človek na správnom mieste, nemyslíš? Stará sa… Nechala by si mňa napospas?

– Katka! Ako môžeš? O čo ti ide?

– Veď len o lásku, mama. Tomáš ma požiadal… čo viac chceš?

– Nič. Len nech myslíš na seba!

No svadbu museli odložiť.

– Katka, neviem, čo bude, keď mama zomrie…

– Tak čo asi? Vychováme ich spolu!

– Myslíš, zvládneme to?

– No a?

Katka pomáhala Tomášovi starať sa o chorú svokru, no bolo jasné, že času veľa neostáva. Tak podali žiadosť na úrad, sobáš bol skromný, s malou Irenkou ako svedkom.

– Tak sme teraz rodina? opýtala sa Irenka.

– Sme, – prikývla Katka.

– A ja tiež?

– I ty si naša rodina, – usmiala sa.

Aj Tomášova mama si to cenila.

– Ďakujem ti, dievča! A že sa staráš o Irenku… Odpusť, že na teba nechávam takú ťarchu. Dúfala som, že tu budem s ňou dlhšie…

– O to sa nebojte. Vyzddravieť môžeme, ak sa o to pokúsime, – pohladila ju Katka po dlani.

– Aj za to ti ďakujem, Katka. Vieš všetko a predsa ma povzbudzuješ…

O mesiac po svadbe mamka odišla navždy. Katka sa postarala o pohreb i o Irenku.

– Mami, už ju nič nebolí? šepkala dievčatko Katke do vankúša.

– Už nie, Irenka, – Katka by bola plakala ako dieťa, ale ovládla sa. Svokra bola pre ňu až prirýchlo blízkou, svetlou ženou. Teraz Katka ľutovala, že jej zostalo tak málo času.

Keď sa mama dozvedela, že sa Katka vydala bez jej vedomia, hodnú chvíľu sa hnevala.

– Tak preto som ťa vychovala? Takto bezo mňa! Ani slovo, žiaden sviatok…

– Veď vieš…

– Neviem. Moja jediná dcéra a nič mi nepovie! To je všetko…

Katka sa snažila matke vysvetliť, márne. Tak dala čas, nech sa mama upokojí.

No ten čas trval roky.

Jasné, že Katka mame pomáhala v domácnosti, aj s jej zdravím. Ale medzi nimi bola chladná priepasť. A Katka mala pocit, že sú úplne cudzie.

Nakoniec sa neudržala.

– Mama, máš ešte nejaké deti?

– Čo zas táraš? Samozrejme, že nie!

– Tak prečo sa ma snažíš stratiť tiež? Nikdy som sa ťa nepýtala, ale teraz… Prečo ma neľúbiš?

To, čo nasledovalo, Katku zasiahlo. Vždy pevná, strohá mama sa zrazu rozplakala ako dievča.

– Mami, prosím, neplač! Katka behala po byte, hľadala kvapky na upokojenie a nadávala si.

Prvýkrát Katkina mama ukázala city.

Keď sa upokojila, povedala:

– Katka, mám ťa rada… Len… Nikto nás neučil cítiť a dávať to najavo. Moja mama vravela, že nemáš dieťa rozmaznávať, všetko mu povedz na rovinu. Lebo svet je tvrdý. A ja som to dodržala, ale stratila tým viac, ako získala… Ty si vyrástla bez mojej pomoci… Tak mi je niekedy smutno, že si ďaleko… Ale najviac sa bojím, že keď na teba zavolám, nebudeš ma počuť…

Katka mamu objala, ale slová ju hlboko ranili. Najviac sa bála, že tú istú chybu zopakuje ona sama.

Hoci Irenka aj synovia k nej priliehali ako k mačke, nikdy si nebola istá, že im dáva dosť lásky. A tak strach pribúdal.

Tomáš, keď videl, že jej je ťažko, chcel jej byť oporou. No Katka bola presvedčená, že toto musí zvládnuť len ona.

Preto niekedy sedela po nociach na kuchynskej dlažbe oproti chladničke, s kocúrom v spoločnosti. Len tam dokázala premýšľať.

Preberala si znovu život, rozhodnutia a bola čím ďalej, tým viac presvedčená, že keby mlčala menej, možno by bola šťastnejšia a istejšia.

Táto pravda ju bolela aj tešila.

Kuchynské dvere sa potichu otvorili Tomáš vošiel, ani nezamrmlal slovo, vytiahol syr, paradajky a pažítku. Prisadol si, objal Katarínu, podal jej chlieb s nátierkou.

– Jedz!

– Tomáš, ja už neprerazím žiadnu sukňu, ak budem takto v noci jesť…

– Jedz, som povedal! usmial sa, podal malý kúsok syra aj kocúrovi. Ty si dáš?

Kocúr neváhal. Skočil na Katkino koleno a spokojne sa nechal škrabkať.

– Aj tak ťa ľúbim… Tomáš sa díval na Katku, ako je a usmieval sa. Aj keby si mala sto kíl, je mi to jedno. Katka, môžem sa opýtať? Čo ti je?

Katarína dojedla, pritúlila sa k nemu a pohladila kocúra.

– Všetko je v poriadku, – konečne vydýchla. Len prosím, nech tých sto kíl nie je… Štyridsiatszestka na ženu v mojom veku nie je taká zlá…

– Ani trochu! Krásnejšiu ženu som nevidel…

– A často mi to hovor, dobre?

– Prestaneš potom utekať ku chladničke po nociach?

– Tomáš!

– Čo som povedal? Ideme spať, žienka moja!

Katarína podá mužovi ruku, nechá sa zdvihnúť, objíme ho a v duchu poďakuje, že ju chápe aj bez slov. A sľúbi si, že raz večer mu naozaj všetko povie.

– Katka?

– Hm…

– Nečakáme ďalšie dieťa?

– Ako si to zistil? prekvapene sa naňho pozrie.

– No poznám ťa, žienka! Tie tvoje nočné posedenia… Koľký týždeň?

– Tretí.

– Hurá! Tomáš ju stisne a Katka mu ruku pritlačí na ústa.

– Ššš, zobudíš deti!

Kocúr ich ešte vyprevadí do spálne, potom sa vráti na parapet, skrúti sa do klbka a načúva tichu.

A už o pár týždňov bude ticho v kuchyni samozrejmosť v noci. Katku bude zamestnávať niečo celkom iné a kocúr bude ležieť v detskej, pri novej postieľke, voňajúcej mliekom a bábätkom spokojnejší, ako by bol na tvrdom parapete.