– Tak čo, babka? Mám len päťdesiat rokov a už s chvostom, pýta sa, keď sa Zdenka posadí za stôl a položí na ňu misu s polievkou a košík s chlebom.
– Babka, daj niečo na stôl, hladi to chuť, zrazu sa mi v ústach zrozuje, kričí z prahu Michal, ťahajúc do ruky zaprášenú čiapku.
Zdenka sa zamračí:
– No čo, babka? Mám len päťdesiat a ešte s chvostom, hovorí a servíruje polievku a chlieb.
Michal si umyje ruky, prejde okolo nej a jemne poklepe po chrbte.
– A kto si vy? Máš dvoročnú vnučku, to musíš byť babka. Ja som dedko a som na to hrdý, smeje sa a lyžicu ponára do horúcej polievky.
– Volaj si ma doma, nie pred ľuďmi, spomenie ho Zdenka. Včera ho v obchode niekto zakričal: Babka, tie topánky ti stoja na nohách! prilepila mu na nos. Vieš, aké to bolo nepríjemné? Všetci sa z toho zasmiali.
Michal zasyčí:
– Nie je to proti tebe, ale proti Mikulášu, ktorý si včera vrátil posledné eurá, keď zaplatil za tovar. Keď sa volal, myslel som, že sa zrúti na kolená a začne zbierať peniaze zo zeme.
Tatiana, s iskrou v očiach, odpovie:
– Kúpil si mu teda inú?
Michal, nabierajúc lyžicu, povzdechne:
– To bola škoda.
Zdenka po jedle upratuje stôl a neisto hovorí:
– Micho, počúvaj, príde Anton a nie je sám.
Michalovi sa hneď zamračí.
– Prečo je tu? Ako sa vyhlásil? Choďte preč, nikto mi nie je, povedal po náraze pri pokraji cesty, hneď po tom, ako zahodil Natáliu takmer pri kostole sv. Martina a odbehol. Je to len šarlát, že sa stretol s kamarátom pred svadbou. Natália plakala a vysvetľovala, že išla len po kazete. To je nejaký blbý frajer, a ešte niečo ťahá so sebou. Asi našiel nejakú mestskú fífu, ktorá jej slúži. Volaj mu, píš, rob, čo chceš, ale aj tak mi to nevyzerá, hovorí Michal podráždene.
Tatiana s hanbou skloní hlavu:
– Prepáč, ale už večer prídu
Michal zatrasie dverou a posledne dodá:
– Tak sa s nimi tu vysporiadaj sám.
Zdenka ho sleduje, povzdychne a pozerá na kameň, kde leží Natália. Keď Anton vyhlási, že si berie Natáliu, Tatiana v srdci zamrzne. Nezaujal ju; pôsobila pokorne, ale cítila neúprimnosť. Keď Anton odišiel v hádke, tatka neplakala dlho. Len takmer hneď po tom, čo sa zosobáli s tým istým kamarátom, zistila, že: Bez dymu nie je oheň. Niečo tam určite bolo.
Zdenka dáva koláč do rúry. Michal sa pozerá, kde sa zoberie peniaze. Osem rokov si veľmi chýba svoj syn. Dcéra takmer týždenne prichádza, býva blízko. Anton je starší a jeho duch je už vyčerpaný. Zaujíma ju, či to bude trvať dlho. A hlavne, aby sa s otcom znovu nenapadli.
Anton príde, keď Zdenka už nečaká. Michal ju celý večer rozprúti.
– Pozri, okno sa potrie, budeme musieť kupovať nové, smie sa.
– Antošku, milý, hodí mu Zdenka na hrudník slzy.
– Čo sa stalo, celý v otcovi? zrazu si všimne malú dievčatko s ruksakom.
– Ach, kto si to? Ako sa voláš? nakloní sa k nej Zdenka.
Dievčatko podá malú ruku.
– Ja som Katka, a vy kto ste? Zdenka sa narovná a pozerá na svojho syna, kto je v tom?
Anton položí batožinu pri dverách a posadí sa na stoličku.
– Zoznám sa, mami, s Katkou. Je dcérou mojej manželky Olgy.
Zdenka sa usmeje a hneď k dieťaťu:
– Volaj ma babka Táňa. Ty si moja vnučka.
Katka sa pozerá na Antona.
– Dedo Antón, je to pravda? Táto teta je moja babička?
Anton unavený prikývne.
– Áno.
Katka ho slušne objala.
– Dobrý deň, babička.
Z miestnosti vyjde Michal.
