NIKTO ŤA NEURAZÍ
Kde sa túlaš? ostro sa spýtal Prokop na svoju manželku, keď vošla do bytu.
Bola som v práci.
Veď je dnes sobota!
Ja robím aj v soboty.
Robíš, ale peniaze nikde.
A ty? Ty vôbec nerobíš
Daj si pozor na jazyk, precedil pomedzi zuby a priblížil sa k nej hrozivo. Rýchlo zbehni do obchodu! Doma nie je čo jesť.
Prokop, zostalo nám už len štyridsať eur, do výplaty je ešte týždeň. Mohol by si si aspoň niečo nájsť alebo taxíkovať na aute.
Vyzerám snáď ako taxikár? Buď rada, že bývaš v MOJOM byte, otvoril dvere. No hybaj, bež nakúpiť!
***
Z očí Aničky vyhŕkli slzy. Ako ľahko je ubližovať! Ona za to predsa nemôže, že sa im všetko rozsypalo pod rukami. Štyri roky boli svoji. Najprv to vyzeralo dobre. Jej i jeho rodičia sa zložili na dvojizbový byt v Petržalke, potom ešte dali dohromady peniaze na auto síce len lacnejšiu Feliciu, ale bolo to ich šťastie. Všetko napísali na Prokopa, bol predsa hlava rodiny. Rodičia Aničky bývali v dedine pri Trenčíne, tiež pridali svoj diel.
Prokop mal s otcom malý podnik, nezarábali síce veľa, ale na slušné živobytie to stačilo. Lenže Prokop si začal o sebe myslieť priveľa a nakoniec sa so svojím otcom pohádal a o podnik prišiel. Už rok doma nič nerobí, len čaká na zázrak.
Najskôr na Aničku kričal, potom začal byť aj hrubý. Ona pracovala šest dní v týždni, ale peniaze im aj tak nevychádzali. Prokop na ňu stále kričal, akoby to bola len jej vina. Neraz myslela, že utiekne naspäť do dediny k rodičom. Lenže tam bývali aj jej dve mladšie sestry. Nechcela byť im na ťarchu.
***
Vyšla z bytovky, utrela si slzy a vybrala sa do obchodu. Nie do toho najbližšieho, ale trocha vzdialenejšieho tam je lacnejšie, a aspoň získa čas.
Na parkovisku pred supermarketom zastavilo SUV, vystúpil muž a trochu kríval. Zaregistrovala ho len periférne.
Anička! ozval sa veselý mužský hlas.
Strhla sa:
Viktor!
Bol to jej spolužiak z gymnázia. Viktor kríval po úraze od detstva, s nohami a rukami mal stále ťažkosti. V škole sa mu často posmievali, no on sa nikdy nevzdával a vždy patril k najlepším študentom. Po každej operácii sa jeho stav trochu zlepšil. Do prvého ročníka ho nosili takmer na rukách, no maturitu už absolvoval síce s krivkou, ale s hrdou chôdzou.
Teraz vystúpil z drahého auta a pristúpil k nej so širokým úsmevom.
Anička, to si naozaj ty?! v hlase mu zaznievala istota muža, ktorý niečo dokázal. Dlho som ťa nevidel. Pred dvoma rokmi sme mali stretávku, Julka tvrdila, že ti volala, ale neprišla si.
Nuž voľačo bolo…, povedala neisto. Viktor si to všimol.
Ideš do obchodu? spýtal sa, aby zmenil tému.
Áno.
Poď, ja tiež.
Zasmejúc ju potiahol za ruku, ale smeroval k drahšiemu supermarketu. Podľa jej zaváhania hneď pochopil situáciu. Keď si ju prehliadol, odhalil ešte viac.
Anička…, chcel niečo povedať.
Nie, Viktor, do toho nechcem. Prepáč!
Uvoľnila si ruku a rýchlym krokom odišla do menšieho obchodu.
***
Nákup rátala na centy. Keď vyšla z predajne, Viktor čakal pri aute na chodníku. Odhodlane k nej pristúpil, otvoril dvere a rozkázal:
Sadaj!
Anička bez slova nasadla.
Tak rozprávaj, čo sa deje!
Po chvíli, počas ktorej si utierala slzy, sa mu zverila so všetkým.
Jednoducho odíď. To je všetko.
Ale Viktor, kam pôjdem? Všetko je písané na neho.
Anička, som jeden z najlepších advokátov v Bratislave. Nezáleží, na koho je písané, polovica je tvoja. Tak, daj mi číslo.
Nervózne vytiahla telefón, nadiktovala. Viktor jej hneď zavolal.
Dnes je sobota. V pondelok podáš žiadosť o rozvod. Postup ti vysvetlím, vyplníme všetko spolu. Naštartoval auto. Odveziem ťa domov. Kde bývaš?
Na Štúrovej, pri pošte.
Ja som nedávno kúpil byt v tejto novej deväťposchodovke, hneď oproti tvojmu domu.
***
Pristavili sa pred jej domom. Viktor jej otvoril dvere:
Neboj sa, Anička, všetko zvládneš. V pondelok ti zavolám. Keby sa cez víkend niečo stalo, okamžite volaj mne!
Viktor, bojím sa ho!
Neboj sa! pokojne sa pousmial.
***
Anička vošla domov, hneď v predsieni na ňu vybehol Prokop:
S kým si to išla autom?!
Prokop, stretla som spolužiaka.
Muž doma hladný a ty sa vozíš po meste!
Za tým nasledovali urážky a… facka.
