Pamätám si to na celý život
Mikuláš Šimonovič už počas základnej školy vedel, že chce byť učiteľom. Nebola to len túžba, ale hlboké presvedčenie, ktoré v ňom vypálil jeden zážitok. Detská myseľ Mikuláša pochopila, že bez ohľadu na okolnosti, človek musí zostať čestným. Mal pred sebou jasný príklad skutočného vychovávateľa, ktorý mu zostal v duši až do dospelosti.
Mikuláš chodil do šiesteho ročníka. Žil len s mamou, dvaja spolu. Práve v tom roku ich opustil otec; jednoducho odišiel a pred odchodom hodil mame do tváre slová, ktoré Mikuláš počul:
Mám novú rodinu, vy pre mňa neexistujete.
Tieto slová si Mikuláš zapamätal navždy. Utiekol do izby a plakal, ale potichu, aby ho mama nevidela.
Keď vyrastiem, nikdy sa tak nezachovám, rozhodol sa navždy na otca radšej zabudnem.
Tak i bolo. Za celý život už nikdy otca nestretol a ani naňho takmer nemyslel. Pravda, bolo mu ľúto: ostatné deti majú otcov, on nie.
Mama pracovala v textilnej fabrike v Trenčíne, po večeroch šila doma. Museli nejako prežiť neboli bohatí, ale doma vždy niečo na jedenie bolo. Mama sa snažila obliecť Mikuláša do nových vecí, aby nevyzeral horšie ako ostatní. Život bol vtedy pre všetkých podobný. No, takmer pre všetkých vždy sa našli výnimky.
Na rovnakej škole, v rovnakom ročníku, chodil s Mikulášom aj Karol. Bol obyčajným chlapcom ako každý. Ale jedného dňa sa jeho otcovi zadarilo dostal dedičstvo, dom na dedine, predal ho a investoval peniaze do vlastného podnikania. V ich malom meste začal opravovať autá a darilo sa mu, peniaze pribúdali. Karola rodičia rozmaznávali a on sa rád chvastal novými vecami, ostatní potichu závideli.
Raz Karol prišiel do školy a zahlásil:
Pozrite, aké hodinky mi tata kúpil! vystrel ruku a všetci videli krásne, drahé hodinky.
Mikuláš ich tiež obdivoval so závisťou, Karol bol takmer pyšný, že nikto nemá také hodinky. Ostatní len vzdychli, také hodinky nikdy nebudú ich. Mikuláš bol síce smutný, no nedal to najavo, rovnako ako ostatní. Vtedy si spomenul na otca:
Karol má otca, čo žije s rodinou, a môj sa vyšmykol a už naňho nemyslel.
Mikuláš sa snažil dobre učiť, mama mu vždy hovorila:
Uč sa poctivo, synku, budeš mať lepší život Spolieham sa na teba, Mikuláš sa snažil, výborný nebol, ale vždy mal dobré známky.
V ten deň mala ich trieda poslednú hodinu telesnú výchovu. V šatni sa chlapci bláznili, postrkovali sa. Karol, s obavou o svoj vzácny darček, hodinky zložil z ruky a chcel ich dať do tašky, no v zhone ich minul. Mikuláš vtom videl, ako hodinky padli pod lavičku len on si to všimol.
V sekunde mu napadlo môže ich nenápadne vziať a schovať do vrecka. Sklonil sa, rýchlo ich schmatol a strčil do vrecka teplákov. Vzápätí mu však preblesklo:
Mal by som Karolovi povedať, Pozri, našiel som tvoje hodinky, ale nezvládol to.
Ivan Zacharovič zakričal:
Rýchlo von a postaviť sa do radu! Chlapci sa zoradili, začala hodina.
Robili cviky, behali, skákali, ale Mikuláš myslel len na jedno aby hodinky nepadli z vrecka, hanba by bola ťažká. Rozmýšľal, ako ich nenápadne vrátiť pod lavičku alebo šupnúť do Karolovej tašky, ale bál sa, že ho niekto uvidí a bude to ešte horšie. Ako vysvetlí, že ich našiel a že chcel vrátiť? Prečo to nepovedal hneď? Keby ho niekto obvinil, zostane navždy zlodejom.
Mikulášovi bolo hrozne, hodinky v vrecku mu pálili na nohe. Zazvonilo všetci sa hrnuli do šatne, on išiel ako posledný. Karol stál v strede a kričal:
Ukradli mi hodinky! Sú drahé! Preukážte vrecká!
Mikuláš nevedel, čo robiť. Teraz mu nájdu hodinky a bude mu nesmierne hanba. Ostatné deti sa od neho odvrátia.
Ivan Zacharovič, kričal Karol ukradli mi hodinky!
Ticho, čo sa tu deje? zvýšil hlas učiteľ a všetci stíchli.
Hodinky mi vzali, sťažoval sa Karol bol to darček od tata.
A prečo si ich vôbec doniesol do školy? Len si chcel prevádzkať pred spolužiakmi? To nie je pekné. Možno žiadna krádež nebola, možno len padli niekde. Tak, zoraďte sa do radu.
Prečo? čudovali sa chlapci.
Aby ste mi nemohli prekážať, je tu hluk, každú chvíľu niečo vyrušuje. Všetci oči zatvorte Dávajte pozor, ak uvidím, že niekto pozerá, poviem že práve ten ukradol.
Chlapci si stali do radu a zažmúrili oči. Ivan Zacharovič začal kontrolovať vrecká došiel k Mikulášovi, jemne ho plesol po vrecku a objavil hodinky. Mikuláš tam stál ako zmeravený.
Učiteľ hodinky vytiahol a povedal:
Vymenili ste sa, posunul Mikuláša so susedom. Neotvárajte oči, ja nič nevidím Chvíľa ticha, Mikuláš čakal najhoršie. A vtom počul: Tu sú, Karol! Treba si lepšie strážiť veci.
