Sadni! Nie sme doma! pokojne povedal Peter Novák.
Áno, volajú! Ľubomíra zamrzla, vstávajúc z gauča.
Nechaj ich, odpovedal Peter.
Čo ak je to niekto dôležitý? spýtala sa Ľubomíra. Alebo v pracovnej záležitosti?
Sobota, dvanásta hodina, povedal Peter. Nevolala si nikoho, ja nikoho nečakám! Záver?
Iba sa na to pozriem! šepkala Ľubomíra.
Sadni! v hlase bol oceľ. Nie sme doma! Ktokoľvek to je, nech sa vráti späť!
A ty vieš, kto to je? spýtala sa Ľubomíra.
Hádam, preto ti hovorím, aby si si sadla a pred oknom neblikala!
Ak je to to, čo si myslím, tak to jednoducho neodídu! povedala Ľubomíra a pokrčala ramená.
Záleží len na tom, koľko dverí im neotvoríme, pokojne odpovedal Peter. Skoro alebo neskoro odídu.
Každopádne, v schodiskovej chodbe nebudú nocovať. A my s tebou kamkoľvek nechodíme. Tak sadni, vezmi slúchadlá, mobil a pozeraj film.
Peter, mama volá, povedala Ľubomíra a ukázala na displej.
To znamená, že za dverami stojí tvoja teta s jej nešikovným synom, zhrnul Peter.
Ako to vieš? prekvapila sa Ľubomíra.
Keby tam stál môj brat, Peter si jemne vyslovil brat tak, že to znejalo aj drzo, volala by moja mama!
Nepremýšľaš o iných možnostiach? spýtala sa Ľubomíra.
Ak sú to susedia, nechcem s nimi komunikovať. Ak to sú naši kamaráti, po niekoľkonásobnom zaklepnutí by už odišli.
A najpravdepodobnejšie, keďby boli slušní, zavolali by dopredu a spýtali sa, či ich môžeme prijať, namiesto toho, aby zaklepávali pol hodiny!
A len naši otravní príbuzní môžu tak drzo a bezohľadne rušiť náš zvon!
Peter, to je moja teta, nadŕžala sa Ľubomíra. Mama poslala správu.
Pýta sa, kde nás čerti nosia. Teta Natália zostane u nás pár dní, v meste má veci!
Napíš jej, že v meste je plno hotelov, usmial sa Peter.
Peter! napomenula Ľubomíra. Nemôžem taký text poslať!
Viem, zamyslel sa Peter. Napíš, že nás doma nie je, že bývame v hoteli, lebo v byte sa trápia švábky!
Presne tak! napísala a odoslala správu.
Teta chce, aby sme pre ňu a Kostu rezervovali dva izby, zaskočila Ľubomíra.
Napíš, že nemáme peniaze. A ešte, že sme rezervovali dve postele v hosteli, kde je pätnásť cudzincov, usmial sa Peter svojej vynaliezavosti.
Mama sa pýta, kedy sa vrátime, pozrela sa Ľubomíra na manžela.
Napíš, že o týždeň, odrážal Peter.
Zvonky na dvere prestali. Manželia si úľavou vydechli.
Peter, mama napísala, že teta príde za týždeň, vyčerpane povedala Ľubomíra.
A znova nás doma nebude, odvetil Peter.
Peter, rozumieš, že to nie je riešenie? Nemôžeme ujsť pred nimi večne!
A čo ak prídu cez týždeň? A ak po práci číhajú za dverami? Moja teta a tvoj bratr z matkinho rodu nie sú na takéto ťahy!
No, áno, povzdychol Peter. A čert nás núti kúpiť trojizbový byt?
Peter, chceli sme kupovať pre budúcu veľkú rodinu, povedala Ľubomíra.
Dieťa potrebujeme! vážne povedal Peter. Lepšie hneď dvoje!
A čo ja, proti? rozčúlená odpovedala Ľubomíra. Vieš, že je potrebné ísť na prehliadku! Nie je to možné!
