— Ale prestaňte, aká je to pohroma…
Stretol som sa na chodbe s Lenou, našou finančnou riaditeľkou, a ona sa pochválila kartónovou škatuľou.
Pýtam sa:
— Práve si priniesla výplatu z banky?
— Nie, toto mi v zápche daroval starý priateľ (na krabici nápis: „Zdravotechnika“)
— A na čo tým naráža?
— Na nič, akurát ho poznám tak dlho, že by som mu mohla darovať aj dezodorant a on by bol úprimne rád. Spoznali sme sa v roku 98. Vtedy som mala veľké problémy s autom. Mladá a nerozumná, kúpila som Toyotu od predajcu a s číslami a colnicou bolo všetko zle, a ešte známi policajti zobrali peniaze, sľúbili pomoc, ale nič neurobili. Poslednou kvapkou bolo, že som dopravákom cestou dala posledné koruny, aby mi auto neodťahovali.
Skrátka auto drahé a teraz iba na súčiastky…
Príde domov, zaparkujem pri kontajneroch, sedím tam, jem makové briošky a plačem. Nechcem v takom stave ísť domov…
Klopú na okno, otváram. Chlapík s lopatou v oranžovej veste sa ospravedlňuje a veselo hovorí:
Mohli by ste po odsťahovať päť metrov? Budeme tu asfaltovať pred kontajnerom. Prečo plačete, stalo sa niečo?
Chcela som ho poslať preč a zavrieť okno, aby asfalt nevoňal, ale neviem prečo, v skratke som mu povedala svoju biedu.
On odpovedal:
— Ale prestaňte, aká je to bieda, hlavné je, aby boli všetci zdraví… Vy tak chutne jete briošku, neponúknete ma?
Nahnevala som sa na seba za to, že som sa zverila s biedou cestárovi a jeho drzosti, no automaticky som mu podala briošku.
Chlapík:
— A ešte jednu pre kolegu, sme totiž dvaja…
Bola som šokovaná takou drzosťou, ale podala som mu aj druhú briošku. Odsťahovala sa a v pokoji som pokračovala v plači, nikomu už nerušila.
Po desiatich minútach zase zaklopal cestár.
Otváram a zlostne sa pýtam:
— Išiel ste po briošky!?
Chlapík:
— Nie, máte čím zapisovať? Zapíšte.
Z jeho zošitka nadiktoval telefón a dodal: Je to domáce číslo, zavolajte po deviatej večer a povedzte, že ste od Gena. Ja ho upozorním. Je to generál polície a určite vás zachráni…
Chlapík sa rozlúčil a zmizol v sivom asfalte, a ja som zostala v šoku, nevedela som, čo si myslieť.
Večer som predsa zavolala (čo môžem stratiť..?)
A už po dvoch dňoch, ráno v dopravnom inšpektoráte moje auto slávnostne zaregistrovali a vydali nové značky! (policajti sa vyhliadali z okien, aby mi vyhoveli…)
Celý týždeň som hľadala cestára Gena, aby som mu poďakovala a nakoniec jazyk doviedol do Bratislavy, našla som ho na vedľajšej ulici. Dlugo som mu ďakovala, dala drahé čokolády, šampanské, kávu a ešte čosi si nepamätám a spýtala som sa, odkiaľ pozná generála, že mu ten aj pozdravy posiela…
A Gena povedal, že ešte pred pol rokom bol celkom zámožný človek, obchodoval so zdravotníckou technikou, ale kríza zničila jeho podnikanie, teraz pracuje na troch miestach — deň za dňom, a dokonca aj jeho žena, ktorá bola nikdy nepracujúca gazdinka, šla umývať riad do školskej jedálne.
A všetko preto, aby „nevybočili z kolieska“, pretože bývali v obrovskom dvojstometrovom byte v elitnom dome a, so zatajeným dychom, pracovali. Predali všetko z domu, okrem školských učebníc, ale nie za žiadnu cenu nepredali byt, aj keď iba na mestské poplatky a ochranu išlo mesačne 900 EUR.
Pred susedmi-milionármi si držali imidž, ale sami žili na päťdesiat eur na mesiac pre troch (našťastie dcéra chodila do normálnej školy).
Odvtedy sme sa s Genom spriatelili rodinami. Nový rok vždy trávime spolu. Neuplynuli ani dva roky a Gena už stúpla vyššie, ako bol pred krízou.
A dnes stojím na semafore, niekto mi klope na strechu, pozerám, Gena na džípe:
— Lenka, chceš dostať geigerov počítač ako darček?
— Daj mi ho.
— Na, užívaj si ho a nedrž sa pri ničom späť…
