Rozprávam vám príbeh, ktorý som si pamätal od detstva, keď som žil na východnom Slovensku, v malej dedinke pri riečke Horná Bodva a hustých lesoch plných húb a bobúľ.
Tak pochop to! Tá stará žena nás nikto! vykričala Darina, snažiac sa presvedčiť dcéru, že má pravdu. Šuro, ktorá mala takmer rozplať sa, zodvihla hlavu a povedala: Pre mňa je ona najdrahšia Niktošička na svete a tak to zostane!
Stalo sa, že z veľkej rodiny v Liptovskej Lúčke všetky dcéry sa vydali, okrem najmldejšej Maliny, tichého a pokojného dieťaťa, ktoré ostalo nevyužité. Buď jej snúbenec sa nikdy nenarodil, alebo sa stratil v ďalekých končinách. Tak tvrdila Lukáre, smutná matka, keď si ľúbila dcéru. Malina zostala u rodičov pevnou oporou, kým sa jej bratranci, už mestskí, nezačali rodinu rozširovať a neľahko sa im darilo.
Prvý priniesol novinu Vladimír, starší syn staršej sestry, s hlbokým poklonením: Teta Malina, poďte sa postarať o moju dcéru. Deti v jaslíčkách neprijímajú a mojej manželke sa práve otvára práca. Malina, už dospelá žena, stávala na križovatke rodičia sa starnú a čo s nimi urobiť? A mesto ju strašilo. Vladimír však nalieval, sľúbil, že bude starať sa o svojich starých rodičov a že mu často pomáha s prácou na poli, opravou strechy alebo výkopom zemiakov.
Rodičia povzbudili dcéru, aby odišla do mesta. Možno sa tam zoznamuješ s nejakým chlapom, radili, hoci už dosiahla štyridsať rokov. Malina nevedela, že rodičia už medzi sebou diskutovali, ako ju budú posielať na návštevu, aby v meste našla útočisko. Tak sa z dedinskej slúžky stala nianička. Vladimír premýšľal: Môžeme zamestnať sestru, aby mala prácu a Malina si mohla doplniť skúsenosti.
Staršia dcéra Vladimíra išla do školy, druhá hneď po nej. Po smrti otca a matky Maliny už nianila iných vnúčat, pričom sa jej úloha v rodine opakovane menila od jaslíčiek až po školské roky. Keď už neboli potrební, bratranci ju začali preťažovať svojou prítomnosťou a ďakovať jej.
O dva roky pred tým, ako sa Malina začala objavovať v každej izbe, spoľahlivo predali starý dom les, rieku a všetko okolo a získali slušnú sumu v euro. Vladimír sa preto rozhodol: Dajme Maline nejakú izbu, aby nebola pod kríkom.
Lekár z Bratislavy, ktorý sa špecializuje na zrakové choroby, sa podelil o trik, ktorý vrátil jasný zrak. Rodina sa začala hádať, či malý dom zostane v rukách niekoho, kto by ho použil pre svoje deti. Vladimír poľahky odriekol: Kto bude servírovať pohár, ten ho aj dostane, alebo ako sa Malina rozhodne.
Vladimír zomrel predčasne, trpíc gastritídou a rakovinou. Po jeho odchode rodina zabudla na Malinu deti už vyrástli, nianička im už nebola potrebná, a ona sama bola už v sedemdesiatkach. Premýšľala, čo s tým malým bytom, ktorý mala. Vzala si stôl, skrine a rozkladací matrac všetko, čo jej zostalo.
Jedného dňa v obchode, keď stávala v rade pri pokladni, k nej pristúpila mladá žena: Nianíte náhodou deti? Mám dcéru, bledú dievčatko, po operácii srdca, a hľadám najdobrotivejšiu nianičku s ubytovaním. Malina sa naklonila k dieťaťu, ktoré sa rozžiari: Choď! Rozprávať ti budem rozprávky. A tak získala novú výchovateľku.
Šuro, ktorá mala štyri roky, rástla s Malinou ako s kamarátkou. Bývali spolu v jednej priestrannej, svetlej izbe. Rodičia dievčaťa pracovali tvrdo, a tak veľa času trávila s Kášou Malinou, ktorú Šuro žartovne nazývala malá Káša. Malina, hoci nebola vzdelaná, dôsledne dodržiavala všetky požiadavky dýchacie cvičenia, prechádzky mimo znečistených ulíc a denný režim. Šuro rástla zdravá a šťastná.
