No čo, svadobný list je predsa len pevnejší ako spolubývanie, čo? posmievali sa Adamovi chlapi pri pive, keď zbadali Vieru.
Ja na tridsiate výročie promócie nejdem, na to potom depresia príde, kričala Viera do telefónu jedinému kamarátovi.
Nech idú tí, čo tam chodia každý rok.
Im ani nepríde, ako sa zmenili!
A ako vlastne teraz vyzeráš, že sa tak bojíš? prekvapene sa opýtala Soňa.
Veď sme sa stretli pred piatimi rokmi, bola si úplne v pohode.
Zhrešila si jedlom?
Nie je to o tom, Sonička!
Jednoducho nechcem, vážne ma neprehováraj!
Viera už chcela ukončiť rozhovor, dúfajúc, že Soňa pochopí a zavolá ďalším zo zoznamu.
No jej kamarátka sa nehodlala vzdať a držala ju pevne.
Vieš, že nás je už o dosť menej
Čo, niekto zomrel? zľakla sa Viera, hoci sa už viac necítila mladá, ale že by už ich rovesníci odchádzali?
To ju vystrašilo.
Nie, nie, len niektorí emigrovali.
Zomrel nám len Miroslav Kysela, mladý ešte, už pred dvadsiatimi piatimi rokmi, to som ti hovorila.
Nekresli čerta na stenu: ide celá naša katedra, štyri skupiny, ale v skutočnosti nás bude sotva tridsať.
Syna si už vydala, nie?
Aspoň budeš mať dôvod sa zabaviť.
Soňa ešte čosi rozprávala, no Viera sa myšlienkami vrátila k Mirovi Kyselovi.
Vždy mal tmavé kruhy pod očami a ťažký pohľad, chalani ho považovali za slaboch.
Ale jeho srdce bolo slabé Chcel postaviť most cez Hron v svojom mestečku, no nič nestihol.
A čo stihla ona?
Zamilovala sa do Jána, ktorý robil majstra na stavbe, kde Viera po škole nastúpila.
Pracoval turnusovo v Bratislave, potom sa vracal do Banskej Bystrice.
Dlho sa stretávali, Jano ju každému predstavoval ako manželku.
Tvrdil, že civilný zväzok je dôkaz pravého citu, vraj ľudia žijú spolu nie kvôli papieru, ale kvôli láske
Keď Viera zistila, že čoskoro bude mama, zrovna sa stalo, že Jano nepricestoval na ďalší turnus.
Ukázalo sa, že už má tri deti a žena doma ochorela.
Bez slova skončil vo firme, ani neoznámil jej.
A Viera pochopila, že nemá právo niečo od chlapa s troma deťmi požadovať.
Z práce tiež odišla potichu, skôr než by niekto niečo zistil.
Jeden z robotníkov už len žartovne prekričal naposledy:
No povedz, svadobné papiere sú silnejšie než voľný vzťah, že?
Ale Viera už bola na tom inak nastúpila do potravín hneď vedľa bytovky, kde jej vybavila miesto susedka.
Dohodli sa, že aj keď bude mama, Viera odrobí dva dni v týždni.
Mama súhlasila, že bude s malou Evkou doma.
Keď už si taká nešikovná a tú dobrú robotu si zahodila!
Veď si ma tak vychovala! zakričala nakoniec Viera matke, keď ju doháňala k slzám.
Chcela som ťa mať poriadnu.
Tvoj denný odbor som ťahala sama, a ty, Vierka, takto?
Aké korene, také kvety Čo si čakala? odpovedala Viera, no vzápätí ľútostivo objala matku.
Objali sa, plakali, ale čo už, kam ísť ďalej
Na päťročné výročie promócie už pozvanie ignorovala.
Tam by sa rozprávali o práci, ukazovali fotky z dovoleniek a ona?
Viera umývala schody v panelákoch, v škole aj škôlke, čo by medzi nimi hovorila?
Respektíve, čo by rozprávali oni jej
Kvôli Evke bola ochotná pretrpieť hocičo, bola jej jedinou radosťou.
A najmä keď matka, hneď ako mohla, utiekla do satelitnej dediny za sestrou, argumentujúc, že v meste sa zle cíti a že potrebuje horský vzduch.
Po pár rokoch mala Viera šťastie: vzali ju polovičný úväzok v odbore, vyučovala na miestnej škole chémiu.
Evka práve nastúpila do školy, takže všetko stíhala aj keď si dcéru každý obdivoval, že tú má mamička doma hneď po obede.
Aj kolega z práce Vere začal dvoriť, ale rýchlo jeho nádeje ukončila.
Ja mám dcéru, a cudzí chlap nám doma netreba
V práci sa veľmi osvedčila; keď Evka povyrástla, Viera postúpila na plný úväzok, inžiniersku pozíciu, a už aj dobre zarábala.
No vždy sa cítila menejcenná, aj navonok bola neviditeľná obliekala sa skromne, vlasy mala neupravené, po štyridsiatke jej presvitali šediny.
Cítila, že nemá právo byť šťastná, keď prežila s ženatým mužom, skoro mu vzala deti.
Nemôže si dovoliť výrazné oblečenie, make-up ani zaujať niekoho; lebo ďalšie sklamanie by nezniesla.
A či by vôbec ešte mohla dúfať v niečo pekné?
Však všade okolo len samé rozvedené ženy
Evka rástla k radosti všetkých, vďačnosť matky jej len prospela.
