„Nikomu nepovedala“
„Zuzana Pavlovičová, ako ste to mohli dopustiť?“ rozhorčene vykríkla suseda Alžbeta Kováčová, mávajúc rukami v úzkom chodbe komunálneho bytu. „Veď ste matka! Ako ste mohla tak chladnivo pozerať, čo sa deje s vašou dcérou?“
„Ticho buďte, ticho!“ syčala Zuzana, pozerajúc sa po stranách. „Celý dom vzbudíte svojimi výkrikmi!“
„Ale ja sa nebojím! Nech všetci vedia, aká ste matka! Ema už tretí mesiac nevychádza z izby, skoro nič nejedá, a vy sa tvárite, akoby sa nič nedialo!“
Zuzana pevne stiskla pery a zamkla sa vo svojej izbe, pričom prudko zabuchla dverami. Alžbeta ešte chvíľu stála v chodbe, potom odišla aj ona, nahnevane frknúc.
V izbe bolo dusno a ticho. Ema ležala na posteli, otočená k stene, a tváriila sa, že spí. Matka prešla k oknu a otvorila ho dokořán. Chladný jesenný vzduch vtrhol do izby, pohybujúc závesmi.
„Ema, vstaň. Je čas na obed,“ potichu povedala Zuzana.
Dcéra sa nepoholila. Matka pristúpila k posteli a sadla si na jej okraj.
„Viem, že nespíš. Poďme si pokecať, dobre?“
„O čom by sme mali kecať?“ zamrmlala Ema, stále neotáčajúc sa. „Všetko sa už stalo.“
„Stalo sa, alebo nestalo. Život ide ďalej. Musíme niečo rozhodnúť.“
Ema sa prudko otočila k matke. Jej tvár bola bledá, oči opuchnuté od pláča.
„Čo mám rozhodnúť, mami? Čo? On sa o týždeň žení s tou jej Katarínou z výšky! A ja som tu hlúpo sedela a čakala, kým si dokončí školu!“
„Emčka, drahá, prečo sa tak trápiš?“ Zuzana jemne pohladila dcéru po vlaskách. „Ak to nevyšlo, tak to proste nebolo osud. Nájdeš si iného, dobrého.“
„Iného?“ Ema sa posadila a uprela na matku strnulý pohľad. „Mami, ty tomu nerozumieš. Ja som…“
Zaváhala a znova sa otočila k stene.
„Čo, dcérka? Povedz, čo sa stalo.“
„Nič. Len ma to strašne bolí.“
Zuzana si vydýchla a vstala.
„Dobre, polež si ešte. Ale večer určite niečo zješ. Úplne si schudla.“
Matka odišla variť obed. Ema zostala ľahnutá, zrak upretý na strop. V bruchu ju niečo tŕhalo a pichalo. Položila si ruku na brucho a jemne ho pohladila cez tenkú nočnú košeľu.
„Čo teraz urobíme?“ zašepkala.
Z kuchyne sa ozývalo rinčanie hrncov a vône cibule a zemiakov. Eme bolo trochu nevoľno, ako posledné týždne každý deň.
Večer prišla teta Jana, matkina mladšia sestra. Pracovala ako sestrička v nemocnici a bola jedinou v rodine, čo mala zdravotné vzdelanie.
„Tak čo, Zuzka, ako sa má naša chorá?“ spýtala sa, vyzúvajúc si v predsieni kabát.
„Stále len leží, nič nechce jesť. Úplne ma umučila,“ sťažovala sa Zuzana.
„Ukázala si ju doktorovi?“
„Kam by som ju vedela? Nevstáva ani z postele.“
Teta Jana vošla k Eme do izby.
„Ahoj, neterka. Ako to ide?“
„Normálne,“ odsekla Ema, neotáčajúc sa.
„Tak sa otoč,“ prisne povedala teta Jana. „Daj sa na mňa pozrieť.“
Ema sa neochotne otočila. Jana si pozorne prezrela jej tvár, potom jej chytila ruku a zistila pulz.
„Kedy si naposledy poriadne jedla?“
„Nepamätám si,“ zamrmlala Ema.
„A keď si mala posledné menzes?“
Ema trhla a rýchlo sa pozrela na tetu.
„Nepamätám si.“
„Ako to nevieš? Zamysli sa.“
„No… už dávno. Pred dvoma mesiacmi, asi.“
Teta Jana sa zamračila.
„Ema, vstaň. Poďme do kúpeľne.“
„Prečo?“
„Skontrolujeme niečo.“
Ema neochotne vstala. Nohy mala ako z vaty a v očiach sa jej zatmelo.
„Ou,“ chytila sa steny.
„Čo sa deje?“
„Točí sa mi hlava.“
Teta Jana jej pomohla dôjsť do kúpeľne a zavrela dvere.
„Vyzleč sa,“ stručne povedala.
„Tetka, prečo?“
„Lebo. Urob, čo ti hovorím.“
Ema sa pomaly vyzliekla. Jana si ju pozorne prezrela, poprehmatávala brucho a prsia.
„Dobre, obleč sa.“
Vrátili sa späť do izby. Jana si sadla na stoličku a dlho sa pozerala na neter.
„Ema, povedz mi úprimne. Ty si s tým chlapcom niečo mala?“
Ema zčervenala až po korienky vlasov.
„Čo tým myslíte?“
„Ty dobre vieš, čo myslím. Mali ste spolu intimný vzťah?“
Ema sklopila hlavu a prikyvla.
„Mali.“
„A chránili ste sa?“
„On hovoril, že to má pod kontrolou, že vie, ako to má byť…“
„Chápem. Ema, tehotná si.“
Slová viseli vo vzduchu ako rozsudok. Ema sedela nehybne, akoby nerozumela, čo práve počula.
„Čo?“ konečne sa spýtala.
„Si tehotná. Už asi tri mesiace, možno viac.“
Ema si zakryla tvár a rozplakala sa. Jana sa k nej naklonila a objala ju.
„No tak, no tak. Netráp sa tak.“
„Čo teraz urobím?“ vzlykala Ema. „On sa predsa berie s tou druhou! A ja… ja…“
„Najprv si musíme byť isté. Zajtra pôjdeme k lekárovi. A potom uvidíme.“
„Mama to bude vedieť?“
„Zatiaľ nikomu nehovor. Najprv sa uistíme.“
Teta Jana odišla a Ema zostala sedieť na posteli až do rána, nevediac, čo robiť, či čo si myslieť. V hlave jej blikali útržky spomienok na Tomáša, na ich stretnutia, na to, ako jej sľuboval, že sa s ňou ožení, keď dokončí školu.
Rano s tetou Janou išli do nemocnice. Lekár potvrdil to, čo už teta vedela. Tehotná, šA po rokoch, keď Ema držala v náručí svoje vnúčatá, pravda o tej jednej decembrovej noci zostala navždy pochovaná v jej srdci.
