14.november
Budem neskoro, na stavbe máme totálny chaos, ozvalo sa Viktorín hlas v pozadí škrípajúcej brúsky. Počuješ ma vôbec?
Počujem, povedal Ján a presunul telefón na druhé ucho. Na večeru čakať nebudeš?
Nečakaj. Možno vôbec neprídem, termíny horia.
Dobre.
Krátke pípnutie. Tak to vždy chodí.
Odložil som telefón na kuchynský stôl a pozrel sa na hrniec s chladniacim vývarom. Varil som pre dvoch zo starých zvykov, hoci už by som sa mal naučiť variť sám. Viktorína práca bola kamenný tesár jej rozvrh pripomínal EKG s výbuchmi akcie a dlhými rovinkami. Šesť mesiacov šla od stavby k stavbe, kládla drahý porcelán v bytovkách, zarábala peniaze, na ktoré som ja len tiše žial. A potom šesť mesiacov absolútneho pokoja, keď objednávky neboli a ona zostala doma.
Oba režimy boli po svojom neúnosné. Keď Viktorína pracovala, zmizla. Fyzicky, emocionálne, mentálne úplne. Vyrazila o siedmej ráno, vrátila sa po polnoci, ak vôbec vrátila. Niekedy nocovala priamo na stavbe, lebo prečo sa vracať späť, o šeste opäť začnem. Ja večeral, pozeral seriály sám, ľahol do studenej prázdnej postele. Jediné, čo mi pripomínalo, že som ženatý, bol výpis z oddelenia matriky, schovaný v zložke s papiermi.
Snažil som sa spočítať, koľkokrát sme spolu večerali za posledné tri mesiace. Prišiel som na štyri. Štyri!
Skutočný peklo ale začalo, keď práca končila. Viktorína sa vracala domov. Zdalo by sa, že je radostná, že je pri mne, že môžeme byť spolu. Nie. Za šesť mesiacov po cudzích bytoch si zvykla na toľko dizajnových riešení, že vlastný dom ju len rozčiloval. Pozerala na obklad v kúpeľni ten istý, ktorý sama položila pred dvoma rokmi a oči sa jej krútili.
To je hrôza, zamrmla, prechádzajúc prstom po spárach. Ako som to mohla povoliť? Posun o jeden a pol milimetra. Jeden a pol milimetra, Ján!
Ja, ktorý by nedokázal rozoznať jeden a pol milimetra od pätnástich, som len úctivo prikýval.
A potom to prišlo. Najprv použijem sa pozrieť, či sa niečo dá opraviť. Potom odstránim jednu dlažbu, vymeniť a koniec. Potom pretože som už začala, musím prepadnúť celú stenu, inak to nemá zmysel. A ja som prišiel domov a zistil, že kúpeľňa už neexistuje len holé steny, hromada stavebného odpadu a žena v respirátore, veselá, ako mieša lepidlo na dlažbu.
Za tri roky manželstva sme prežili štyri rekonštrukcie kúpeľne, tri kuchyne a jeden chodník.
Projekt bol dokončený načas. Opäť nastal pokoj v práci. Ale nie pre mňa.
Prines mi tesniace pásky na dlažbu, zavolala Viktorína, keď som bol v práci. A šedú spárovaciu hmotu, pošlem ti značku.
Som v práci.
V poobedí zaskoč. Musím to stihnúť do večera.
Dobre.
Prineste, vezmite, objednajte, pomôžte stal som sa kuriérom, pomocníkom a podporným pracovníkom v jednej osobe. Viktorína zostávala doma, nikam nechodila, okrem návštev stavebných predajní niekedy trikrát denne, lebo nevedela som, že tej spáry nestačí, kde som mala vedieť?.
Vždy bola unavená. Od rekonštrukcie, ktorú sama rozbehla. Večer som ju našiel v kuchyni špinavú, vyčerpanú, s prachom na vlasoch a pozerala na mňa prázdnymi očami.
Budeme večerať?
Neskôr. Žiadna sila.
Nemala žiadnu silu ani na rozhovor, ani na film, ani na blízkosť. Potreboval som ju len preto, aby som priniesol valčeky, keď sa sama nechtela obliecť a vyjsť z domu. Alebo nosil vrece cementu z nákladného auta. Alebo podržal vodováhu, kým ona vyrovnávala riadok.
Sme manželia, hovorila Vika, keď som sa snažil protestovať. Manželia si pomáhajú.
Manželia. Zábavné slovo pre vzťah, kde jeden človek existuje iba ako obsluha profesionálnych ambícií druhého.
V sobotu večer Viktorína rozobrala obklad nad sporákom. Predchádzajúci sa jej nepáčil odtieň. Ja som sedel v kuchyni uprostred chaosu, snažil sa piť čaj. Varný kanvica stála na stoličke v chodbe, lebo pracovná doska bola plná dlaždíc. Cukor som našiel v kúpeľni. Lyžicu som nenašiel vôbec.
Viko, opatrne som začal, možno už dosť?
Čo dosť? neotočila sa, skúšajúc ďalšiu dlažbu na stenu.
Všetkého tohto. Rekonštrukcie. Vždy niečo meníš v byte.
A čo? Páči sa mi. Toto je môj dom, chcem, aby bol dokonalý.
Nikdy nebude dokonalý pre teba. Všetko premeníš, potom odídeš na ďalšiu stavbu, pozrieš sa na novú a začneš odznova.