Chodila na prázdniny k babke Irme a tete Milene, pomáhala na záhrade okopávala, sadila, varila, nosila drevo.
I na jeseň brala účasť na zbieraní zemiakov a príprave zaváranín.
Od malička bola šikovná, k babkám chodila rada.
Matka už aj Vere vravievala, že dcéra je požehnaním, a aj pre Milenu je Evka ako jej vlastná vnučka.
A načo by Veľa išla na kávu s bývalými spolužiakmi na tridsiate výročie?
Tieto poprepletané myšlienky prebehli Vierinej mysľou v jedinom okamihu.
A až potom začula Soniu naliehavo sa pýtať:
Tak čo, pamätáš?
Tá kaviareň pri internáte, budúci piatok o tretej.
Príď, aspoň budem s niekým, aj ja nemám s kým Prídeš?
Soniin hlas sa zachvel a Viera, ani nevedela prečo, povedala:
Áno, prídem
Položila mobil na stôl a hneď to oľutovala, chcela Soni zrušiť, no číslo starostky bolo stále obsadené.
Zrazu ju hanba premohla
Večer otvorila šatník a vytiahla modré šaty, ktoré jej kúpila Evka na vlastnú svadbu.
Evka s Jankou ju vtedy ledva presvedčili, v nákupnom centre jej museli vyskúšať desiatky modelov až modré šaty sadli každému do oka.
Hneď k nim vybrali topánky, ešte ju zobrali na kaderníctvo na účes a farbenie.
To bolo pred rokom.
Evka žije s Jankom šťastne, vlastne Viera je teraz len pre seba.
Šediny už dorástli, pre koho by sa skrášľovala?
Nezmohla sa na nič zvláštne, vlasy sčesala, šaty obliekla, pery jemne zvýraznila potom však odtlačila farbu servítkou, aby to nebolo príliš nápadné.
V kaviarni už bol ruch, ľudia, Viera nespúšťala oči z hodín.
Soniu si všimla hneď, pribehla k nej:
Vierka, veď ty si nádherná!
Čo som rada, že si tu!
Soňa trochu pribrala, ale pristalo jej to, akoby omladla.
Rozprávali sa pri stole, no Soniu niekto zavolal a Viera len ticho pila džús, pozerala na ľudí okolo a vnímala hudbu.
Vďaka komusi hrali pesničky ich mladosti, keď boli študentmi, u rehotu a snov plných nádeje.
Smie vás pozvať na tanec? zasiahlo Vieru mužské slovo cez melódiu.
Hlavu zdvihla a spoznala ho.
Bol to Peter Varga z paralelnej skupiny.
Na treťom ročníku sa oženil a Vieru to vtedy zamrzelo, páčil sa jej.
Vierka, ty si taká pekná!
Prvýkrát som tu a nikoho som nespoznal, len teba!
Peter jej podal ruku.
Viera nezaváhala, postavila sa a šli spolu na parket, pričom zachytila prekvapený pohľad Soni, ktorá sa práve vrátila.
Tancovali niekoľko tancov mlčky.
Potom sa Peter spýtal, skoro až neisto:
Môžem ťa odprevadiť domov?
Hneď hovorím, že som dlhšie rozvedený ak na teba niekto čaká doma, odprevadím ťa len zo slušnosti, je už neskoro
Peter odprevadil Vieru domov, a na druhý deň sa opäť stretli a už sa nerozdelili.
Výber svadobných šiat a topánok zariadila Evka, teraz už s bruškom čoskoro bude Viera babkou.
A stydela sa sama pred sebou, že je nevesta.
Viera si konečne dovolila byť šťastná.
A Evka jej pošepkala:
Teta Vierka, vy ste taká krásna!
S Jankom sa na vás tešíme.
Veď šťastie si zaslúži každý v každom veku!
Naozaj, pomyslela si Viera pri svadobnom stole a pozrela s iskrou na Petra.
Možno aj ja už môžem.
Viera si odpustila, prvýkrát sebe dovolila šťastieV tej chvíli ju prekvapil príval tichej radosti vyšla von na dvor, kde sa už zvečerievalo, a vdychovala vôňu kvitnúcich agátov.
Peter vyšiel za ňou, pohladil ju po ruke, a ona si uvedomila, že aj keď jej život dávno nešiel podľa plánov, práve tieto nečakané cesty ju priviedli až sem.
Z okna zašramotili Evka s Jankom, podávali si drobné biele plienky a na dvore stál stolček s domácou bábovkou cítila, že kruh sa uzavrel.
Už sa nebála smiechu svojich spolužiakov, nehanbila sa za cesty, na aké ju poslal osud bola doma, medzi svojimi, bohatšia o minulosti, a konečne pripravená prijímať budúcnosť.
Petrovi, poďme tancovať! zasmiala sa, hoci už neznela hudba ale možno jej teraz hrá v srdci navždy.
V tom tanci, v súmraku a vôni čerstvej trávy, pocítila, že je na správnom mieste, s tými správnymi ľuďmi.
A ešte, kým nezabudla, stisla Petrovu dlaň a pošepkala mu do ucha:
Ďakujem, že si ma našiel.
Už viac nechcem žiť potichu.
A v tej noci, keď hviezdy vyliezli na oblohu jedna po druhej, si Viera dovolila veriť, že aj pre ňu svieti vlastné svetlo.
Maličké, vlastné a dostatočne jasné, aby jej už nikdy nebolo treba hanbiť sa za šťastie.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
