No, vrátime ma späť do detského domu? A ja som vlastne nesprávna šepkala Marína, pozerajúc sa na steny, kde sa odrazili posledné lúče slnka. Jej sestrateta po úraze zlyhala, vzala ju domov, lebo netušila, že sa čoskoro narodí dieťa. Marína ešte nedokázala pochopiť, že už nie je vo svojom živote.
Marína stála pri sporáku a opatrne prekládala zlatisté palacinky. Čoskoro mal prísť Jozef, jej manžel, z práce v elektrárni a celá rodina sa mála posadiť k večeri.
Zvlášť podivné bolo, prečo dnes Slávomír, päťročný chlapček, ticho trávil čas vo svojej izbe. Keď Marína opekala svoje obľúbené palacinky, zvyčajne sa mu na kolenách otáčala radosť, pozerala do jeho očí a on žiadal:
Mami, ešte jeden kúsok?
Marína mu ho podala, Slávomír sa najprv nachýlil, ale zrazu sa vrátil a rozťahujúc pery, vyhlásil s nadšením:
Mama, môžem ešte?
Marína pochopila, že syn už dávno nie je hladný. Chcel iba počuť to najmäčesťšie slovo na svete mami. Keď bývalo ešte ťažké ho zdvihnúť, vždy ho brala do náručí a hovorila:
Poďme privítať otca z práce, chlapče.
A Slávomír radostne odpovedal:
Áno, mami, poďme! v jeho očiach sa zapaľovalo očakávanie, lebo predtým nepoznal ani mamu, ani otca. Teraz mu ich mali.
Slávomír už mal vlastnú izbu, posteľ, a dokonca aj športnú stenu s hojdačkami, ktoré mu daroval Jozef. Boli tu aj autíčka, robot, stavebnice a množstvo ďalších hračiek všetko len pre neho. Večer mu Marína čítala príbehy, hladila ho po hlave a šepkala, že ho miluje. Chlapec už tak silno cítil jej lásku, že takmer zabudol, čo bolo predtým.
Marína sa snažila zavolať syna, ale on sa najprv nabudil a narazil ju do brucha.
Pane Bože, pomodlila sa Marína každý deň za tento nečakaný dar, za to, aby všetko bolo v poriadku. Už vymysleli meno pre novú dcéru Katka, povedala Mikuláš, jej manžel. Starú babičku nazývali Katarína.
Ľudia tvrdili, že Marína nemôže mať vlastné deti, preto si s Mikulášom v minulosti adoptovali Slávomíra a teraz, po roku, čoskoro očakávali príchod malého zázraku.
Marína sa zamyslela a takmer zabudla obrátiť poslednú palacinku. Zvolala syna:
Slávomír, rýchlo, prečo si dnes taký tichý?
Len ticho. Či počul?
Vypnula sporák a šla do detskej izby. Svetlo tam nebolo kde je Slávomír?
Zrazu v izbe zaznel šum. Marína rozsvietila lampu a uvidela chlapčeka sediaceho na pohovke v bundke a čiapke, s batôžkom naplneným jeho obľúbenými autíčkami.
Čo tu sedíš v tme? prekvapila sa Marína, a s úsmevom pokračovala, Poď sa obliecť, kam ideš? Na výlet? Poďme k tvojim palacinkám so šľahačkou a kondenzovaným mliekom, Slávomír, prečo si taký?
Slávomír sa však nepokúšal ani usmiať, hľadel na nejaký nevysvetliteľný bod dospelými očami a zrazu spýtal:
Môžem si zobrať všetky tie hračky so sebou? Otec ich nepotrebuje?
Čo to hovoríš, chlapče? Kam ideš? Marína cítila, ako jej ruky klesajú k zemi. Nedokázala pochopiť, prečo sa zrazu chladne. Možno žiadu, že čoskoro príde sestrička? Len včera bol ešte šťastný.
No, vrátime ma späť do detského domu? Teta povedala, že ste to urobení príliš rýchlo, lebo ste nevedeli, že sa má narodit dieťa. A ja nie som správna
Slávomírove pohľad sa zalial slzou, sotva sa udržal a vzrel bokom.
Slávomír, čo sa to deje? Aká teta? Spomenula si, keď pred pár dňami stretla susedku a povedala, že “vďaka Bohu” ich dieťa čoskoro narodí. Už však poďakovala a ukázala na Slávomíra: Pospíchali ste, Marinka, pospíchali!
Marína však vedela, že chlapec ešte nerozumel ničomu. Skôr sa odíde od netaktickej susedky, nehľadí na neho hneď. Ale Slávomír pochopil všetko.
V tej chvíli si uvedomil, že je cudzí a osamelý.
Marína ho pevne objala. Najprv ju odrážal, potom sa zhrnula a rozplakala sa.
Synku, nevedel som, že ti to tak vadí. Tá teta o nič nevedela, my ťa s otcom milujeme a nikomu ho neoddadíme!
Odhodla mu bundu a čiapku, a spolu, v náručí, sedeli dlho v tichu na pohovke.
Keď sa narodila Katka, Slávomír zostal s otcom doma, zatiaľ čo rodičia odbehli po novej sesternici. Chlapec sa bál, že sestra ho nebudú mať rada, ale keď ju uvidel takú malú a bezbrannú rozosmial sa a povedal:
Mami, kam ju poslať, keď je taká malá? Naučím ju hrať s autíčkami, budeme sa spolu baviť!
Odvtedy Slávomír nestráca sestru z dohľadu, čakala, kedy vyrastie, a rodičia ju presťahujú do jeho izby. Teraz je pre mamu prvý pomocník
Večer jej zvolala:
Slávomír, zbalili sme Katku, poďme rýchlo privítať otca z práce.
Chlapec už bol oblečený, stálo v chodbe a čakal: Mami, podám dvere, vyrazíme s kolískou!
Zájsť na výťah, vyjsť a v schodoch sa objavila žena, ktorá nesla ťažké tašky.
Synu, pomôž tetičkám s výťahom, tie tašky sú ťažké.
Dobre, mami! Slávomír hrdinsky podal ruku, zavolal výťah a behol za mamou.
Zajtra boli voľné víkendy a celá rodina šla do Bratislavského parku. Katka bola ešte malá, no čoskoro porastie a budú si spolu užívať jazdu na kolotočoch. A Slávomír, ako starší brat, pevne držal sestru, keď sa bála. Veď bratská láska trvá navždy.
—A tak sa ich rodina navždy spájala v láske a nádeji.
