„Nikomu to nepovedala“
„Zuzana, ako ste to mohli dopustiť?“ rozhorčene kričala suseda Alžbeta, mávala rukami v chodbe panelákového bytu. „Veď ste matka! Ako ste mohla byť tak chladná, keď vidíte, čo sa deje s vašou dcérou?“
„Ticho budte!“ syčala Zuzana, obzerala sa po stranách. „Celý dom vzbudíte krikom!“
„A ja mám byť ticho? Nech všetci vedia, aká ste matka! Katka už tri mesiace nevychádza z izby, téměř nejedá a vy tvaríte, že nič!“
Zuzana pevne stiskla pery a vošla do svojej izby, pričom prudko zabuchla dverami. Alžbeta ešte chvíľu stála v chodbe, potom odišla tiež, nahlas frknúc.
V izbe bolo dusno a ticho. Katarína ležala na posteli, otočená k stene, a tvarila sa, že spí. Matka prešla k oknu a otvorila ho dokořán. Chladný jesenný vzduch vtrhol do miestnosti, zakýval závesmi.
„Katka, vstaň. Je čas na obed,“ pokojne povedala Zuzana.
Dcéra sa nepohla. Matka pristúpila k posteli a sadla si na okraj.
„Viem, že nespíš. Poďme sa porozprávať, dobre?“
„O čom tu máme rozprávať?“ odvetila Katarína ticho, bez pohnutia. „Všetko sa už stalo.“
„Stalo, alebo nestalo. Život ide ďalej. Treba niečo urobiť.“
Katarína sa prudko otočila k matke. Jej tvár bola bledá, oči opuchnuté od sĺz.
„Čo mám robiť, mami? Čo? On sa o týždeň žení s inou! S tou jej Sandrou z výšky! A ja som tu sedela ako hlupák a čakala, kým dostane diplom!“
„Katka, zlatá, prečo sa tak trápiš?“ Zuzana jej pohladila vlasy. „Tak to proste nebolo nám súdené. Nájdeš si iného, lepšieho.“
„Iného?“ Katarína sa posadila a uprela na matku strnulý pohľad. „Mami, ty tomu nerozumieš. Ja som…“
Zaháčkovala sa a znova sa otočila k stene.
„Čo, dcérka? Povedz, čo sa stalo.“
„Nič. Len to strašne bolí.“
Zuzana si povzdychla a vstala.
„Dobre, polež si. Ale večer sa musíš najesť. Úplne si schudla.“
Matka odišla do kuchyne variť obed. Katarína zostala ležať, zrak upretý do stropu. V brV hlave jej stále zneli slová, ktoré nikdy nikomu nepovedala, a v srdci cítila prázdnotu, ktorú čas nikdy nedokázal vyplniť.
