Noc pred úsvitom
Keď u Zuzany začali kontrakcie, hodiny ukazovali trištvrte na tri. V byte vládla vlhká polotma za oknom pršal drobný dážď a lampy kreslili na dlažbu rozmazané odlesky. Ján vstal z pohovky skôr ako ona takmer celú noc nespal, vrtel sa na kuchynskej stoličke, občas skontroloval tašku pri dverách, potom zas vyzeral oknom. Zuzana ležala na boku, s rukou pritlačenou k bruchu a počítala sekundy medzi vlnami bolesti sedem minút, potom šesť a pol. Snažila sa rozpamätať na dýchanie z videá nádech nosom, výdych ústami, ale vychádzalo to nesúvisle.
Už? ozval sa Ján z chodby, jeho hlas znel tlmeno dvere spálne boli privreté.
Vyzerá to tak… Opatrne sa posadila na okraj postele a pocítila chlad podlahy pod bosými chodidlami. Kontrakcie sú častejšie.
Posledný mesiac sa na tento okamih pripravovali: kúpili veľkú modrú tašku do pôrodnice, vložili do nej všetko podľa zoznamu stiahnutého z webu. Občiansky preukaz, zdravotná karta, výmenný list, náhradná nočná košeľa, nabíjačka do mobilu a dokonca aj čokoláda pre istotu. Ale teraz aj tento poriadok vyzeral krehký. Ján sa motal pri skrini, prehrabával papiere.
Občianka je u mňa… Zdravotná karta… Tu je… Kde je výmenný list? Nevzala si ho včera? Hovoril rýchlo a ticho, akoby sa bál prebudiť susedov cez stenu.
Zuzana sa ťažko zdvihla a išla do kúpeľne aspoň sa chcela umyť. Vôňa mydla a mierne vlhkých uterákov. V zrkadle sa na ňu pozerala žena s tmavými kruhmi pod očami a rozstrapatenými vlasmi.
Nezavoláme radšej taxík hneď? zakričal Ján z chodby.
Dobre… Len ešte znovu skontroluj tašku…
Oboje boli mladí: Zuzane dvadsaťsedem, Jánovi tesne po tridsiatke. Pracoval ako konštruktér v miestnej továrni, ona pred materskou učila angličtinu v škole. Byt bol malý obývačka s kuchyňou a spálňa s výhľadom na triedu. Všetko pripomínalo zmenu: detská postieľka v rohu už bola zložená, ale ležala v nej kopa plienok; vedľa krabica s hračkami od kamarátov.
Ján zavolal taxík cez aplikáciu známa žltá ikona sa na mobile objavila takmer okamžite.
Auto bude za desať minút… Snažil sa hovoriť pokojne, ale prsty sa mu trasli nad obrazovkou.
Zuzana si natiahla mikinu cez nočnú košeľu a hľadala nabíjačku do mobilu ukazovalo osemnásť percent. Kábel strčila do vrecka bundy spolu s uterákom na tvár keby niečo.
V predsieni cítila vôňu topánok a Jánovej mierne vlhkej bundy sušila sa po včerajšej prechádzke.
Kým sa pripravovali, kontrakcie boli čoraz silnejšie a častejšie. Zuzana sa snažila nepozerať na hodiny lepšie počítať nádechy a myslieť na cestu vpred.
Vyšli na schodisko päť minút pred časom nočné svetlo vrhlo bledú škvrnu pri výťahu, kde ťahalo od spodu. Na schodoch bolo chladno; Zuzana si privrela bundu a pritlačila k sebe priečinok s dokumentmi.
Dole pred vchodom bol vzduch vlhký a studený aj na máj kvapky dažďa stekali po ríme nad dverami, občasní chodci sa ponáhľali po chodníku, zavinutí v bundách alebo s kapucňami.
Autá na dvore boli zaparkované náhodne; niekde v dali počuť tichý zvuk motora akoby niekto zahrieval auto pred nočnou zmenou. Taxík meškal už päť minút; bod na mape sa pohyboval pomaly vodič zjavne krúžil medzi blokmi alebo obchádzal prekážku.
Ján nervózne kontroloval telefón každých tridsať sekúnd:
Píše: Dve minúty. Ale ide okolo celého bloku… Možno tam je oprava?
Zuzana sa oprela o zábradlie pred vchodom a snažila sa uvoľniť plecia. Zrazu si spomenula na čokoládu rukou sa dotkla bočného vrecka tašky a uistila sa, že tam je. Maličkosť, ale v tej zmatenej chvíli to bolo príjemné.
Konečne sa za rohom objavili svetlá biele Renault spomalilo pred vchodom a zastavilo pri schodoch. Taxikár vyšiel von muž okolo štyridsiatich piatich s unavenou tvárou a krátkou bradou; rýchlo otvoril zadné dvere a pomohol Zuzane s batožinou.
Dobrú noc! Pôrodnica? Chápem! Určite sa pripúšťajte… Hovoril energicky, nie príliš hlasno; jeho pohyby boli presné, ale bez zbytočného zhonu. Ján si sadol vedľa Zuzany za vodiča; dvere zabuchli hlasnejšie v aute cítilo svieži vzduch zmiešaný s kávou z termohrnčeka pri rýchlostnej páke.
Hneď po výjazde narazili do malého zápchu vpredu svietili výstražné svetlá stavebnej techniky, robotníci pokladali asfalt v noci pod riedkymi lampami. Taxikár zvýšil hlasitosť navigácie:
No teda… Sľubovali, že do polnoci skončia! Teraz to objazdíme bočnou uličkou…
V tom Zuzana zrazu vykríkla:
Počkaj! Zabudla som výmenný list! Nechali sme ho doma! Bez neho ma neprijmú!
Ján zbledol:
Bežím! Sme blízko!
Vodič sa pozrel do spätného zrkadla:
Pokojne! Kedy sa vrátite? Počkám tu, koľko treba ešte je čas!
Ján vybehol z auta takmer behom, striekala voda z kaluží. Za štyri minúty sa vrátil zadýchaný list mal pri sebe spolu so zväzkom kľúčov: zabudol ich v zámku a musel sa vrátiť. Celý ten čas vodič mlčky pozeral na cestu. Keď Ján opäť sadol, len krátko prikyvol:
Všetko v poriadku? Tak ideme!
Zuzana pevne stlačila dokumenty k hrudi, kontrakcia bola
