No tak, gazdovičku, poďme na nové miesto. Budeš bývať u mňa, byt síce jednoizbový, ale snáď sa vmestíme.
Bože, mám osemdesiat osem rokov, žijem sama. Celý život som nikomu neublížila, ani hrubé slovo nepovedala. Všetko, čo mám, som si sama zarobila: jednoizbový byt, chatu.
Nesmiem sa sťažovať, rodičia mi pomáhali, čo mohli, som ich piate, najmladšie dieťa. Mám dve blízke kamarátky, od mladosti sme spolu. Stretávame sa zriedka, obe sú vydaté.
Neznášam, keď ich muži pod parou začnú hovoriť sprostosti o tom, ako by mi spestrili samotu samozrejme, aby to manželky nevedeli.
Raz som im po poriadku dala po papuli a vysvetlila, že priateľkin muž pre mňa nie je muž. Vďaka Bohu, pochopili.
Zamyslela som sa, Zuzana s ťažkosťou v očiach sa obrátila k oknu a premýšľala, koľko šťastných ľudí tam vonku žije a koľko rovnako nešťastných ako ona. Vrátila pohľad k svätému obrazu a pokračovala:
Nikdy som Ťa o nič neprosila, teraz sa pokorne obraciam. Daj mi, Bože, čo ľuďom nepatrí. Unavila ma samota. Pošli mi nejaké zviera, človeka bez domova, možno sirobu.
Som zbabelá, Pane, neistá. Všetci si myslia, že som zatrpknutá, zamknutá v sebe, ale ja len neviem, čo povedať. Bojím sa, aby sa mi nevysmiali.
Otec ma vždy trestal a pripomínal, aby som sa starala o seba, aby im nebolo hanba. Tak aj žijem. Pomôž mi, pouč ma, postav ma na správnu cestu. Amen.
Nedeľa. Skorý jarný ráno. V dome oproti svietia v zriedkavých oknách. Prvýkrát som sa úprimne pomodlila, a keď som odstúpila od malej ikony, cítila som na líciach dve cestičky od doteraz nevyplákaných sĺz.
Otrela si ich chrbtom rúk, zdvihla dve ťarchou klesajúce tašky s potravinami, farbou na plot a rôznymi domácimi drobnosťami a vyšla z bytu.
Radosť môjho života chata. Tam nie som sama: pracujem, cez plot si pokecám so susedkami o perspektíve úrody.
Tašky ťahajú ruky k zemi, vďaka Bohu bývam neďaleko zastávky. Nikto tam nie je, stojím sama asi hodinu. Okolo prešiel jeden autobus, druhý, oba plné. Ak aj tretí prejde, vrátim sa domov, asi to dnes nevyšlo.
S týmto množstvom ľudí by som sa večer nedostala späť, a ráno do práce.
A zrazu zázrak: plný autobus zabrzdil, vyhodil zo svojho vnútra opitého muža so škandálom a radostne ma pozval, aby som nastúpila.
Vydýchla som, natlačila sa, dvere sa sotva zavreli, tlačiac ma, a od nedostatku vzduchu a miešaniny pachov som málo nestratila vedomie.
Štyridsaťpäť minút a som na svojej rodnej chate. Do piatejštej hodiny som mala chrbát ako udená krkovička, tvár ako Snehulienka. Vracala som sa napoly zohnutá. Chrbát zhrbený, ruky pod kolenami, vyhasnutý pohľad zázrak, že som vôbec prišla!
Mrknuc na odraz v zrkadle, rýchlo som sa osprchovala a rozhodla sa na hodinku si oddýchnuť pred telkou.
Zaspala som ešte predtým, ako som dopadla na vankúš. Bola som vyčerpaná. Prebudila som sa uprostred noci. Telka hrala nejaký film, vypnula som ju, nastavila budík a znova, už bez župana, som zalezla do postele. Ale spánok neprichádzal. Chvíľu som sa prevracala, potom vstala a pripravila si obed do práce.
Po dvoch dňoch práce som sa opäť vydala známou trasou na chatu. Keď som vošla do chaty, zľakla som sa: elektrický kanvíc bol horúci, moja obľúbená šálka stála s cukrom a čajovým p
