Mikuláš prišiel na dedinu, aby navštívil svoju tetu. Pristúpil k starému, známemu domu, otvoril bránku, a hneď na dvore ho privítala teta Galina.
No teda, ani si nezavolal dopredu, ani nič? zahundrala teta a objala svojho synovca. A kde sú Zuzka s deťmi?
Nepodarilo sa im prísť. Zostali v meste, vysvetľoval Mikuláš.
Teta Gala vystrelila rýchlosťou blesku, všetko nachystala na stôl a ako správna Slovenska ponúkla polievku, koláče, a keď zjedené, ticho prešla k vážnejším témam.
Pozri, čo som vykutrala v skrini v komore, zahlásila zrazu a strčila mu do ruky akýsi papier.
Mikuláš si ho opatrne rozvinul a začal čítať. Ako čítal, tvár sa mu menila, až mu skoro bryndzové halušky zabehnúť mohli.
Neboj sa, začala ho chlácholiť teta, však to už má svoje roky! A určite si odvtedy iným človekom. Preboha, veď si vychoval dve deti že by ich ti snáď fujavica naniesla?
Mikuláš zostal u tety prespať. Noc však nemohla byť dlhšia driemoty sa mu vyhýbali ako slovenský vodič diery na ceste. Veď nie je každodennou udalosťou privandrovať do rodného kraja, najesť sa a nájsť dokument, ktorý vraví, že deti mať nebude! Tento čudesný záver vydali Mikulášovej mame, keď mal sotva sedem, po nejakej chorobe.
“Môžu to byť len omyly,” dumal Mikuláš, “veď keby tomu papieru veriť, cudzích capartov som vychoval! Ale Zuzane dôverujem.”
Mikulášova mama zomrela, keď ešte nebol poriadne školák, a otec si čoskoro domov priviedol novú pani. Odvtedy Mikuláš trávil viac času u tety Galiny, vlastne, bola mu ako druhá mama.
Po vojne sa Mikuláš už do dediny nevrátil. Práca žiadna, s otcom to tiež nejako nevzniklo. Usadil sa v Bratislave, našiel fleka vodiča, býval na ubytovni. Keď už vedel za volantom snáď aj spať, stal sa kamionistom a za pár rokov si kúpil byt.
Potom v Bratislave stretol Zuzanu. Skôr, ako si stihli poslať svadobné oznámenia, Zuzana mu oznámila, že čakajú rodinný prírastok. Spolu to zvládli. Za tri roky po dcérke pribudol syn.
Keď už mal pomaly štyridsať, odložil volant natrvalo, založil malú prepravnú firmu a podnikal. Firma postupne rástla, za pár rokov z nej tiekol stály zisk. Dva-tri tisíc eur, a človek je už na slovenskej pomery skoro zbohatlík.
Od tety Mikuláš poobede vyrazil rovno do hlavného mesta. V Bratislave zašiel na vyšetrenia a tie, samozrejme, jeho obavy potvrdili. Keď sa vrátil domov, bol z neho len tieň.
Mikuláš je doma! potešila sa Zuzana, Dáš si niečo pod zub?
Nie, odsekne, a hodí pred ňu výsledok z nemocnice.
To je čo za papier? nechápala manželka.
No, podľa tohto som celý život nemohol mať deti, zahlásil sucho Mikuláš.
Zuzana doslova spadla na stoličku a ostala na ňu hľadieť s očami väčšími než nedeľný rezník.
To musí byť omyl, Mikuláš…
Tak ma ešte chvíľu vodíš za nos? Ak áno, balím kufre a už ma neuvidíš.
Dobre, vysvetlím všetko, vydýchla Zuzana, a spustila príbeh.
Ešte na základke s ňou chodil spolužiak, a po škole chvíľu pokračovali. Ale on sa zrazu zaláskoval do jej kamarátky.
Vtedy som stretla teba, vykladala Zuzana. A keď som zistila, že čakám dieťa, úplne som si nebola istá, či je tvoje. Ale bála som sa to priznať doma, svadba mi bola záchrana.
Dobrá, s tou prvou to ešte dokážem pochopiť, prerušil ju Mikuláš. Ale čo ten druhý?
Zuzane tiekli slzy a medzi vzlykmi rozpráva ďalej:
Keď si bol stále na cestách, znovu som raz stretla Martina toho z detstva. Zavolal ma na večeru… a čo ti poviem, raz, a dosť. Nikdy viac. A nikdy som si to neodpustila bol to len úlet. Ty si bol a si láska môjho života.
Keď dohovorila, Mikuláš len mlčky sedel, hlavu v dlaniach.
Prosím, Mikuláš, nechoď preč. Nevydržím bez teba.
Nemôžem ťa vidieť, zachrčal Mikuláš a vyrazil k dverám.
Zuzana sa za ním rozbehla v slzách, no on, ani neotočil, len za sebou zabuchol dvere.
Zvyšok dní trávil Mikuláš v práci, triedil papiere, vykladal v sklade krabice, len aby nemusel myslieť. Na víkend však opäť vyrazil na dedinu k tete. Večer čo večer mal pocit, že strop je jediný, kto ho chápe.
Takýto život… to kde mám teraz všetko hľadať? A na čo som toľko rokov makal? premýšľal si pri nočnej kofole.
Ráno to však vŕtalo v hlave.
A možno, dumal, keby som to zistil dávno, nikdy by som ani nemal rodinu, nezažil som tie krásy, čo deti robia prvý krok, alebo rozbijú prvý mobil… To vďaka tomu, že som o ničom netušil, som vlastne šťastný!
V nedeľu Mikuláša na dedine prekvapili jeho deti.
Oci, neviem, čo sa medzi tebou a maminou stalo, ale s nami si úplne prestal komunikovať. To čo, aj nás už nechceš? zafučala dcéra z prahu.
Ale no tak, Anička, veď vás mám stále rovnako rád, len s mamou si musím niečo vyjasniť.
Oci, vráť sa k mame, ona celé noci preplače. Bojím sa o ňu, že jej ešte niečo bude, ozval sa syn Rudo.
Oci, nehnevaj sa už. A môžem ťa potešiť čoskoro budete s mamou dedko a babka! vyhŕkla s úsmevom dcéra.
Mikuláš objal dcéru a povedal:
No, to je teda správa! Konečne niečo pozitívne.
Oci, a my bez teba nikam nejdeme, zahlásil rozhodne Rudo, stačilo trápenia. Po toľkých rokoch predsa nerozbijeme rodinu kvôli niečomu takému.
No dobre, prehovorili ste ma, uškrnul sa Mikuláš, balíme sa a ideme domov.
