Keď som Jánovi podal kľúče od svojho bytu, Ľubka si hneď uvedomila: Báseň hotová. Žiadny Leonardo DiCaprio nečakal na Oscara tak dlho, ako ona čakala na svojho Jánka, a to ešte s vlastným krčkom v srdci.
Rozčarovaná, päťdesiatročná, čoraz častejšie vrhla ľútostivé pohľady na pouličné mačky a na výklady Všetko pre šijúce ruky.
A tu bol on osamelý, ktorý strávil mladosť kariérou, zdravou výživou, posilňovňou a ďalším bláznivým hľadaním seba v tomto svete, a navyše bezdetný.
Ľubka snívala o tomto darčeku od dvadsiatich rokov a zjavne na nebi nakoniec dopadlo, že si to nebrala na ľahkú váhu.
Mám poslednú služobnú cestu v tomto roku a som celý tvoj, povedal Ján, podávajúc jej požehnané kľúče. Len sa neboj mojej schodovky. Zvyčajne prichádzam domov len kvôli krátkej šlofke, dodal a odletel do iného časového pásma na celý víkend.
Ľubka si vzala zubnú kefku, krém a vyrazila pozrieť sa, čo to s tou schodovkou je. Problémy sa objavili už pri vstupe. Ján ju hneď varoval, že zámok občas zasekne, ale ona netušila, že to bude až tak.
Bola vo dverách štyri minúty: tlačila, ťahala, zapichovala kľúč až na koniec, jemne vkladala zub, ale dvere jednoznačne nechteli otvoriť pred novým obyvateľom.
Ľubka sa pustila do psychologického tlaku, aký nás učili v škole pri garážoch. Šumom sa otvorili susedské dvere.
Prečo sa snažíte prelomiť do cudzej izby? spýtala sa znepokojená ženská hlas.
Nelimujem sa, mám kľúče, vrhla rozhorčená Ľubka, otrhávajúc pot z čela.
A vy, vlastne, kto ste? Nikdy som vás nevidela, pokračovala vkladanie nosenie sa susedka.
Som jeho priateľka! vyhlásila Ľubka s výzvou, otočila sa a opierala dlane o boky, no uvidela len škrt, cez ktorý sa s ňou diali.
Vy? žena sa úprimne prekvapila.
Áno, ja. Niečo vám nevyhovuje?
Nie, nič. Len on sem nikdy nikoho nezaviedol (v tom momente Ľubka ešte viac zamilovala Jánovho), a tu hneď taká
Akú takú? nevedela Ľubka.
Viete, to nie je moja vec. Prepáčte, zavrela susedka dvere.
Uvedomila si, že buď ona, alebo jeho dom, a s celou vôľou zatlačila kľúč a tak silno, že takmer pootočila celý rám. Dvere sa otvorili.
Celý Jánov vnútorný svet sa ukázal pred dziewčatou, a jej duša sa pokryla námražou. Samozrejme, osamelému mladému človeku je typický istý asketizmus, no to bola pravá kútia.
Chudobná, tvoje srdce dlho zabudlo, alebo možno nikdy nepoznalo, čo je domov, vybuchla z úst Ľubka, keď obdivovala skromné bývanie, kde bude teraz často bývať.
Z druhej strany bola rada. Susedka neklamala: ženská ruka zjavne nikdy nedotkla tých stien, podlahy, kuchyne ani šedých okien. Ľubka bola tu prvá.
Nedokážuúc vyčkávať, nasadla si topánky a vybehla do najbližšieho obchodu po krásnu záclonu a koberček do kúpeľa, a zároveň po uteráky a utierky do kuchyne.
V obchode ju očakávali Koberček a záclona doplnili o osviežovače, ručne vyrobené mydlá a praktické krabičky na kozmetiku.
Pridať také drobnosti do cudzej izby nie je ani trochu drzé, upokočovala sa Ľubka, ťahajúc druhý košík k prvému s tovarom.
Zámok už Ľubke nečinel prekážku. Vlastne už vôbec neplnil svoju funkciu a pripomínal hokejového brankára, ktorý zabudol nasadiť masku pred zápasom.
Uvedomila si, čo spôsobila, a pomocou kuchynských nožov do polnoci vŕtala starý zámok, a ráno bežala do obchodu po nový. Nože, samozrejme, tiež treba vymeniť. A ešte vidličky, lyžice, obrúsky, rezacie dosky a podložky pod horúce. A nakoniec aj záclony.
V nedeľu na obed Ján zavolal a povedal, že musí zostať na služobnej ceste ešte pár dní.
Budem rád, ak do môjho bytu prinesieš trochu tepla a útulnosti, usmial sa hlas cez telefón, keď Ľubka povedala, že si dopustila isté voľnosti v jeho interiéri.
Mimochodom, útulnosť už doviezla nákladnými kamiónmi a rozdelila podľa technického plánu a príslušnej dokumentácie. Toľko rokov sa to hromadilo vnútri osamelého človeka, a keď sa jej ruky oslobodili, nevedela prestať.
Keď Ján odletel, v starom byte zostal len pavúk pri ventilačnom otvore. Ľubka ho chcela vyhodiť, ale keď uvidela jeho osem očí, ktoré sa rozšírili v reakcii na náhle zmeny, pochopila, že je lepšie nechať ho na pokoji ako symbol nedotknuteľnosti cudzieho majetku.
