No tak, aká som ti babka? Mám len päťdesiat a pol roka. Čo si ma berieš za starú? vrčala Zuzana, keď položila na stôl misu polievky a košík čerstvého chleba.
Babka, daj niečo na stôl, už toľko stehujem! vyhlásil Ján zo dverí, popichujúc si na háčik zaprášnený klobúk.
Zuzana nepotešene zamrkla:
No tak, aká som ti babka? Mám len päťdesiat a pol roka. Čo si ma berieš za starú? zopakovala, čím si kŕmila svoj hnev a zároveň stavala na stôl polievku s domácim chlebom.
Ján si umyl ruky, prešiel okolo nej a jemne ho potrl po chrbte.
A kto si ty? Máš dveročnú vnučku, to ti už robi babka! Ja som dedko a na to som hrdý zasmejal sa, sipajúc sa do horúcej polievky.
No, volaj tak doma, nie na verejnosti. Včera v obchode som ťa krikla babka, lebo ti tam stáli topánky na nos. Vieš, aké to bolo nepríjemné? Všetci sa za to zasmiali.
Ján zamrčal:
Nie mňa, ale Mikuláša, ktorý si štvorku splácal pri posledných eurách. Keď ho volali, myslel som, že sa zmení na koleno a začne po zemi zbierať.
Dobroslava sa posmešne zapýtala:
Tak si mu teda kúpil iný?
Ján, keď hovoril lyžičkou, povzdal ramenami.
Škoda, že sa mu to nepáčilo.
Dobroslava sa nedokázala zdržať:
To ti je zrejme prečo peniaze tak rýchlo miznú. Šetrník!
Keď Ján dojedol a Zuzana začala upratovať, hovorila neisto:
Miško, vieš, čo sa deje? Andrej prišiel a zjavne nie sám.
Jánov výraz sa okamžite zamračil.
A na čo ho potrebujeme? Ako sa teda dopustil? Choďte preč, nie ste pre mňa, vravel Predáka pri RAZ v blízkosti kostola a odcestoval. Hovorila sa o tom, že sa s jeho priateľom pred svadbou stretávali. Boleslivá žena plačúc tvrdila, že prišiel len pre kazetu. A tá zvláštna osoba nemala žiadny dôkaz. Žiadalo to nejaký mestský blb, čo mu pomáhal. Volaj mu, píš, rob, čo chceš, len na moje oči to neukazuj, hneď zareagoval Ján.
Dobroslava skľúčene sklonila hlavu.
Prepáč, ale už večer tu budú
Ján zaťal dvere a posledné slová prehovoril:
A tak sa s nimi tu vysporiadaj sám.
Zuzana ho sledovala a povzdychla si. Náhle našla na kameni starú kosu, a celá tá Predáka bola len výmyslom. Keď Andrej vyhlásil, že sa vezme za Nadi, vo vnútri sa jej zrútilo. Nevyzerala na neho príjemne: síce milá, no vyžarovala neúprimnosť. Keď Andrej odišiel v hneve, zneslila sa len chvíľu a takmer hneď po rozchode zablúdila do ďalšej svadby. Z toho, čo zostalo dym bez ohňa neexistuje. Takže tam niečo bolo.
Zuzana vložila koláč do rúry. Míško sa šťastne naplnil a čoskoro prišiel. A ona po ôsmich rokoch veľmi chýbala po svojom synovi. Dcéra takmer každý týždeň prichádzala, bývala blízko. Andrej bol starší a celá duša sa pre neho trápila. Zaujímalo ju iba, či to bude dlhé alebo krátke. A hlavne, aby sa s otcom už zase nepoškriabali.
Andrej prišiel, keď Zuzana už nečakala. Ján celý večer ju číral:
Pozri sa na okná, budú sa roztávať, bude treba nové kúpiť, smial sa.
Andrejko, synočko, vrhla sa na neho Zuzana s slzami.
Čo sa stalo, celý v otcovi! nepovšimla si malú dievčatko s batôžkom.
Ó, kto je to u nás? Ako sa voláš? naklonila sa k nej Zuzana.
Dievčatko podala drobnú ruku.
Volám sa Katka, a vy?
Zuzana sa narovnala a pozerala na svojho syna s otázkou.
Andreja položil batožinu pri vchode a posadil sa.
Zoznám sa, mamička. Toto je Katka, dcéra mojej manželky Olgy.
Zuzana sa usmiala a pošmykla sa ku Katke.
Volaj ma baba Zuzka. Si moja vnučka.
Katka sa pozrela na Andreja.
Dedo Andrej, je to pravda? Tá teta, je to moja babka?
Andrej unaveným hlavou prikývol.
Áno.
Katka láskavo objala Zuzanu.
Dobrý deň, babička.
Z miestnosti vystúpil Ján.
Nerozumel som, kto je dedko Andrej a kto je vnučka?
