**Denník**
„Mama, ty si úplne zošalela?“
Slová dcéry boli ako ranená, bodli do srdca. Bolestné.
Lýdia mlčky ošúpala zemiaky.
„Už sa nám ľudia vysmievajú, matka sa zahrabala do lásky, no dobre, keby otec, ale matka?! Žena! Strážkyňa domáceho krbu. Nie je ti hanba?“
Slza sa odkutúľala z Lýdiinho oka, zastala na chvíľu a dopadla jej na ruku, potom ďalšia… Za chvíľu už liala ako z vedra, zatiaľ čo dcéra stále kričala.
Konštantín, Lýdiin manžel, sedel na stoličke so skleslými pleciami a došpulenými perami.
„Otec je chorý, čo to robíš? Potrebuje starostlivosť,“ vzlykol Koštiak. „Takto sa správaš? Mami? Dal ti celú svoju mladosť, spolu ste mali dieťa, vychovali ste ho, a teraz čo? Keď ochorel, rozhodla si sa utiecť? Nie, drahá, takto sa to nerobí…“
„A ako sa to robí?“ spýtala sa Lýdia.
„Čo? Si normálna? Pozri sa na otca… ona sa nám posmieva.“
„Ako keby som ti, Zuzka, nebola matka, ale úhlavný nepriateľ… Ejha, ako si sa zrazu zastala za otca!“
„Mama! Čo to vymýšľaš, prečo sa tu hráš na chudáčika? Už viac nemôžem… hneď zavolám babke, nech si s tebou porozpráva. Aká hanba!“
„Viete si to predstaviť,“ obrátila sa Zuzana na otca, „idem z univerzity a oni… kráčajú po uličke, za ruky… on jej recituje básničky, asi svoje vlastné, no nie, mami? O láske, čo?“
„Zlobivá si, Zuzka, zlobivá a hlúpa. Mladá, preto…“
„Pozrite sa na ňu! Ani štipka ľútosti. Dobre, volám babkám, obom, nech prídu a vybavia sa s tebou. S otcom už nemáme silu.“
Lýdia mlčky vstala, upravila si vrásky na domácej sukni, odfúkla neviditeľné smetí.
„Dobre, moji milí, idem.“
„Kam, Lýdka?“
„Odchádzam od teba, Koštiak…“
„Ako to odchádzaš, kam… A čo ja? Ako ja?“
Dcéra v tom momente rozhorčene hovorila do telefónu, oči iskriace nenávisťou.
„Zuuuz, Zuzka,“ zaskučal Koštiak, akoby sa za mŕtveho oplakával. „Zuzana…“
„Čo? Čo, otec? Chrbát? Kde ťa bolí?“
„Óóój, oj… Zuz… ona… matka… povedala, že odchádza.“
„Ako to odchádza? Kam? Mama… čo si to zas vymyslela? V tvojom veku?!“
Lýdia sa priškerlila.
Úhľadne skladala veci do kufora. Chcela už odísť, ale Koštiak ochorel, zhorsil sa mu chrbát, úbožiak trpel, naříkal…
„Lýdia… mám asi herniu…“
„Na MRI nič neukázalo.“
„Ój, čo vedia tí lekári… Vedia, Lýd… oni ti schválne najprv nepovedia.“
„Vážne? A prečo?“
„No… aby potom, počuj… vytŕžili viac peňazí. U nás v práci mal Petrík to isté… chrbát, chrbát, masti, tabletky, a potom… hernia, a ešte aká strašná, nejaký zvláštny názov…“
Lýdia vtedy mlčky pokračovala v svojich činnostiach. Neodišla, nedokázala nešťastníka opustiť.
Ale teraz…
„Koľko ešte toho života máš, Lýd,“ počula hlas svojej kamarátky Alžbety. „Ty pracuješ pre nich ako otrok na galérach. Čo dobré si od svojho Koštiaka zažila? Nič!“ Alžbeta udrela dlaňou do stola. „Celú mladosť chodil za ženskými, ako pes… dokonca ju, ako sa volala… kaderníčku… sakra…?“
„Milka.“
„Áno, Milka, štatnú ako kráva, vliekal ju domov, spomeň si. Ty na dvoch robotách, ešte brigády, a Koštiak na gauči. Koštiak potrebuje do kúpeľov, lebo ho bolí chrbát, Košťo letí k moru, a Lýdia? Najprv na záhradu k svokre, potom k mame, alebo naopak? A že Lýdia v štyridsiatke vlieka nohu? To je v poriadku, však?“
„No, Alžbeta,“ vtedy sa Lýdia ohradila, „Koštiak je…“
„Čo je? Z iného cesta? Áno… veď je muž, posvätné zviera. Pozri sa na iných mužov, ako trhajú žily, aby rodina nemusela v ničom strádať. A u vás naopak – ty sa lákaš ako… a tento… prispôsobivec.“
„Alžbeta,“ Lýdia sa neisto pozrela na kamarátku, „chcela som sa ťa niečo spýtať… akoby si Koštiaka nemala rada… akoby ti niečo urobil. Celý život sa mu vyhýbaš, na sviatky sa spolu nestretávame…“ Položila otázku, ale bála sa odpovede. Čo ak Alžbeta príde s tým, že medzi nimi boli city…
„Dobre, poviem ti to…“
Lýdia sa stiahla.
„Nemám dôvod mať tvojho špekúňa rada. Celý život si budem pamätať, ako ma jeho lepkavé ruky ohmatávali. Pamätáš si, v mladosti som spala ako zabitá. Vtedy sme oslavovali jeho narodeniny na chate, ja som sa uložila v izbe, ešte som s Miškom len začala chodiť. Zobudila som sa, ťažko sa mi dýchalo, a tento… bastard… mi zakryl ústa špinavou rukou, druhou ma ohmatával, vliezol mi do podprsenky. Ako som sa vyvliekla, rozdrápala som mu celý obličej, ty si to asi nepamätáš, zvalil to na mačku, cudziu… Vieš, čo je najhoršie? Jeho matka ležala na vedľajšej posteli a všetko pozerala. Potom mi povedala, že ja som si za to mohla sama, prečo som Košťu pokúšala. Hrozila som, že ti všetko poviem, ona sa len zasmiala a povedala, že nikam neutečieš… A ak by som niečo povedala, ona ti povie, že som ja sa mu ponúkala. Tak som radšej odišla, nechcela som rozvrátiť tvoju rodinu. Vtedy si bola tehotná so Zuzanou.“
Lýdia mlčala…
Ako to? Kam”Tak vonku sneží,” povedala si Lýdia, zatiaľ čo sa s úsmevom pozerala na svoj odraz v okne a vôbec jej nevadilo, že tento nový život začala až teraz.
