Budem neskoro, máme tu úplný zhon na stavenisku, ozval sa hlas Vierky tlmeným tónom, v pozadí vrčala brúska. Počuješ ma vôbec?
Počujem, povedal som a presunul telefón na druhé ucho. Nečakaj ma na večeru?
Nečakaj. Možno neprídem vôbec, termíny horia.
Dobre.
Krátke pípnutia. Tak to vždy chodí.
Odložil som telefón na kuchynský stôl a pozrel sa na hrniec so studeným šošovinovým vývarom. Varil som pre dvoch zvykom, aj keď už dávno mal prestať. Vierka pracovala ako dlaždicárka a jej rozvrh pripomínal EKG srdcovej pumpy jedny šialené vrcholy aktivity, potom dlhý rovný úsek. Pol roka ju nosila z jedného objektu na druhý, kládla drahý keramický porcelán v cudzích bytoch a zarábala peniaze, na ktoré som ja po tichu závidel. A potom pol roka úplného kľudu, keď nebola žiadna objednávka a ona zostávala doma.
Oba režimy boli po svojom neznesiteľné.
Keď Vierka pracovala, zmizla. Fyzicky, emocionálne, mentálne úplne. Odchádzala o siedmej ráno, vracala sa okolo polnoci, ak vôbec vracala. Niekedy prespať zostávala priamo na stavenisku, lebo prečo sa šúchať, o šestú zase začnem. Ja večeral, pozeral seriály v osame, ležal do chladnej prázdnej postele. Jediným pripomienkou, že som vôbec ženatý, bolo oddiel v rodnom liste schovaný v zásobníku dokumentov.
Snažil som sa spočítať, koľko spoločných večerí sme mali za posledné tri mesiace. Došiel som na štyri. Štyri!
Skutočný peklo však nastalo, keď práca končila.
Vierka sa vracala domov. Mali sme sa radovať, žena je blízko, môžeme konečne byť spolu. Nie tak rýchlo. Problém bol v tom, že po pol roku prác v cudzích bytoch si všimla toľko dizajnových riešení, že jej vlastný dom začal začínať. Vierka sa pozerala na dlaždicu v kúpeľni tú istú, ktorú sama položila pred dvoma rokmi a oči jej trblietali.
To je nočná mora, zamumlalá, prechádzajúc prstom po škárách. Ako som to mohla dovoliť? Posun o jeden a pol milimetra. Jeden a pol milimetra, Ján!
Ja, ktorý by nevedel rozoznať posun o jeden a pol milimetra od posunu o pätnásť, som len zdvorilo prikývol.
A potom začalo.
Najprv len sa pozriem, či sa dá niečo opraviť. Potom odstránim jednu dlaždicu, vymeniť a koniec. Potom keď už som začala, musím prepracovať celú stenu, inak to nemá zmysel. A ja prišiel domov a zistil, že kúpeľňa už neexistuje len holé steny, hromada stavebného odpadu a žena v respirátore šťastne mieša lepidlo na dlaždice.
Po troch rokoch manželstva sme prežili štyri rekonštrukcie kúpeľní, tri kuchyne a jeden chodník.
Objednávka bola dokončená načas. Opäť nastalo obdobie pokoja v práci. Ale nie pre mňa.
Prinies mi škrabky na dlaždice, zavolala Vierka, keď som bol v práci. A špeciálnu šedú spáru, napíšem ti značku.
Som v práci.
Tak poobede zahliadni. Musím do večera dopísať ten roh.
Dobre.
Prinies, zober, objednaj, pomôž stal som sa kuriérom, nosičom a pomocníkom v jednej osobe. Vierka bola doma neustále, vychádzala len do stavebnej predajne po materiály niekedy trikrát denne, pretože no nevedela som, že tej spáry nebude stačiť, kde som to mala vedieť.
Bola stále vyčerpaná. Od rekonštrukcie, ktorú sama rozbehla. Večer som ju našiel v kuchyni špinavú, vyčerpane vyčesanú, so škvŕnami dlaždic v vlasoch a žena na mňa hľadela prázdnymi očami.
Budeš večerať?
Neskôr. Nemám síl.
Nemala žiadnu silu na nič. Na rozhovor nie. Na spoločný film nie. Na intímnosť ešte viac nie. Ja som bol potrebný len na to, aby som priniesol valčeky, keď sa jej nechcelo obliecť a vyjsť z domu. Alebo odniesol vrece cementu z auta. Alebo držal vodováhu, kým vyrovnávala riadok.
Sme manželia, hovorila Vika, keď som sa snažil spochybniť. Manželia si pomáhajú.
Manželia. Smiešny pojem pre vzťah, kde jeden človek existuje výhradne ako obsluha pre profesionálne ambície druhého.
V sobotu večer Vierka rozoberala zábranu nad dôm. Predchádzajúca ju neuspokojila odtieňom. Ja som sedel v kuchyni medzi chaosom, snažiac sa dať si čaj. Kanvica stála na stoličke v chodbe, pretože pracovná doska bola zaplnená dlaždicami. Cukor som našiel v kúpeľni. Lyžicu som vôbec nenašiel.
Viero, opatrne som začal, nebolo by to dosť?
Čo dosť? neotočila sa, skúšajúc ďalšiu dlaždicu na stenu.
Všetko to. Rekonštrukcie. Neustále niečo prerábaš v byte.
A čo? Páči sa mi to. Toto je môj dom, chcem, aby bol dokonalý.