Syn sa vyhrabal zo stoličky a podal ruku.
Dobrý deň, otče. A prepáč za posledné slová. Bol som mladý, ešte som nič nevidel.
Ján sa usmial a spýtal sa:
A teraz sa pozeráš?
Andrej vzdychol.
Do kraja.
Otec ho pevne objal.
Tak vitaj doma, synu, v ich očiach sa rozlialy slzy.
Zuzana si povzdychla úľavou, zmierili sa.
Po neskorom večeri, keď Katka už spala, Andrej všetko vysvetlil.
Keď som odišiel, bol som nahnevaný. Pravdu ste nevedeli a ja som nechtel zradit Nadi. Týždeň predtým som ju navštívil, chcel som povedať dobrú noc, a ona sa objímala s Viktorkom v kríkoch. Chcel som ich zastaviť, ale Nadi mi nepovolila. Nakoniec som odišiel.
To je už minulosť. Išiel som do mesta k svojmu kamarátovi Paškovi a hľadal som prácu, kým peniaze neskončili. Našiel som prácu ako strážník v obchode. Tam pri pokladni pracovala Olga, malá a chudá. Raz jej zákazník povedal, že vrátil nesprávnu výdavku, a ona sa rozplakala za pultom. Ja som bol v zasadačke a povedal som:
Chceš, aby som ho naučil?
Olga sa zasmiala.
Keby to robili všetci, obchod by nebol ziskový. Jeden druhý sa iba hádajú. Problémy na nás hádžú.
A ja som jej povedal:
Musíš si zvyknúť, prečo plačaš?
Ona odpovedala:
Ide o iné veci. Majiteľka bydliska ma vyhodiť chce. Kam ísť, neviem.
Spýtal som sa:
Koľko je jej dcére?
Olga vytiahla fotku a hrdostlivo povedala:
Tri. Kým som na smene, susedka babka Liza s ňou býva. Mohla by nás prijať, ale jej syn je na svojho, predáva byt a mzda má o týždeň neskoro.
Posunula sa späť k pokladni, sklonila hlavu.
Nie, nezamiloval som sa do nej na prvý pohľad, ani na druhý. Len ma zarmútila. Videla som, že ju podviedol nejaký podvodník a zostala s dieťaťom. Lítala som sa nad ňou. Po zmene som prišiel a ponúkol som jej, aby na nejaký čas prišla ku mne. Mal som izbu v internáte. Spočiatku odmietla, asi sa bála. Nakoniec, keby nebola domova, nebola by s dieťaťom na ulici, a tak súhlasila.
A tak sme bývali ako susedia. Varila mi, prala, ja som pracoval na smene a s Katkou som si hrál. Dôsledkom je, že dieťa je v poriadku, nie je taká zvlášť prekvapivá. Možno sa to podedilo po otcovi. Olga predtým nebola taká. O pol roku sme žili ako pravá rodina.
Dva roky späť Olga ochorela. Bojovali sme, čo sme mohli, a pol roka po tom už nebola. O mesiac predtým som adoptoval Katku, aby sa nedostala do detskej domu. A ona ma stále volá dédko.
Olga bola úprimná a povedala, že má svojho pravého otca, ktorý ich všetkých opustil. Zvádla sa a rok sme si nehovorili. Nakoniec ona prvá prišla a vysvetlila, že od detstva bývala v poberacom domove a nevedela o tom. V osmejásťtom veku ju vyhodili z bytu, ktorý jej poskytla štát. Odvtedy sľúbuje hovoriť pravdu.
A ja som dostal pomoc od Paška. Našiel mi dobrú prácu, platí slušne. Katka sa nikam neberie. Nemôžem ju so sebou vziať. Mohli by ste sa o ňu postarať, kým budem pracovať v zahraničí? Takúto šancu neodmietnem, pozrel sa milostivo na rodičov.
Ján a Zuzana sa pozreli a hovorili súčasne:
Samozrejme, nechaj ju. Len nech u nás zostane aspoň týždeň, nech sa zvyknie. Inak sa v tom všetkom rozpláče.
Tak sa dohodli.
Katka sa pomaly zvykla na dedka a babku. Kŕmila sliepky a snažila sa pomôcť Zuzane. Bála sa Jána, kým mu neprinesol veľkú plyšovú mačku. Ako sa radovala, objímala tú obrovskú hračku.
Dedo Mišo je tu, teraz je aj medveď Ján.
Keď prišla dcéra s vnučkou, už nepotrebovala opatrovateľku. Hrála sa s ňou a vozila ju na kočíku.
A keď Andrej po troch mesiacoch zarábajúcich prišiel domov, Katka ho prvá uvidela a zakričala:
Dedo, babka, tátko je doma! Hurá! a vybehla ho objímať.
Dospelí sa rozplakali. Katka konečne videla svoju pravú rodinu
“.