Jánov dom vyzeral, akoby už osem rokov bol šťastne ženatý, potom sa sklamal, a nakoniec bol šťastný práve preto, že to tak bol.
Ľubka sa nielen venovala bytu, ale aj uistila sa, že celý podvoiek vie, že je novou paniou a všetky otázky sa teraz obracajú k nej. Prstene na prstoch zatiaľ nemá, ale to je len technický detail.
Susedia najprv pozerali s podozrením, ale potom len mávli rukami: Čo chcete, my sme len obyvatelia.
***
V deň Jánovho návratu Ľubka pripravila pravú domácu večeru, zabalená svoje ešte pevné filové kusy do štýlových a až vulgárnych obalov, nasadila vône po rohoch a po zatemnení nového osvetlenia začala čakať.
Ján sa zdržiaval. Keď Ľubka pocítila, že balíček bolestne zapichuje do rohu, kde si pol roka budovala svaly v posilňovni, do zámku bola vložená nová kľúčová vložka.
Zámok je nový, stačí zatlačiť, nie je zatvorený! odpovedala Ľubka trochu zahanbene, no s nádychom vášne. Nebála sa posudzovania. Pracovala na byte tak dobre, že si ľudia všetko odpustia.
Keď dvere odvalili, prišla Ľubke SMS od Jánova: Kde si? Som doma. Vidím, že byt vôbec nezmenený. Priatelia ma varovali, že ho úplne zaplníš kozmetikou.
SMS si prečítala neskôr. Medzitým vstúpili do bytu úplne neznámi päť ľudí: dvaja mladí, dvaja úplne mladí školáci a jeden starý dedko, ktorý keď Ľubku uvidel, okamžite si narovnal šedivé vlasy.
No teda, dedko, vítame ťa. Prečo si chcel ten sanátor, keď doma máš taký allinclusive? spýtal sa mladý muž a okamžite dostal štipu od svojej, pravdepodobne manželky, za to, že sa rozmarí.
Ľubka stála na prahu s dvoma plnými pohármi, neschopná sa pohnúť. Chcela kričať, ale stuhla.
V rohu sa šibalsko smejúc pútal pavúk.
Prepáčte, kto ste? zakričala Ľubka.
Majiteľ miestneho krčmu. A vy, zdá sa mi, z kliniky prišli na previazanie? Ja som si povedal, že to zvládnem sám, odpovedal dedko a pozeral na uniformu zdravotnej sestry, ktorú mala na sebe Ľubka.
Mmm, áno, pán Adam Matúš, u vás tu vládne pravý pokoj a pohoda, prebehla za šesťou sestru po Ľubkinej chrbte. Je to úplne iný prípad, než keby sme žili v hrobke. A vy, dievča, ako sa voláte? Nie je pre vás už starý pán Adam Matúš? Hoci, samozrejme, muž je úctyhodný so svojím domom
Ľubka
Ach tak! Vydarené, pán Matúš, výber ľudí, nič nehovorím!
Dedič s lesklými očami to bral za šťastný náhodný okamih.
Kde je Ján? šepkla Ľubka a rýchlo vypila oba poháre.
Ja som Ján! radostne zdvihol ruku chlapec okolo osem rokov.
Počkaj, ešte si mladý na to, aby si bol Ján, mama odsunula jeho ruku a odoslala deti s otcom do auta.
Prepáčte, zmätila som sa, asi som zobrala zle byt, nakoniec pochopila Ľubka, spomínajúc na zámok. Toto je Búrikova, 18, byt 26?
Nie, to je Bučková, 18, rýchlo vymýšľal starý muž, pripravený rozbaliť svoj nečakaný dar.
No teda, vzdychla tragicky Ľubka, pomýlila som sa. Vstúpte, usadte sa, ja si potrebujem telefonovať.
Uchopila telefón a utekala do kúpeľne, kde, po zatvorení dverí, sa oplácela uterákom. Potom si prečítala Jánovu SMS.
Ján, čoskoro prídem, len som sa zdržiavala v obchode, napísala.
Dobre, čakám. Ak nie je ťažké, priniesť fľašu červeného, zazvonil Jánov hlasový odkaz.
Červené víno mala priniesť, ale už v sebe. Vzala si pod pazuchu koberček, zodvihla záclonu a počkala, kým cudzíci prejdú do kuchyne, až potom ušiel z kúpeľne.
Zbalila si veci do vrecka a vyskočila z bytu.
***
Povieme si neskôr, vysvetlila svoj vzhľad Ľubka, keď mladý muž otvoril dvere.
Kráčajúc ako v hmle, prešla okolo neho a ani sa nepozrela. Najprv vstúpila do kúpeľa, vymenila záclonu a rozprestierala koberček, potom šla do izby, kde si padla na pohovku a spala až do rána, kým sa stres a červené víno neodparili.
Keď sa prebudila, pred ňou stál neznámy mladý muž, ktorý čakal na vysvetlenie.
Povedzte, aká to je adresa?
Bývanie, 18.
Priatelia, ak máte chuť čítať ďalšie naše príbehy zanechajte komentár a nezabudnite na lajky. To nás inšpiruje písať ďalej!
