– Kde sa zas túlaš? zahundral nevrlo Prochor pred manželkou, keď vkročila do bytu.
– Bola som v robote.
– Veď je sobota!
– Ja robím aj v soboty.
– Pracuješ, a peniaze nikde.
– A ty sa kedyže naposledy niekde robote ukázal
– Ešte mi takto odpovedaj, precedil pomedzi zuby a postavil sa jej do cesty, že jej zostalo len cúvnuť. Rýchlo švihaj do obchodu, doma aj vzduch sa už dá žuť od hladu!
– Prochor, ostáva nám posledných päťdesiat eur, výplata až o týždeň. Aspoň ty by si mohol niečo pochytať, alebo si sadnúť za volant.
– Ja som taxikár alebo čo? Poďakuj aspoň, že bývaš v MOJOM byte, otvoril dvere do chodby. Šup, hybaj do obchodu!
***
Slzy sa Natálii kotúľali po lícach. Taká potupa! Akoby bola ona zodpovedná za to, ako sa ich život zvrhol. S Prochorom sú svoji štyri roky. Najprv to vyzeralo sľubne. Jej aj jeho rodičia dali dokopy peniaze na dvojizbák, potom ešte ušetrili na auto síce len starú Škodu, ale bola to radosť. Samozrejme, všetko napísali na Prochora, veď bol hlava rodiny. Natáliini rodičia síce bývajú na dedine, no aj oni prispeli.
S Prochorovým otcom mali nejaký malý podnik, nič zázračné, ale prežiť sa na tom dalo. Prochor však namaškrtený lepším životom všetko pokazil. Pohádal sa s otcom, rok už len pobehuje po byte a čaká zázraky.
Najskôr začal po Natálii kričať, neskôr už aj ruku vztiahol. Ona drie šesť dní v týždni, ale s peniazmi je to trápenie. Pri pomyslení, že by sa vrátila k rodičom na dedinu, jej napadali len ďalšie starosti veď tam žijú aj jej dve mladšie sestry. Medzitým by naložila ďalší balík starostí na ich krk.
***
Vyšla z paneláku, slzy utrela a zamierila do obchodu. Nie do najbližšieho, ale do toho ďalej tam je lacnejšie a aspoň si natiahne cestu domov. Pri jednom obchode zastalo SUV, z auta vyšiel chlapík a trochu poťahoval nohou. Natália letmo zazrela známe črty.
– Naty! ozval sa veselý hlas.
Otočila sa:
– Viktor!
Bol to jej spolužiak. Viktor bol od detstva invalid ruky, nohy mal také napoly. V škole bol často hospitalizovaný, ale učenia mal vždy plné kecky a známky na rozdávanie. Páni chlapci sa mu posmievali, no on sa nikdy nedal, vždy išiel životu naproti. V prvej triede ho nosili na rukách, v poslednej už kríval, ale išiel si po zlatú maturitu s hrdosťou.
A teraz pristúpil k nej v nadupanom aute a s úsmevom široko-ďaleko:
– Naty, to si ty?! v jeho hlase bola istota. Nikde ťa nevidieť, pred dvoma rokmi sme mali stretávku. Jarka vravela, že ti volala, ale ty si sa neukázala…
– Vieš, no… bola som zaneprázdnená, odpovedala neistým tónom, ktorý mu nezostal skrytý.
– Ideš do obchodu?
– Áno.
– Poď, idem aj ja!
Energicky ju ťahal k supermarketu drahšiemu, než si mohla dovoliť. Na chvíľu zaváhala a Viktor, prefíkaný pozorovateľ, pochopil. Prísne si ju obzrel a vedel, koľko bije.
– Natália, začal opatrne.
– Nie, Viktor, tam nejdem. Sorry!
Vyslobodila ruku a bežala do lacného obchodíku v susednom bloku.
***
Nakúpila základné potraviny, počítala každý cent. Keď vyšla von, pri aute už čakal Viktor. Prišiel k nej, uchopil ju za ruku, otvoril dvere a rozkázal:
– Sadni si!
Bez slova poslúchla, sadol si vedľa nej:
– Tak, rozprávaj, čo sa deje?
A ona, s nosom ako malá školáčka, mu všetko otvorene vyrozprávala.
– Tak odíď od neho a hotovo!
– Viktor, a kam asi? Všetko je na neho písané.
– Natália, ja som jeden z najlepších advokátov v Bratislave. Je jedno, na koho sú papiere. Polovica patrí tebe. Vytiahol mobil. Diktuj číslo.
Jej ruky váhavo zadali číslo. Okamžite jej volál a jej mobil sa ozval známa melódiou.
– Máme sobotu. V pondelok podávaš žiadosť o rozvod. Povediem ťa krok za krokom. Naštartoval. Hodím ťa domov. Kadiaľ?
– Na Štúrovu, pri pošte.
– Aj ja som sa pred tromi týždňami sťahoval tam do deviatky, kývol na nový pekný dom neďaleko.
***
Pristavili pri paneláku. Odtvoril dvere:
– No, Naty, máš na to! Zavolám ti v pondelok. Ak sa cez víkend niečo stane, volaj mi hneď.
– Viktor, bojím sa ho!
– Nemaj strach, usmial sa povzbudivo.
***
Vošla do bytu, na chodbe už po nej štartoval Prochor:
– S kým sa to vozieš po meste?!
– Prochor, stretla som spolužiaka.