Každú noc, keď šla spať, dieťačka žiadala: Káša-Malina, rozprávaj mi o živote. Malina rozprávala jednoduché, ale úprimné príbehy, a dokonca spomenula, ako sa vracala na loď s tehotnou manželkou jedného z bratrancov. Keď sa po návrate vrátila domov, jej bratranka ju požiadala, aby ju vzala so sebou, lebo čakal druhý dieťa.
Na lodiach sa stretla s mladou študentkou Oľga. Oľga, po rokoch štúdia, zostala so synom a náhodou sa ocitla v potrebách. Potrebujem niečo kúpiť pre dieťa, nech ho máš v rukách. Boh ti to poslal. Oľga odložila veľkú tašku, podala dieťa a rýchlo odplávala, kým loď už zakotvíla.
Po dvadsiatich minútach dieťa zakričalo. Malina, hoci nikdy nebola matkou, poznala, čo robiť rozvinula deku, navliekla plienku a uspokojila ho. V taške boli iba detské veci, suché mlieko a veľký termos s horúcou vodou, ale žiadne rodné listy. Oľga pravdepodobne rodila mimo nemocnice.
Loď už odplávala, a Malina kŕmila dieťa, povedala si: Boh nám to poslal. Premýšľala, či si to vezme domov a vychováva ho ako vlastné. Manželka bratranca vstúpila a kritizovala: Prečo chceme cudzie dieťa, keď máme vlastné? Kapitán zasiahne a dieťa odvezú.
Šuro, po prečítaní tejto smutnej histórie, objala starú s očami plnými slz: Mám ťa, moja nianička. Malina prikývla: Si moja, moja dievčatko. Ich vzťah však zostal neistý, pretože Darina čoraz viac odňala Maline to, čo mala.
Jedného dňa Darina navrhla, že izbu, v ktorej býva Malina, prenajíme, aby získali peniaze na hudobnú učiteľku pre Šuro. V dome totiž ležalo staré klavír, ktoré by mohlo rozvíjať hudobný talent dievčaťa. Malina súhlasila a miestnosť sa stala nájdom.
Osem rokov neskôr Darina zdedila časť bytu od zosnulého príbuzného a spolu s Malinou premenili Malinu malú izbu na priestrannú jednopokojovú bytovku, ktorú si rozdelili rovnako. Rodina už Malinu nevyhľadávala, a všetko prebehlo pokojne.
Šuro sa premenila na krásnu, zdravú mladú ženu. Šla študovať do Košíc a Darina jej poskytnula peniaze zo svojich úspor, aby mohla zaplatiť nájom, živobytie a dokonca aj svadobné výdavky. V tom čase Malina začala strácať zrak a musela sa spoliehať na svoje opotrebované ruky.
Darina ju presťahovala z svetlej izby do tmavej skrýše starého úložného priestoru. Preboha, choďte si do svojich izieb! kričala, keď Malinu nazývala nikým. Malina, hoci slepá, nevedela, kde sa nachádza, a všetko sa zmenilo.
Po čase sa Šuro rozhodla vziať si za manželku Andreja. Chcela, aby ho predstavil svojej Niktošičke, ale Darina tvrdila, že Malina nie je pre nich. Šuro nájde v sebe odvahu a povedala: Len samí osamelí žijú v domoch pre starých, ja som tu pre ňu.
Nakoniec sa Šuro a Andrej oženili, ona sa stala logopédkou a on oftalmológom. Ich prvý spoločný dcér, Alenka, ktorá mala len svoje ruky a oči, ich spozorovala cez Malinu, ktorá ju len tak videla. Celá rodina sa presťahovala do jednopokojového bytu, kde rodičia Andreja a Šuro zoberú ďalšiu izbu.
Malina zomrela vo veku deväťdesiatdvoch rokov, pokojne a bez veľkého revílu. Posledný rok už nechodila ani z postele, ale zostala milá, dobrá a svetlá. Tento príbeh nám ukazuje, ako sa v malých slovenských dedinách menia osudy ľudí, ako sa starí a mladí navzájom podporujú a ako láska a zodpovednosť prekonávajú ťažkosti, ktoré prináša život.