Všetci naraz otvorili oči, aj Mikuláš. Hodinky ležali pod lavičkou, len na inom mieste. Karol ich zdvihol a navliekol si ich späť. Spolužiaci naňho pozreli, už mu nezávideli sám si hodinky stratil a ešte obvinil ostatných.
Už nechoď do školy s hodinkami. Nikdy nevieš, čo sa môže stať povedal učiteľ a pustil deti.
Do šatne už prišli starší žiaci. Mikuláš vyšiel posledný a stále pozrel k Ivanovi Zacharovičovi, očakával nepríjemný rozhovor. Domov šiel pomaly, bál sa, že ho učiteľ pred volá riaditeľovi a všetko sa vyvalí.
Na ďalší deň šiel do školy ako na popravu.
Dnes sa dozviem, možno Ivan Zacharovič o všetkom povie pred triedou Ale deň prešiel pokojne; hodiny, prestávky, učiteľa ani nevidel.
Domov sa vracal už s pokojom v duši.
Možno sa to prešlo a učiteľ nebude nič riešiť. Keby chcel, povedal by to už vtedy všetkým.
Dlho si to Mikuláš vyčítal a sľúbil si na celý život, že cudzí majetok nikdy nevezme. Tak úspešne ukončil základnú školu a prihlásil sa na pedagogickú fakultu v Bratislave.
Roky plynuli. Mikuláš Šimonovič dávno získal diplom a sám učil v škole. Raz v jeho triede nastala nepríjemná situácia jednej žiačke, Márii, zmizli peniaze. Sťažovala sa triednemu učiteľovi.
Mikuláš Šimonovič, ukradli mi peniaze, hneď si spomenul na seba.
Všimol si všetky deti a zachytil vystrašený pohľad Kataríny. Bola z chudobnej rodiny, oblečená skromne oproti ostatným dievčatám. Vedel, že jej rodičia často trpia alkoholom, a teraz toto Katarína mala v očiach slzy, hanbila sa.
Rozhodol sa konať po svojom.
Tak Mária, o akú sumu ide? Dievča povedalo malú sumu. Áno, tie peniaze mi vrátila Katarína, našla ich na zemi a odovzdala mi. Buďte opatrnejšie, keď niečo nosíte do školy. Katarína sa zachovala správne.
Mikuláš Šimonovič vytiahol svoje eurá z vrecka, odpočítal a podal Márii, upozornil aby si lepšie dávala pozor na svoje peniaze. Všetci sa potešili, začali Katarínu chváliť, ona sedela červená a pozerala na učiteľa. Chcela plakať, ale vedela, že nesmie sklamať.
Po vyučovaní Katarína zostala za učiteľom, Mikuláš to tušil a šiel do triedy. Položila mu ukradnuté peniaze na stôl, on povedal:
Sadni si, Katarína, poviem ti jeden príbeh.
Katarína počúvala so široko otvorenými očami príbeh o chlapcovi Karolovi, ktorý sa chvastal hodinkami. O Mikulášovi, ktorý hodinky ani nepotreboval, len ich vzal do vrecka. O tom, ako trpel. Rozprával o Ivanovi Zacharovičovi, múdrom učiteľovi.
Vieš, mohol vtedy zlomiť môj život a mal by pravdu, lebo pravda bola na jeho strane. Dal mi však šancu napraviť sa. Teraz som aj ja dal tú šancu tebe.
Katarína sa rozplakala.
Ďakujem, Mikuláš Šimonovič, bolo to prvý a posledný raz Nikdy už nič podobné neurobím, vzlykala a on jej úprimne veril.
Mikuláš Šimonovič vedel, že to je pravda. Katarína sa naozaj poučila a už nikdy nič podobné neurobila.
Stretol bývalého učiteľa, už starého s palicou
Rázom, keď Mikuláš Šimonovič cestoval na prázdniny domov do Trenčína navštíviť starú mamu, vyšiel z obchodu a stretol svojho bývalého učiteľa Ivana Zacharoviča. Ten kráčal s palicou, postaršia, no stále v dobrej nálade. Privítali sa, sadli na lavičku. Rozprávali o škole, o živote.
Vediem skupinu seniorov na cvičenie, smial sa bývalý učiteľ. Treba sa nejako držať a podporovať ľudí.
Ivan Zacharovič, chcem vám poďakovať za tú nepríjemnú historku s hodinkami pripomenul mu Mikuláš.
Mikuláš, ja som ani netušil, kto hodinky vzal. Ďakujem za úprimnosť.
Ako ste nevedeli? Hodinky ste našli u mňa vo vrecku!
Vieš, aj ja som vtedy hľadal s zavretými očami, naslepo, aby som na zlodeja nepozeral ako na vinníka. Keď som hodinky našiel, len som vás dal vymeniť a rýchlo ich podložil pod lavičku. Keď som sa otočil k vám, už som nevedel, u koho boli. Chápal som, že by ťa to mohlo zlomiť. Teraz si učiteľ, som pyšný, že si sa rozhodol nasledovať moje kroky. To je moja odmena, že som ťa vtedy neodsúdil.
Práve tá skúsenosť mi ukázala cestu k povolaniu. A vždy som vám vďačný.
Ešte dlho sedeli, rozprávali si novinky, Mikuláš si vypýtal rady od Ivana Zacharoviča. Keď sa lúčili, učiteľ povedal:
Vieš, Mikuláš, staré slovenské príslovie hovorí: Zakry hriechy blížneho, Boh zakryje tvoje. Tak to platí aj v našom živote.
Život vždy ponúka šancu, nevzdať sa a odpustiť a nikto nevieme, kedy sa nám to vráti späť.
