Hej, počúvaj, tak som ti chcel rozprávať ten príbeh, čo sa stal minule. Nina sa ponáhľala domov. Na hodinkách už takmer deväť, tak ju to ťahalo, aby čo najrýchlejšie dorazila do bytu, na večeru a potom do postele. Deň bol fakt vyčerpávajúci. Muž už čakal, jedlo bolo hotové, syn Matej bol nakŕmený.
Nina pracovala v malej kaderníctve v centre Bratislavy a dnes mala službu. Po zatvorení upristala, zapolala poplach, zamkla dvere a tak sa zastavila na chvíľu.
Cesta domov viedla cez malý park pri Hradnej ulici. Vždy tam bolo ticho a bezpečne. Deňom sedeli na lavičkách dôchodkyne, večer býval prázdny, ale lampy svietili, takže žiadny strach.
Dnes ale na jednej lavičke niečo nečakalo. Po sebe sa pritiahol chlapček okolo deviatich rokov a malá dievčatko, ktoré vyzeralo, že má asi päť. Nina spomalila krok a prišla bližšie.
Čo tu sami robíte? Už je neskoro! Poďme domov, povedala.
Chlapček sa na ňu pozrel, pohladil dievčatko po hlavičke a ešte pevnejšie ho objal.
Nemáme kam ísť. Otec nás vyhodil, povedal.
A kde je mama?
S ním, opitá, odpovedalo dievčatko.
Nina nečakala ani sekundu.
Vstaňte, poďte ku mne. Zajtra si všetko vybavíme.
Deti pomaly vstali. Nina vzala dievčatko volala sa Ľubka za ruku, chlapcovi Tomášovi podala ruky. Priviedla ich do svojho bytu. Vysvetlila všetko Peterovi a Matejovi. Oni, poznajúci jej dobré srdce, sa ani nepýtali hneď ukázali, kde sa môžu umyť, a posadili ich k stolu. Hladní deti najskôr nesmelí, ale so záujmom zjedli všetko, čo dostali.
Potom Nina zavítala k susedke, ktorej dcéra chodia do prvého ročníka, a požiadala o nejaké oblečenie pre Ľubku. Zobralo sa nám veľa vecí v každej rodine po deťoch zostáva nejaké oblečenie.
Nina vykúpala dievčatko, oblekla ho do čistých šiat. Tomáš si umyl ruky sám a z nášich starých vecí sme mu našli aj nejaký kus. Všetci si ležali na pohovke v obývačke Ľubka sa nezobudila od brata ani na sekundu, a Tomáš ju držal v náručí.
Nasýtení a unavení deti rýchlo zaspali v čistých posteľiach. Nina poslala Mateja do svojej izby, a s Peterom ešte dlho rozprávala v kuchyni, čo ďalej robiť.
Ráno vstala skoro, odviezla Petra do práce. Mala ísť na druhú zmenu. Deti sa prebudili, nakŕmila ich, zbalila ich prášok a sušené oblečenie do tašky a išla ich odvážať.
Dorazili k bytku, ktorý stál hneď vedľa. Byt na treťom poschodí bol otvorený. Deti vstúpili a zastali sa v chodbe
Nina stála pri dverách. Chcela sa pozerieť tej žene do očí a spýtať sa, čo celý noc premýšľala, keď jej deti zostali samé niekde vonku.
Z izby vyšiel mladší, ale veľmi vyzývaný človek s veľkým jazýkom pod okom. Pozeral na deti ľahko a povedal: Á prišli a kto je to?
To je teta Nina. My sme u nej nocovali, povedal Tomáš.
Á dobre, zamumlala a vrátila sa späť do izby. Nina bola prekvapená bola to ich mama?
Zrazu sa žena obrátila k Nine: Poď na kuchyňu, porozprávame sa.
Nina šla za ňou. Na prekvapenie, aj keď byt bol chudobný, všade vládla čistota. Riady sú upratané, podlaha umytá, veci na svojich miestach. A dokonca aj jej starej hábky s odtrhnutými gombíkmi bol čistý. Sadni si, povedala, ukazujúc na stoličku.
