„Nikdy nie je neskoro začať“
„Mama, ty si úplne šiblá?“
Slová dcéry boli ako facka. Lydia sa cítila, akoby dostala ranu pod rebrá. Bolieť. Mlčky pokračovala v čistení zemiakov.
„Už sa na nás ukazujú prstom! Mama sa zbláznila! Keby to bol otec, ešte by to išlo, ale ty? Žena! Strážkyňa domáceho krbu! Hanbi sa aspoň trochu!“
Slza sa vykotúľala z Lydiných očí, na okamih zaváhala a dopadla jej na ruku. Potom ďalšia… a ďalšia. Dcéra stále vybuchovala.
Konštantín, Lydin manžel, sedel na stoličke so zvesenými pleciami a vystrčenou spodnou perou.
„Otec je chorý, čo to robíš? Potrebuje opateru!“ — Konštantín vzlykol. — „Takto sa nechováme, mami? Dal ti celú svoju mladosť, mali ste spolu dieťa, vychovali ste ho, a teraz čo? Keď ochorel, ty sa rozhodneš ujsť? Tak to nefunguje!“
„A ako teda?“ spýtala sa Lydia.
„Čože? Ty si ma vtipkuješ? Pozri sa na otca… ona si robí srandu!“
„Táňa, ty ku mne pristupuješ, akoby som bola tvoja najhoršia nepriateľka… Aha, teraz si spomenula na otca…“
„Mama! Čo to vymýšľaš? Prečo sa hráš na obeť? Už nemám silu… Zavolám babke, nech si s tebou porozpráva. Taká hanba!“
„Predstav si,“ otočila sa Táňa k otcovi, „idem z univerzity a oni… kráčajú po aleji, za ruku… on jej číta básničky, pravdepodobne vlastné, však, mami? O láske, čo?“
„Zlá si, Táňa. Zlá a hlúpa. Mladá…“
„Pozri sa na ňu! Ani trochu ľutosti. Dobre, volám babkám, obidvom, nech ti povedia svoje. S otcom už nemáme silu.“
Lydia mlčky narovnala chrbát, vyhladila vrásky na domácom šate, odstránila neviditeľné smetinky. Vstala.
„Dobre, moji milí, idem.“
„Kam, Lydka?“
„Odchádzam od teba, Konštantín.“
„Akože odchádzaš? Kam? A čo ja? Čo ja budem robiť?“
V tom momente dcéra, s pohŕdavým pohľadom, rozhorčene niečo vykrikovala do telefónu.
„Táááňa, Táňa!“ — zaúpkal Konštantín, akoby nad mŕtvym. — „Táňa…“
„Čo? Otec? Chrbát? Kde ťa bolí?“
„Óóó, óóó… Táň… ona… mama… povedala, že odchádza.“
„Akože odchádza? Kam? Mama… čo si to vymyslela? V takom veku?“
Lydia sa priškeríla. Užitočne balila veci do kufora. Už chcela odísť, ale Konštantín ochorel, chrbát mu zvýšil bolestivosť, chudák trpel, nariekal…
„Lydia… mám asi kýlu…“
„Na MR to neukázalo.“
„Ó, čo vedia tí lekári… Oni vedia, Lyd… ale nerobia to naschvál.“
„Vážne? A prečo?“
„No… aby neskôr vytiahli viac peňazí. U nás v práci to mal Petrovic tak isto… chrbát, mastičky, tabletky, a potom — kýla, ešte k tomu strašná, nejaký divný názov…“
Vtedy Lydia mlčky pokračovala v svojej práci. Neodišla. Nedokázala opustiť chudáka.
Ale teraz…
„Koľko toho života už máš, Lyd?“ — počula hlas svojej kamarátky Zuzany. — „Ty pracuješ pre nich ako otrok na galeji. Čo dobré ti dal tvoj Konštantín? Nič!“ — Zuzana udrela dlaňou do stola.
„Celú mladosť chodil za ženskými, ako kocúr… dokonca doniesol domov tú… kaderníčku… ako sa volala… sakra… ako?“
„Milka.“
„Áno, Milka, ako krava na čokoláde. Ty si robila na dvoch zamestnaniach, ešte si privyrábala, a Konštantín na gauči. Konštantín potrebuje liečebný pobyt, má bolavý chrbát, a Lydka? Na záhradu najprv k svokre, potom k mame, alebo naopak? A že Lydia v štyridsiatke vlieka nohu, to je v poriadku, však?“
„No, Zuzka,“ — ospravedlňovala sa vtedy Lydia, — „Konštantín je…“
„Čo je? Z iného cesta? Á, áno… je muž, posvätné zviera. Pozri sa na iných mužov, oni trhajú žily, aby rodina nič nepotrebovala. Ale u vás naopak — ty sa lámaš, a on — prispôsobivý parazit.“
„Zuzka,“ — nesmelo sa pozrela na kamarátku. — „Chcela som sa ťa spýtať… ty akoby nemáš rada Konštantína… akoby ti niečo urobil. Celý život sa mu vyhýbaš, na sviatky sa nestretávame…“
Lydia sa bála odpovede. Čo ak Zuzana povie, že medzi nimi boli city?
„Dobre, poviem ti to…“
Lydia sa schúlila.
„Nemám prečo mať rada tvojho smradiaka, chápeš? Celý život si budem pamätať, ako ma jeho lepkavé ruky ohmatávali. Pamätáš, v mladosti som spala ako zabitá. Slavili sme jeho narodeniny na chate, a ja som zaspala. Ešte som sa len začala stýkať s Mišom. Ty si ma poslala do izby. Prebrala som sa, ťažko sa mi dýchalo… a tento… čert… mi zapchal ústa svojou smradľavou rukou, druhou ma ohmatával, zalehol. Ako som sa mu vykrútiLydia sa nakoniec postavila na vlastné nohy a zistila, že štastie nečaká na nikoho, treba si ho vybojovať.