– Nerozumiete, ktorý je dedko Anton a ktorá je vnučka?
Syn vstane zo sedia a podá ruku.
– Ahoj, otče. A prepáč za posledný rozhovor. Bol som mladý, život som ešte nevidel.
Michal sa usmeje a spýta:
– A teraz sa pozeráš?
Anton povzdychne.
– Do posledna.
Otec ho pevne objal.
– Vitaj doma, synu, v ich očiach sa rozozneli slzy.
Zdenka tiež odhalí úľavu a zmieri sa.
Po neskorej večeri, keď Katka už spačí, Anton všetko vysvetlí.
– Keď som odjel, bol som nahnevaný. Pravdu ste nevedeli, a nechcel som Natáliu podviesť. V noci som šiel k nej, chcel som povedať dobrú noc, a on Vít ma objal v kríkoch. Chcel som ho napomenúť, ale Natália to nebola dovolila. Zrazu kričala, že ho miluje. Vyprel som a odišiel.
– To je minulosť. Šiel som do mesta k svojmu kamarátovi Petrovi, hľadal prácu, kým peniaze nedošli. Nájde som si zamestnanie strážca v obchode. Za pultom pracuje Olga, malá, štíhla. Raz ju zákazník obvinil, že dala zlé výdavky, a ona zplače do šatne. Ja som práve pil čaj.
– Chceš, aby som ho potrestal? spýtala sa.
– Ak by všetci tak robili, obchod by neexistoval, odpovedal som.
– Nie je o tom, že plačú, odpovedala. Môj nájomník a jeho manželka ma vyhánajú z bytu. Neviem, kam ísť.
– A koľko je deti? spýtam sa.
Olga vytiahne fotku a hrdosťou hovorí:
– Tri. Kým som na smene, susedka babka Liza s ňou býva. Mohla by nás vziať, ale jej syn ju berie späť a predáva byt. A platím v týždni.
Olga sa vráti k pultu, sklopí hlavu.
– Nie, nezamiloval som sa na prvý pohľad ani na druhý. Len ma mrzelo. Videlo sa, že nejaký podvodník oklamal naivnú dievčinu a odišiel. Ona teraz neodovzdá dieťa. Lituju som ju. Po smene som jej ponúkol, aby sa presťahovala k mi.
Ja v tom čase prenajímal izbu v internáte. Spočiatku odmietala, asi sa bála, ale nakoniec prijala, lebo inak by musela žiť na ulici. Žijeme spolu ako susedia. Varí, pere, meníme smeny. Ja sa starám o Katku. Dieťa je v poriadku, pravdepodobne zdedilo otcov charakter, pretože Olga to tak nemá. Po pol roku sa cítime ako pravá rodina.
Pred dvoma rokmi Olga ochorela. Bojovali sme, ale pred pol rokom ju stratili. O mesiac predtým som adoptoval Katku, aby nepadla do sirotinca. Aj ona ma stále oslovuje ako dýdž. Olga je úprimná a povedala, že má živého otca, ktorý ju opustil. Bohužiaľ sme sa pohádali, týždeň sme nekomunikovali, kým neprišla k mne a neodhalila, že od 18 rokov býva v poberacom dome, ktorý ju štát poskytol, a od tej doby sľúbila hovoriť pravdu.
Do nás prišiel Peto, ktorý mi našiel dobrú prácu. Peniaze platia dobre. Katka nemá kam ísť, a ja ju neodnesiem so sebou. Môžete sa o ňu postarať, kým budem na výděle? žiadal, pozerajúc sa na rodičov so žiaľom.
Michal a Zdenka sa pozreli a súhlasili:
– Samozrejme, nechaj ju. Zostaň aspoň týždeň s nami, nech si zvykne. Inak sa rozpláče.
A tak sa rozhodli.
Katka pomaly prechádza do dedky a babky. Krmila kurence a snažila sa pomôcť Zdenke. Obávala sa dedka Miša, kým mu nepriniesol veľkú plyšovú medveďa. Ako sa radovala, obopínajúc túto obrovskú hračku.
– Dedo Mišo je tu, teraz je aj medveď Michal, opakovala.
Keď prišla dcéra s vnučkou, nepotrebovala už neničnú opatrovateľku. Hrávala sa s nimi a vozila ich na kočiariku.
Keď Anton po troch mesiacoch z práce prišiel, Katka ho prvá uvidela a zakričala:
– Dedo, babka, tátko prišiel! Hurá! bežala ho objímať.
Dospelí sa rozplakali. Katka v nich našla svoju pravú rodinu.