Nikdy nebude dokonalý pre teba. Prepracuješ všetko, potom odídeš na pár projektov, pozrieš sa na niečo nové a začneš odznova.
Vierka položila dlaždicu a pomaly sa otočila. V jej očiach sa zrazu objavil niečo nebezpečné.
A čo navrhuješ? Žiť tak, že ma všetko okolo štvrtí?
Navrhujem žiť normálne! Ako normálni ľudia. Ísť do kina. Večerovať spolu. Rozprávať sa o niečom inej ako švy a spáry. Pamätáš si, kedy sme naposledy niekam šli spolu?
Mám prácu.
Nemáš právo! Sama si ju vymyslela!
To nie je vymyslená práca, Ján. Volá sa zlepšovať bývalé podmienky. Niektorí v tom vedia.
A niektorí chcú len žiť. Nie na stavenisku, nie v prachu, nie v režime dobrej objednávky. Žiť so ženou, ktorá si pamätá, že má manžela.
Vierka prekrížila ruky, akoby sa bránila.
Ty tomu nepochopíš. Si programátor, sediaš v pohodlnom kancelárii, hráš si na klávesnici. Ja tvorím niečo rukami. Niečo skutočné. Niečo, čo môžeš dotknúť. A keď vidím, že môžem urobiť lepšie urobím to lepšie.
Na úkor všetkého ostatného!
Ak ti to nevyhovuje nikto ťa neviaže.
Povedala to takmer ľahko, akoby išlo o nepohodlnú stoličku, ktorú možno vyhodiť a nahradiť. Milcelo som. Táto veta skrývala všetko celý náš problém v siedmich slovách. Pre Vierku bol to len doplnok, nie nevyhnutnosť, nie manžel, nie milovaný človek len možnosť, ktorú môžeš vypnúť, ak ti prekáža.
Vieš čo, vstalo som, otriasajúc džínsy od stavebného prachu, možno máš pravdu.
V čom?
Že ma naozaj nič neviaže.
Pozerali sme sa na seba cez hromady dlaždíc, vrecia s lepidlom a zvyšky toho, čo kedysi bolo kuchyňou. Obaja sme chápali, že tento hádka nie je o rekonštrukciách. Ide o to, že naše životné rytmy sa už dlho rozbehli inými smermi a už sa nepretínajú, okrem poštovej adresy.
Rozvod sme vybavili za tri mesiace. Prekvapivo pokojne. Nemali sme čo rozdeliť.
Prešiel som do svojho nového bytu malého, ale čistého, bez jedného vreca cementu v rohu a nemohol uveriť v ticho. Nikto vrtal. Nikto nepukol. Nikto nevolal, že treba rýchlo priniesť tesniacu hmotu, lebo stará dobehla.
Mohol som plánovať. Prvýkrát za tri roky som presne vedel, čo budem robiť večer. Ale niečo mi chýbalo. Ako keby v hrudi bola diera, ktorú nie je možné zaplniť.
Takto uplynuli takmer dva roky.
Počul si novinky? volal mi starý kamarát Damián v piatok večer. O tvojej ex?
Ja som sa napäť. Rozviedli sme sa a od tej chvíle som sa vyhýbal akejkoľvek informácii o Vierke.
Aké novinky?
Viera sa vydala. Nedávno.
Rýchlo, čo?
Áno. A hádaj, za koho? Damián si dal dramatickú prestávku. Za dlaždicára, predstav si.
Zasmial som sa.
A ako to vyzerá?
Hovorili, že sú skvelý tandem. Ráno i večer spolu na projektoch, dvojčlenná brigáda. Ideálny pár.
Po dlhý čas som premýšľal, že Vierka našla niekoho, kto s ňou rozpráva rovnakým jazykom. Niekoho, pre koho posun o jeden a pol milimetra je rovnako tragédia. Niekoho, kto rozumie rozdielu medzi epoxidovou a cementovou spárou, nie preto, že mu to vysvetlili, ale preto, že to sám vie.
To, čo ma dráždilo do zubného škrabania, sa stalo základom ich vzťahu. Zábavné.
Stretol som ich v supermarkete o tri mesiace neskôr. Náhodou šiel som po potraviny po práci, vzal košík a zamieril k mliečnemu oddeleniu, keď som ich uvidel.
Vierka stávala pri chladničkách s jogurtmi. Vedľa nej muž približne v jej veku, širokými ramenami, s rukami zvyknutými na fyzickú prácu. Vyberali si niečo, pošepkali a smejali sa. Vierka ho jemne poprštila rameno, on jej ukázal prstom na bok, ona zavrčala a odbehla.
Vyzerali ako dospievajúci. Ako zamilovaní tínedžeri, ktorým je jedno, čo ostatní myslia, pretože celý svet sa zúžil na jedného človeka po boku.
Vierka vyzerala inak. Nie vyčerpaná, nie vyčerpane roztrhaná a s prázdnym pohľadom človeka, ktorý práve osem hodín búral steny. Vyzerala živá. Taká, akú som spomínal na začiatku, keď sme sa spoznali.
Zamračený som sa, položil košík na podlahu a odišiel z obchodu, nič nekúpil.
V aute som sa usmial. My s Vierou sme si jednoducho neboli vhodní. Náš rozvod bol nevyhnutný.
Roztočil som motor.
Ak Viera našla svojho človeka, ja tiež nájdem.
Hustá hmla, čo zahalila môj život po rozvode, konečne sa rozplynula.