– Muž hladný doma a ona sa špacíruje so spolužiakmi
Nasledovala poriadne nelichotivá slovná sprcha a rana. Natália pustila tašku, zadychčaná od bolesti a hanby vybehla z bytu. Pred panelákom narazila rovno do Viktora.
– Sadni, vezmem ťa preč!
Usadil ju do auta a vyrazili.
***
Natália sa spamätala až keď vystupovala v priestrannej trojizbovej novostavbe.
– Viktor, kde to som?
– Toto je môj byt. Nikto ti tu neublíži, žijem tu sám.
Vtom zabzučal jej mobil, Prochorov hlas v slúchadle zúril:
– Kde sa motáš?!
Zase len nadávky. Viktor jej pokojne vzal telefón:
– Natália podáva žiadosť o rozvod. Byt ostáva jej
– Kto si ty?!
– Ak sa ešte raz ozveš, vybavím ti pobyt na čerstvom vzduchu na pár rokov.
– Ty si kto, preboha?!
– Čo som povedal, to platí.
Vypol mobil a vrátil jej ho. Slzy tiekli bez prestávky.
– Už stačilo, Naty. Šup do kúpeľne, očisti sa, ideme variť čaj.
Kým sa umývala, Viktor postavil vodu na čaj a niekam volal.
***
Po krátkom čajovaní, keď im aj tak nechutilo, Viktor sebavedome vyhlásil:
– Ideme si to s tvojím manželom vydiskutovať!
– Nie, v očiach jej zablýskol strach. Ja bojím sa
– Naty, usmial sa opäť ty rozhoduješ.
Pred panelákom stála policajná “Niva”. Vyskočil z nej nadporučík a slušne zasalutoval:
– Pán doktor Viktor Šimkovič, sme k dispozícii.
Podali si ruky, posadili Natáliu dozadu a vyrazili.
***
O chvíľu už klopali na Prochorove dvere.
– Kto tam zas vŕta?! ozvalo sa povýšene.
– Pán Tukan, začal policajt prísnym tónom potrebujeme sa s vami porozprávať.
– Len si poďte
Dnu vošli Viktor aj policajt, sadli za stôl, začali spisovať zápisnicu.
– Naty, pobaľ si doklady a čo potrebuješ na pár dní.
Použil ton pokojný, pevnú ruku, a Natálii zalialo dušu uvoľnenie. Už dávno ju nikto nechránil, len nervy a krik.
A zrazu Viktor spolužiak, ku ktorému mala vždy slabosť, akurát v dvadsiatke aj ona, aj všetky ostatné baby snívali radšej o princovi v bielom BMW, než o krívajúcom sympaťákovi v lavici.
Zobrala svoje doklady, automaticky podala Viktorovi, ten sa usmial s iskrami v očiach. Naty začala baliť najnutnejšie. Robila to strojovo, veď horšie už nebude. Viktor jej pomôže, to cítila až pod nechtami.
– Pán doktor, mám hotovo zahlásil policajt.
– Fajn! Nechajte ma s ním chvíľu osamote.
Sadol si na Prochorovo proti.
– Takže, v pondelok tvoja žena oficiálne žiada o rozvod. Je potrebné podpísať aj tvoje vyhlásenie. Nemáte deti, rozvedú vás cez matriku, spoločný majetok si rozdelíte.
– A čo ak nesúhlasím? Celé je to na mňa písané! vyškieral sa Prochor.
– Potom Natália podá nielen na rozvod, ale aj na rozdelenie majetku a k tomu ešte aj na ublíženie na zdraví. Ja som predseda advokátskej komory v kraji a môžeš veriť, že súd rozhodne férovo.
– Večer si to doma ešte vydiskutujem s mojou, a bude, ako JA chcem.
– Kto ti povedal, že budeš doma sám s Natáliou?
– Kým je moja žena, mala by byť v MOJOM byte.
– Veľmi rád ťa teraz organizujem do väzby, na víkend máš o ubytovanie postarané. Byt si zatiaľ necháme my. Vyhovuje?
– Dobre, tak si choď kam chceš zamrmlal Prochor.
– Výborne. V pondelok ráno prídem pre vás oboch a ideme na matriku vyriešiť ten rozvod.
***
Mobil zašveholil. Naty sa jej rozžiarila tvár volala mama. Po rozchode s Prochorom sa jej rodičia na ňu chvíľu mračili, veď oni sami vydržali spolu cez dvadsaťpäť rokov bez výmeny názorov na vyššej hlasitosti.
– Ahoj, mamo! zvýskla radostne.
– Dobrý, dcéra, znel však smutný hlas.
– Čo sa deje? Prečo si taká
– Ale vidím, že ty si ako slniečko! Tešíš sa, že si sa rozviedla?
– Úprimne, áno, teším!
– No, veď tvoj život
– Mami, čo si potrebovala?
– Olina sa chce vydávať.
– Fakt? Za koho?
– Za nejakého mestského. Chce bývať, ako ty, v meste, ale on nemá nič iba lásku. Jeho rodičia bývajú vo veľkom, ale s bratom v trojizbáku. Tak sme sa dohodli, že im všetci spolu kúpime malý byt v meste ale bez veľkej svadby. Tak Olinka chodí zamračená
– Kľudne môžu bývať chvíľu v mojom byte, vyrieši sa časom.
– Natália, čo to hovoríš? Kde budeš ty?
– Mami, v hlase to len hrkotalo od radosti, ja sa znova vydávam!
– Ty si ani nerozvedená a už
– Sľubujem, tentoraz to bude navždy. Volá sa Viktor. A ja ho ľúbim viac, než si vieš predstaviť!