Kľud, a všetko bude v poriadku, seriózne povedal Peter. Naše nervy sa menia po časti, tvoje aj moje! Vyháňajme ich všetkých tam, odkiaľ prichádzajú, lebo inak z nich nič nezostane!
Ľubomíra neodporovala. Vedela, že má Peter pravdu.
Keď sa chystali oženiť, absolvovali podrobnú prehliadku kompatibility a genetických ochorení, vrátane plodnosti.
Potom všetko vyzeralo nádherne, až do chvíle, keď po svadbe museli odložiť otázku detí, aby si našli peniaze na byt.
Na dedičstvo nemohli spoliehať. Pred svadbou, Peter aj Ľubomíra žili s mamičkami v jednopokojových bytoch. Spoľahnúť sa mohli len na seba.
Päť rokov tvrdej práce a šetrnej úspory im umožnili kúpiť veľký byt.
Druhotriedny dom, nie nový, ale po rekonštrukcii, nábytok z nuly. Šťastie však bolo obrovské!
Netrvalo dlho, čo ich oslávili nasťahovanie, keď na prahu vtrhla teta Natália so synom. A aby mladí hostitelia nevybuchli, k nim prišla aj svokra.
Nebojte sa, miesta je dosť! Nie je to, že sme s Ľubomírkou zápasili v jednej izbe!
Pohodlne, schválila teta Natália. Hneď vložíme Kosta do samostatnej izby!
V našej sále nespíme, povedal Peter. To je izba na oddych!
Ja tu nebudem pracovať, a ani neodchádzam! zasmiala sa teta Natália. Ľubomíra, vysvetli mužovi, že syn mi bude nepohodlný, chrápe! A hlavne, hostia v dome, a vy ste ešte stôl nepostavili!
No, nečakali sme vás, zaviedla sa Ľubomíra.
A chladnička je prázdna, doplnil Peter.
To je tak, podvedomila sa teta Natália. Peter, choď do obchodu, a Ľubomíra, bež do kuchyne!
Prečo ste stuhli? zavolala svokra. Takto hostí vítate!
A vy ste si nič nepamätali zakričal Peter, ale Ľubomíra ho odviedla do inej izby.
Keď Peter dokázal odtrhnúť ruku manželky od úst, spýtal sa:
Ľubomíra, nikto si tu nič nepomýlil? Vyhodím ich von k tvojej mame! Teda k tvojej mame! Ak už prišli na návštevu, správanie sa má ako u hostí! A toto čo je? rozčúlený Peter.
Peter, žena je jednoduchá! Z dediny! To je u nich bežné!
Poznám dedinských, ale hrubosť nie je akceptovaná! To je presne to!
Milý, nebudeme sa hádať s mamou a tetou! prosila Ľubomíra. Inak nám všetky nervy roztrhajú! A ty ich naozaj budeš nepriateľom! To chceš?
Je mi jedno, kým som pre nich. Ak ma tak spracujú, nebudem ich ani všímať! Nech zmiznú, nebudem plakať!
Peter, milý! Požehnaj ma! Ak teraz vyženeme tetu Natáliu, mama ma prekliá! A ja nemám nikoho okrem nej!
A takto argument presvedčil Petra. Zobral zuby do pahýla a išiel do obchodu.
Teta Natália ostala u nich tri dni, potom dva týždne, a Peter už o druhej večeri bavil sa valeriánkou.
Odchod tety Natálie a jej syna oslávili šťastne, s metlou a mopom. Tri dni čisto čistili byt.
A potom sa situácia obrátila z druhej strany.
Brat, idem len na chvíľu, objal svojho brata Dmytro, až kým sa kosti neotriasli. Veci treba vyriešiť a potom sa vrátime!
Nemôžeš len tak riešiť v jednej? spýtal sa Peter.
Čo to? Mám rodinu! Ako by som ich v dedine nechal, a ja v meste? Premýšľaj! zasmial sa Dmytro. Ak nájdem nejaké dobrodružstvo, manželka ma bude kontrolovať!
Preto si ich priniesol? spýtal sa Peter.
