Neniekoho nevyhľadávam, nikoho nepozývam, neodovzdávam úrodu ani náradie v mojej dedine ma považujú za bláznika.
Tak som sa rozhodol ísť do predoddychovky. Už som mal dosť mestského rušenia. Chcel som žiť v tichu, s prírodou, pestovať zeleninu, ovocie a bobule a piť bylinný čaj s pravým medom. Preto som pred odchodom do dôchodku zakúpil dom na vidieku pri Kremnici za 250000.
Na jar som zasadil kvety, postavil sochy trpaslíkov, veveričiek a malých lampiónov. Počas toho som si všimol, že ma susedia pozerajú so zvedavosťou. Jedného dňa už to pre nich bolo neznesiteľné, a keď som sadil sadenice, vybehla do mojej záhradky susedka.
Sťažovala si, že zabudla zasadiť petúnie a naznačila, že by som ich mal zdieľať s ňou. Prečo by som mal dávať sadenice žene, ktorú nepoznám? Nie je jednoduché získať petúnie sú náročné na starostlivosť a ja som mal len desať kusov. Predstieral som, že som jej poznámku nepochopil.
O poltýždňa neskôr som videl susedu, ktorá sa prikryla cez plot a rozprávala sa s nejakou ženou, ktorá občas pozerala smerom k mne. Mám dojem, že hovorila o mne.
Jedného letného dňa som pracoval v záhrade, keď ma zrazu prekvapila hlas ženy. Stála pri mojom plote a volala ma. Povedala, že prešla ku mému domu a všimla si, že mám zrelé ovocie. Sama ešte nemala zrelé ovocie. Moje oči sa rozšírili prekvapením. Ako môže niekto bez pozvania vstúpiť do cudzieho domu a požiadať o ovocie? Je rozumné, že si ho nezasývam, ale schovávam ho pre svoju dcéru?
Stál som v obchode a kupoval cukrovinky za 3, keď ma za mnou v rade začala žena z ďalšej ulice pýtať sa, pre koho sú tie cukrovinky, či ich pozvem na čaj k sebe. Ako je to možné? Prečo ju zaujíma, prečo kupujem sladkosti? A prečo by som mal pozývať neznámu ženu, ktorá nie je ani priateľka, ani príbuzná, ani kolegyňa?
Pred týždeňom ma susedka videla, ako kúpem malú lopatu a niečo v záhrade, a spýtala sa, čo som kedy a kde kúpil. Cítil som sa povinný odpovedať nezdvorilo.
V meste také situácie neexistujú. Nikto vás neobtěžuje dotieravými a hlúpymi otázkami, nežiada o návštevu, neoddelí úrodu ani náradie. Jeden z mojich susedov mi však v dôvere povedal, že veľa dedinských obyvateľov ma považuje za podivína. Tak sa to má.
Ich názory ma nezaujímajú, kúpil som si tu dom, aby som si užíval súkromie, nie aby som sa spriatelil so všetkými dedinskými ženami alebo aby som sa zaplietol do klebety. Ak si myslia, že som podivín, nech ma nechajú na pokoji a držia sa ďalej od mojej záhrady i duše.
Nakoniec som si uvedomil, že pravá sloboda spočíva v tom, že sa naučíme rešpektovať seba i druhých, a že úroda zdieľaná s úctou prináša viac radosti než samotné hromadenie.