Viktorína spustila dlažbu a pomaly sa obrátila. V jej očiach sa objavil niečo nebezpečné.
A čo navrhuješ? Žiť tak, že ma všetko okolo dráždi?
Navrhujem žiť normálne! Ako normálni ľudia. Chodiť do kina. Večerovať spolu. Rozprávať sa o niečom okrem spár a spárovacej hmoty. Pamätáš si, kedy sme naposledy niekam šli spolu?
Ja mám prácu.
Teraz nemáš prácu! Vymyslela si ju sama!
Nie je to vymyslená práca, Ján. Volá sa zlepšovať bývanie. Niektorí v tom vedia.
A niektorí chcú len žiť. Nie na stavenisku, nie v prachu, nie v režime prinesmito. Žiť s manželkou, ktorá vie, že má muža.
Viktorína prekrižovala ruky, akoby sa bránila.
Nerozumieš. Si programátor, sedíš v pohodlnom kancelárii, ťukáš po klávesoch. Ja tvorím niečo rukami. Niečo skutočné. Niečo, čo sa dá dotknúť. A keď vidím, že môžem urobiť lepšie urobím lepšie.
Na úkor všetkého ostatného!
Ak ti to nevyhovuje nikto ťa neviaže.
Povedala to takmer ľahko, akoby išlo o nepohodlnú stoličku, ktorú možno vyhodiť a nahradiť. Zostal som ticho. V tejto vete bolo všetko náš problém stlačený do siedmich slov. Pre Viktorínu to bola len možnosť. Nie nutnosť, nie manžel, nie milý človek len možnosť, ktorú môžeš vypnúť, ak ti prekáža.
Vieš, vstával som, otriasajúci džínsy od stavebného prachu, možno máš pravdu.
V čom?
Že ma naozaj nič neviaže.
Pozerali sme sa na seba cez hromy dlaždíc, vrecia s lepidlom a zvyšky toho, čo kedysi bola kuchyňa. Oba sme chápali, že náš spor nebol o rekonštrukciách. Išlo o to, že naše životné rytmy sa už dávno rozchádzajú a nestretávajú sa nikde okrem poštovej adresy.
…Rozvod sme vybavili za tri mesiace. Prekvapivo pokojne. Nemali sme čo deliť.
Prechádzal som svojím novým bytom malým, ale čistým, bez jediného vreca cementu v rohu a nedokázal som uveriť v ticho. Niekto nevyvrtával. Niekto neťukal. Niekto nevolal, aby priniesol tesniaci tmel, lebo starý skončil.
Mohol som plánovať. Po prvýkrát za tri roky som vedel, čo budem robiť večer. Ale niečo chýbalo. Ako keby v hrudi bola diera, ktorú nemožno naplniť.
…Tak takmer dva roky preleteli.
Počul si novinky? volal Damián, starý kamarát, v piatok večer. O tvoju bývalú?
Ján sa napäťoval. Rozviedli sa a od tej chvíle som sa snažil vyhýbať akýmkoľvek informáciám o Viktoríne.
Aké novinky?
Vika sa zosobášila. Nedávno.
Rýchlo to.
Áno. A hádaj za koho? Damián si dal dramatickú pauzu. Za kameníka, predstav si to!
Ján zamračený zasmial.
A ako sú?
Hovoria, že sa žiaria. Idú spolu po projektoch, dvojčlenný tím. Ideálny tandem.
Po dlhých dňoch som premýšľal, že Viktorína našla niekoho, kto s ňou hovorí rovnakým jazykom. Niekoho, pre koho jeden a pol milimetra je tiež tragédia. Niekoho, kto rozumie rozdielu medzi epoxidovým a cementovým spárovacím tmelem nie preto, že mu to niekto vysvetlil, ale preto, že to sám vie.
To, čo ma dojedalo na zuby, sa stalo základom cudzieho vzťahu. Zábavné.
Stretol som ich v supermarkete o tri mesiace neskôr. Úplne náhodou išiel som po potraviny po práci, vzal košík a zamieril k mliečnemu oddeleniu, keď som ich uviazol.
Viktorína stála pri chladničkách s jogurtmi. Vedľa ního muž vo svojom veku, širokými ramenami, rukami zvyknutými na fyzickú prácu. Vyberali niečo, šepkali a smiali sa. Viktorína ho štipla ramenom, on vrátil prstom do bokov, ona zakričala a odbehla.
Vyzerali ako tínedžeri. Ako zamilovaní tínedžeri, ktorých nezaujíma svet okolo, lebo celý svet sa zúžil na jedného človeka pri nich.
Viktorína vyzerala iná. Nie unavená, vyčerpaná a s prázdnym pohľadom človeka, ktorý práve osem hodín búral stenu. Vyzerala živá. Taká, akú som ju spomínal na začiatku, keď sme sa práve zoznámili.
Zostal som stáť, ticho položil košík na podlahu a odišiel z obchodu, nič nekúpil.
V aute som sa usmial. S Vikonou sme jednoducho neboli pre seba. Náš rozvod bol nevyhnutný.
Zapálil som motor.
Ak Vika našla svojho človeka, ja tiež nájdem svojho.
Hustá hmla, ktorá zahalila môj život po rozvode, konečne ustúpila.
Záver: Život nie je stavba, ktorú môžeš opravovať po celý čas. Niekedy je lepšie odložiť kladivo a postaviť si vlastnú stenu, kde ťa niekto naozaj drží.