S kým ich nechám? Dmytro si švihol brata po chrbte. Môžu sa zabávať! Ideme, ako kedysi, rozjasniť toto mestečko!
Dmytro! zakričala Svätlana. Vysvetlím ti, že už nebude čo trhať!
Na pol hodinu po príchode brata Petra s rodinou, Ľubomíra sa prekývala hlavou od bolesti.
Deti bežali po byte, kričali. Svätlana vedela len kričať, inak nevedela rozprávať.
Dmytro sa snažil niekam utekať, aby zapálil večer, čo Svätlanu len podnecovalo.
Peter, ty si predsa len jediné dieťa u mámy, šepkla Ľubomíra, vtlačená do vankúša.
To je brat po matkinej línii, zavrčal Peter. Volám ho bratrancom.
Je mi jedno, ako ho nazývaš, môžeme ho nejak požiadať, aby odišiel?
Vieš, rád by som, odpovedal Peter a položil ruku na srdce, ale situácia je rovnako komplikovaná ako s tvojou tetou. Mama mi neskôr vyberie mozog čajovou lyžičkou a prinúti ma ho zjesť!
Nedali si čas na odpočinok, keď prišiel ďalší návšteva. Teta Natália so synom neustále riešili veci v meste.
Bratranec Dmytro s rodinou čas od času objavovali, aby vyrovnali svoje záležitosti. A mamičky nezabúdali na deti. Svokra vyťahovala mozog zo svokra, a švagr zo snúbenice.
Stále nervovanie vyčerpávalo duševné zdravie mladého manželského páru.
Samozrejme, o deťoch v tom kolotoči nekleslo. Zdravie upadalo, a tak aj otázka:
Premeníme byt? navrhla Ľubomíra.
Na menšie izby? usmial sa Peter. Čoskoro nám ich pridelia!
Nie, trochu sa zasmiala Ľubomíra. Vymeníme náš byt za rovnaký! Sú ľudia, čo chcú bývať v inom sídlisku! Presťahujeme sa a nikomu nepovieme, kam ideme!
To je odklad, zamručal Peter. Môj brat a tvoja teta nájdu nových nájomníkov, ktorí priznajú, kde bol ich byt. Nájdu nás! A potom ich len prevrátia!
Možno nám stačí čas, aby sme mali dieťa? spýtala sa s nádejou Ľubomíra.
Potrebujeme nielen mať, ale aj vychovať. Bude to aspoň nejaký dôvod, prikýval Peter.
Aspoň z bytu odíď, smutne povedala Ľubomíra. Požiadaj priateľov, prípadne sa schováme!
Myslíš Vala a Katku? spýtal sa Peter.
Áno, prikývla Ľubomíra. Majú aj izbu!
Tam býva Téra, usmial sa Peter. Zabudol?
Radšej by som žila so špicou, než s našimi príbuznými! vzdychla Ľubomíra a sklonila hlavu.
Stoj! zakričal Peter a chytil telefón.
Valek, požičaj si psa!
Ó! Kamaráti! Som ti večný dlh! My s Katkou chceme na dovolenkový kemp, a dieťačku necháme samú! Nemá rada cudzincov, ale vás pozná a rešpektuje! kričal Valek do slúchadla. Prinesiem krmivo, posteľ, hračky, miski! Zaplatím!
Príď! radostne povedal Peter.
Vrátil sa k manželke, žiariaci ako ranné slnko:
Zavolaj mame, nech teta zajtra príde! Ja zavolám bratovi, aby prišiel o týždni!
Si si istý? spýtala sa Ľubomíra.
Radi ich prijmeme! srdečne odpovedal Peter. Kto im je vinu, že sa nám náš byt nepáči?
Bratanec Dmytro a jeho rodina dostali stačnú házeň, aby si zarezervovali pohodlný hotel.
A teta Natália sa rozhodla brániť svoje právo zostať na návšteve.
Uväznite to zvieratko niekde! hrozila, schovávajúc sa za úzky chrbát svojho synaNakoniec všetci pochopili, že najväčším domovom je vzájomná tolerancia, štipka irónie a spoločný smiech.
