Sadni! Nie sme doma! povedal pokojne Peter Novák.
No, volajú! Dobromila Horváthová zmrzla, vstávajúc z pohovky.
No tak, odpovedal Peter.
A čo ak je to niekto dôležitý? spýtala sa Dobromila. Alebo v práci?
Sobota, dvanásta hodina, povedal Peter. Nevolala si nikoho, ja nikoho nečakám! Záver?
Pozriem sa len cez okno! šepkla Dobromila.
Sadni! v hlase zaznel kov. Nie sme doma! Kto tam je, nech sa vracia späť!
A ty vieš, kto je? spýtala sa Dobromila.
Predpokladám, preto ti hovorím, aby si si sadla a pred oknom neblikala!
Ak to je to, čo si myslím, neodídu tak jednoducho! povedala Dobromila a zdvihla plecami.
Záleží to, koľko im dvere neotvoríme, pokojne odpovedal Peter. Ráno alebo večer sa zoberú.
V každom prípade nebudú nocovať v schode. A nám s tebou nie je kam ísť. Takže sadni, vezmi slúchadlá, telefón a pozeraj film.
Peter, mama volá, povedala Dobromila a ukázala obrazovku telefónu.
Takže za dverami stoja tvoja teta so svojím nešikovným synčekom, zhrnul Peter.
Ako vieš? prekvapila sa Dobromila.
Keby tam stál môj brat, Peter vyslovil slabé e v slove brat tak, že zvuk znel trochu drzo, volala by moja mama!
A iné možnosti nevidíš? spýtala sa.
Ak sú to susedia, nemám s nimi chuť komunikovať. Ak sú to naši priatelia, po niekoľkých zaklopaniach by už išli preč.
A najčastejšie slušní ľudia by predtým zavolali a spýtali sa, či ich môžeme prijať, namiesto toho, aby klopali polhodinu!
Len takú drzú a bezohľadnú švankovú môžu mať naše otravné príbuzné!
Peter, to je moja teta, povedala Dobromila s výčitkou. Mama poslala správu.
Pýta sa, kde nás čerti nosia. Teta Natália Kováčová u nás zostane pár dní, má veci v meste!
Napíš jej, že v meste je plno hotelov, usmial sa Peter.
Peter! zareagovala Dobromila. Nemôžem tak napísať!
Viem, zamyslel sa Peter. Napíš, že doma nie sme, že bývame v hoteli, lebo v byte sa hromadili cockroachy!
Presne tak! Dobromila odoslala správu.
Natália chce, aby sme pre ňu a Krištofa rezervovali dva izby, zdvihla hlavu.
Napíš, že nemáme peniaze. A ešte napíš, že sme si prenajali dve postele v hosteli a v izbe s nami je pätnásť cudzincov, Peter sa zasmial svojej vymyslenosti.
Mama sa pýta, kedy sa vrátime, pozrel na muža Dobromila.
Napíš, že za týždeň, odvrátil sa Peter.
Dvere prestali klopiť. Manželia si úľavou vyfúkli.
Peter, mama napísala, že teta príde za týždeň, povedala unaveným hlasom Dobromila.
A my opäť nebudeme doma, odvetil Peter.
Peter, rozumieš, že to nie je riešenie? Nemôžeme ich stále ujsť!
Čo ak prídu počas pracovného dňa? Čo ak po práci zaklopia za dverami? Moja teta, tvoj bratdruhotu, nie sú na takéto lúštenie schopní!
No, tak, povzdal sa Peter. A čert nás núti kúpiť trojizbovú?
Peter, chceme pre našu budúcu veľkú rodinu, povedala Dobromila.
Potrebujeme dieťa! povedal vážne Peter. Lepšie hneď dvoje!
A ja čo, som proti? rozčúlená Dobromila. Vieš, že by sme sa mali prejsť u lekára! Nie je to jednoduché!
Uspokojme nervy a všetko pôjde, povedal Peter. Naše nervy striedavo drásajú, tvoje aj moje! Vyhodíme ich všetkých tam, odkiaľ pribúdajú! Bez nich nič nejde!