Anička upustila tašku s nákupom, roztrasená vybehla z bytu. Vyletela z paneláku a takmer vrazila do Viktora.
Nasadaj!
Odpálil dvere, usadil ju do auta a rozbehli sa.
***
Ani si neuvedomila, kedy ju Viktor doviedol do svojho priestranného trojizbového bytu.
Viktor, kde si ma to vzal?
Tu bývam. Nikto ti tu neublíži, žijem sám.
V tom sa ozval jej mobil vyzváňal nahnevaný hlas Prokopa.
Kde sa flákaš?!
Nadávačky, potom ticho. Viktor jej vzal telefón a pevne prehovoril:
Anička podáva žiadosť o rozvod. Byt zostáva jej…
Čože? Kto si ty vôbec?
Pokojne môžem zariadiť, aby ste istý čas strávili mimo domova.
Ale kto si ty…?
Ja som už povedal všetko.
Vypol telefón a podal jej ho späť. Anička stále plakala.
Dosť, Anička! Choď sa umyť, daj sa dokopy, potom sa navečiame.
Zatiaľ čo bola v kúpeľni, Viktor pripravil čaj a vybavoval niečo po telefóne.
***
Po malom občerstvení, aj tak obom nechutilo, Viktor rozhodne povedal:
Poďme za tvojím mužom. Musíme si to ujasniť.
Nie, bojím sa
Anička, všetko bude tak, ako ty chceš.
Pred domom čakala policajná Niva. Z nej vystúpil mladý poručík:
Pán doktor Viktor Petrovský, prichádzam podľa pokynov.
Pozdravili sa, Aničku posadili do auta.
***
O chvíľu stáli pred bytom. Zaklopali.
Kto to sem zase lezie, ozval sa rozkazovačný hlas. Dvere otvoril nasrdený Prokop.
Ste Prokop Tichý? poručík zavelil prísne.
Áno.
Potrebujem vám položiť pár otázok.
Prokop škaredo pozrel na Aničku:
Poďte dnu, ale rýchlo!
Vošli do izby, poručík spísal protokol.
Anička, vezmi si doklady a najnutnejšie veci, povedal Viktor rozhodným, nežným hlasom. Anička pocítila po dlhých rokoch ochranu. V posledných mesiacoch mala okolo seba len výčitky a tvrdé slová.
Teraz tu bol spolužiak, ktorého mala vždy rada ako človeka, ako priateľa. Na niečo viac nikdy nemyslela, v mladosti snívali všetky dievčatá o princovi na bielom koni, či ešte lepšie na luxusnom aute, nie o chlapcovi, ktorý kríva, hoci je dobrý a šikovný.
Naháňala doklady, Viktor sa len usmieval, Anna si balila pár vecí, ani nevedela, či robí správne, ale v srdci jej rástol pocit bezpečia a nádeje.
Pán Petrovský, skončil som, povedal poručík.
Dobre! Nechajte ma s Prokopom o samote.
Sadol si oproti nemu:
V pondelok Anička podáva žiadosť o rozvod, potrebujem aj vaše vyjadrenie. Nemáte deti, pôjde to rýchlo cez matriku. Majetok sa rozdelí na polovicu.
A čo ak nesúhlasím? Aj tak je všetko na mňa, zasmial sa Prokop.
Potom Anička podá žalobu aj na rozdelenie majetku a hlavne pre domáce násilie. Som predseda advokátskej komory v kraji, môžete si byť istý, že rozhodnutie súdu bude spravodlivé.
Dnes večer jej vysvetlím, ako to bude.
A kto vám povedal, že vaša žena s vami zostane?
Kým je manželka, môže ostať v mojom byte.
V tom prípade vás môžem dať zadržať pre ublíženie na zdraví; do pondelka by ste strávili čas vo vyšetrovacej väzbe a Anička by bývala v byte.
Dobre, nech si ide, kam chce, Prokop po krátkej chvíli povolil.
Skvelé. V pondelok ráno vás vyzdvihnem a všetci spolu pôjdeme na úrad.
***
Zazvonil Aničkin mobil. Na displeji svietilo: Mama. Po rozvode to mala s mamou ťažké, rodičia neuznávali rozvody: za viac než dvadsaťpäť rokov nikdy nezvýšili hlas.
Ahoj, mami! ozvala sa veselo.
Ahoj, dcéra, v hlase znela únava.
Čo sa deje, prečo si smutná?
Ale ty si podľa hlasu šťastná tešíš sa z rozvodu.
Úprimne, mami, áno!
Nuž, je to tvoj život.
Ale prečo si volala?
Olina sa tiež rozhodla vydať.
Za koho?
Za chlapca z mesta. Chce byť tiež v Bratislave. Nemá nič, len lásku. Jeho mama s otcom bývajú v trojizbáku, žije s nimi ešte starší syn. Dohodli sme, že im na polovicu kúpime garsónku, svadbu robiť nechcú, ale Olina chodí ako bez duše.
Môžu dočasne bývať v mojom starom byte, potom sa uvidí.
Anička, a kde potom budeš ty?
Mami, rozžiarila sa ja sa idem vydávať.
Ešte si sa nerozviedla, už?
Sľubujem ti, teraz je to navždy! Volá sa Viktor. A veľmi, veľmi ho ľúbim!
Dnes som pochopil, že skutočnú podporu dostaneme často tam, kde ju vôbec nečakáme. Nikdy sa netreba vzdávať a je dôležité vedieť povedať dosť. Život mi ukázal, že sám seba musím vážiť a len vtedy prídu aj lepšie dni.