Nina si sadla. Žena sa posadila oproti, pozrela na ňu unaveným okom a spýtala sa: Máš deti?
Áno, syna, má dvanásť, odpovedala Nina.
Počúvaj Ak sa so mnou niečo stane, neodchádzaj od mojich detí, dobre? Nie sú vinou.
Čože, chceš ich nechať? prekvapila sa Nina.
Už to neviem ďalej zvládať. Skúšala som to viackrát Ale nejde to. A on ukázala smerom k izbe, odkiaľ sa ozývalo hlboké chrápanie. Chcela som ísť na políciu. Je to neustále horšie. Bez alkoholu už neviem. Pijem každý deň. A on ich dáva pred dvere. Nie sú mu vlastné.
A kde je otec?
Utopil sa, keď mala Ľubka len rok. Odvtedy som sama.
Nepracuješ?
Umyvačka v obchode. Minulý týždeň ma prepustili za časté vynechávanie.
A ten muž?
Občas si privydne nejakú prácu. Snažíme sa prežiť
Po dlhom tichu sa znovu obrátila na Ninu: Ak sa niečo stane, prosím, nenechaj ich. Si dobrá. Ak ich nemôžeš vziať, pošli ich do útulku, dobre?
Nina vstala. Jej rozum odmietal veru v to, čo práve počula. Všetko to vyzeralo ako z nočného mňa. Deti vyšli a obaja ju objali. Na Nininých očiach vyšli slzy. Rýchlo ich utierala rukou a povedala Tomášovi, že vie, kde ich hľadať.
Vyšla von, a na ulici pustila slzy, ktoré tiekli ako dážď a priťahovali pohľady prechádzajúcich. Večera, čo nastala, rozprávala Petrovi celú históriu. On sa nepýtal, len povedal, že deti určite neodídu. Matej ich počul, prišiel a objal oboch. Tak sme zostali v kuchyni, ticho, v objatí.
O tri dni neskôr pribehol Antón. Bol vystrašený, rozrušený, povedal, že ich mama zmizla a otca vzali policajti. Ľubka je teraz u susedky, ale už dnes ju berú do útulku. Rýchlo všetko rozpovedal a bežal k svojej sestričke. Ten istý deň deti skutočne odvezli.
Nasledujúci deň nájdu matku detí v rieke. Zomrela násilnou smrťou. Asi predtým cítila svoj osud preto sa obrátila na Ninu a prosila ju o pomoc.
Nina a Peter začali riešiť všetky úradné formality, aby získali opatrovníctvo nad deťmi. Príbuzní u Tomáša a Ľubky nenášli, a po všetkých kontrolách a vďaka Nininmu svedectvu im udeliť opatrovníctvo schválili.
Nina musela odísť z práce. Ľubka bola veľmi vystrašená, dôverovala len bratovi, stále sa držala pri ňom. Dokonca keď spadla lyžica z jedla, pozerala na Petra s obavou, akoby čakala trest.
Bolo potrebné veľa úsilia, aby si získala jej dôveru. Antón, ako starší, rýchlejšie pochopil, že v tejto rodine mu nič nehrozí žiadna bolesť, žiadny strach.
Postupne sa dievčatko otvorilo. Začala k Nine prichádzať, hrala sa s Matejom, usmievala sa a rozprávala, hoci stále trochu baľávala Petra. Jasne, strach pred dospelými mužmi bol hlboko zakorenený.
Peter sa k nej zachádzal jemne a opatrne. Vždy si prial dcéru, ale zdravie Niny už neumožňovalo ďalšie tehotenstvo. A keď sa vrátil z trojdňovej služobnej cesty, Nina s Ľubkou ho šli privítať. On sa obtočil okolo nich a natiahol ruku k dievčatku.
Ľubka opatrne prišla a objala ho za krk. Zobrali ju do náručia a spolu vstúpili do kuchyne. Keď ich tam privítali Matej a potom Nina, všetci sa objali. Stáli tak, v tichu, s teplom v srdciach.
Teraz je u nás v rodine všetko v poriadku.