Dobromila neprekročila slovom. Vedela, že Peter má pravdu.
Keď sa chceli oženiť, absolvovali dôkladné vyšetrenie kompatibility a dedičných chorôb. Kontrolovali aj plodnosť.
A tak po svadbe sa otázka detí odložila, aby si zarobili na byt.
Dedičstvo nebolo na získanie. A pred svadbou, Peter aj Dobromila žili s matkám v jednomzložkových bytoch. Spoľahnúť sa mohli len na seba.
Päť rokov tvrdej práce a šetrnej úspory im nakoniec umožnilo zakúpiť veľký byt.
Starý dom, nebol nový, ale do opravy vložili peniaze, nábytok spálali od nuly. Všetko to však prinieslo šťastie!
Ešte predtým, než stihli oslaviť nasťahovanie, na prah vstúpila teta Natália s jej synom. A aby mladí hostitelia neodvrátili, doprovádzala ich svokra.
Nebojte sa, miesta je dosť! Nie je to, že sme s Dobromilou museli žiť v jednej izbe!
Pohodlne, súhlasila teta Natália. Okamžite dám pre mňa a Krištofa oddelené izby!
V sále nespíme, povedal Peter. To je miestnosť na oddych!
Ja tu nepracujem a neplánujem odísť, zasmiala sa Natália. Dobromila, vysvetli manželovi, že so synom mi bude nepríjemne, preháňa! A okrem toho, hostí máme, a ešte sme nepostavili stôl!
No, nečakali sme vás, zakolísala Dobromila.
A chladnička je prázdna, podpísal Peter.
Tak to má byť, usmiala sa Natália. Peter, choď do obchodu, a Dobromila bež do kuchyne!
Čo ste tak zmrzli? zakričala svokra. Práve hostí prijímate!
A vy ste sa neozvali zakričal Peter, no Dobromila ho odtiahla do inej miestnosti.
Keď Peter odtrhol manželke ústa od úst, spýtal sa:
Dobromila, nikto tu niečo nezamieňa? Hneď ich vyhodím k tvojej matke! Myslím tým aj s tvojou matkou! Keď už prišli, správanie sa ako hostia! Čo to je? nahneval sa Peter.
Petri, žena je jednoduchá! Z vesnice! Tak to chodí!
Ja poznám dedinský život, ale hrubosť nikde nepatrí! Toto je presne to!
Milý, nehádam sa s mamou a tetou! prosila Dobromila. Inak mi vyčerpajú všetky nervy! A ty im budeš nepriateľom! Že chceš?
Mne je jedno, kým som im, ak ma takto berú, nebudem ich vôbec vnímať! Nech zmiznú, neplačím!
Peter, milý! No, ľútuj sa nad mnou! Ak teraz vyháname tetu Natáliu, mama ma prekliie! A ja nemám nikoho okrem nej!
A tak sa Peter poddal, zatlačil zuby a išiel do obchodu.
Teta Natália ostala tri dni, ale zotrvala dva týždne. Peter si do večera druhého dňa dopil valeriánku.
Odchod tety Natálie a jej syna oslávili mladí manželia s veselím, metlou a mopom. Tri dni čistili byt.
A potom sa opäť stala rovnaká situácia, ale z opačnej strany.
Bratku, idem k tebe len na chvíľu, objal brata Dmytro, kým sa ich kosti ozývali. Riešiť veci musíme, potom späť!
Nemôžeš to riešiť sám? spýtal sa Peter.
Prečo? Mám rodinu! Ako ich nechám v dedine, a sám idem do mesta? Premysli to! zasmejal sa Dmytro. A ak nájdem dobrodružstvo? Žena ma bude kontrolovať!
Preto si ich priviedol? spýtal sa Peter.
S kým ich zanechám? Dmytro praskol Peterovi po chrbte. Môžu sa zabávať! Poďme, ako v mladosti, objasniť to mesto!
Dmytro! zakričala Svetlana. Vysvetlím ti to tak, že už nebude čo triasť!
Po poltorej hodine po príchode brata Petra s rodinou, Dobromila zasiahla hlavu bolesťou.
Deti bežali po byte, kričali bez prestania. Svetlana vedela len kričať, inak nevedela hovoriť.
Dmytro sa stále snažil niekam ujsť, aby zapálil noc, a Svetlana kričala ešte hlasnejšie.
Petri, ty si ako jediný syn mojej mamy, šepkávala Dobromila, zanořujúc sa do vankúša.
To je brat po matkinom rade, zamrkal Peter. Volám ho brat.
Je mi jedno, ako ho voláš, môžeme ho nejako požiadať, aby odišiel?
Vieš, rád by som, povedal Peter, položil ruku na srdce, ale je to rovnaká situácia ako s tvojou tetou. Matka mi potom vytrhne mozog čajovou lyžičkou a prinúti ma jesť!
Ešte keď sa vrátili od jedného návštevu, na prahu sa objavili noví hostia. Teta Natália s synom neustále riešili svoje záležitosti v meste.
Brat Dmytro s rodinou občas prichádzali, aby vyřešili svoje veci. A matky nezabúdali na deti. Svokra vyťahovala mozog zamýšľanému, svokra neveste.
Stále napätie podkopávalo duševné a psychické zdravie mladého páru. Žiadne deti sa na tejto nekonečnej karuseli hostí ani neobjavili. Zdravie trpelo, a to ešte horšie ako?
Premeníme byt? navrhla Dobromila.
Na menej úzky? usmial sa Peter. Čoskoro nám ich pridajú!
Nie, zasmiala sa Dobromila. Vymeníme náš byt za rovnaký! Sú ľudia, ktorí chcú bývať v inom sídlisku! Presťahujeme sa a nikomu nepovieme, kam.
To je odklad, zamručal Peter. Môj brat a tvoja teta prinesú nových obyvateľov, čo prizná, kde bývali. Nájsť nás môžu! A potom ich len prepadnú za také fígle!
Možno nám zostane čas na dieťa? spýtala sa s nádejou Dobromila.
Potrebujeme nielen mať, ale aj vychovať. To bude aspoň nejaký základ, prikýval Peter.
Skúsme z bytu vyjsť, smutne povedala Dobromila. Požiadať priateľov, alebo sa skryť!
Myslíš Vala a Katku? spýtal sa Peter.
Áno, prikývla Dobromila. Majú izbu!
Tam býva Téra, usmial sa Peter. Zabudol si?
Radšej budem s nemeckým ovčiakom, než s našimi príbuznými! zúfalá Dobromila sklonila hlavu.
Stoj! zakričal Peter a zobrali telefón.
Valerko, požičiame si psa!
Ó! Priateľ! Som ti večný dlžník! My s Katkou chceme ísť na dovolenku, ale dieťaťu nikto neostane! Ona nemá rada cudzincov, ale vás pozná a váži! kričal Valér v sluške. Prinesiem krmivo! Postelku, hračky, misky! Zaplatím!
Prinesieš! radostne povedal Peter.
Vrátil sa k manželke, žiariaci ako ranné slnko:
Zavolaj mame, nech teta zajtra príde! A ja bratovi zavolám, aby prišiel počas týždňa!
Si si istý? spýtala sa Dobromila.
Radi ich prijmeme! srdcovo povedal Peter. Čo im je vinu, že sa nám nepáčia?
Bratu Dmytro a jeho rodine stačilo jedno haló, aby si vybrali pohodlný hotel.
A teta Natália sa rozhodla brániť svoje právo zostať ako hosťa.
Uväznite to zviera niekde! výčkávala skrytá za chrbát svojho syna.
Teta Natálka, žartujete? usmial sa Peter. Štyridsaťpäť kilogramov čistej svalovej hmoty! To nie je šteniatko, to je nemecký ovčiak! On rozdrví každé dvere!
Prečo sa na mňa pozerá? hlas tety Natálie sa zachvel.
Nezdieľa cudzincov, zamručala Dobromila.
ZA tak sme všetci, unavení ale s úprimným úsmevom, otvorili dvere novým možnostiam a nechali minulé starosti za sebou.
