Nikdy na teba nezabudnem
Zuzana Vargová kráčala domov v rozopnutej vlnenej bundě, s ošúchanou aktovkou v ruke, v ktorej ležali žiacke zošity. Celý večer mala pred sebou hodnotenie slohových prác.
Len nedávno sa na konároch objavili púčiky, a dnes už vykúkli mladé lístky. Príroda sa prebúdzala pod žiariacim jarným slnkom. Ešte trochu a všetko okolo rozkvitne.
Prechádzajúci sa Zuzane Vargovej uctivo pozdravovali. Ona im odpovedala s miernym úsmevom. Takmer všetkým kedysi vyučovala slovenčinu a literatúru na základnej škole, teraz sa v jej triedach hrali ich deti.
Bola šlachovitých telasiel, nízka, zozať by ste ju mohli pomýliť za dievča. A tvár mala peknú. Lenže kde tu nájde muža? Tak žila sama v malom drevenom domčeku na úzkej uličke. Dostala ho ako služobné bývanie, keď pred dvadsiatimi piatimi rokmi prišla do tohto malého mestečka z väčšieho mesta.
Mestečko bolo skôr ako dedina. Mladým učiteľom teraz dávajú byty v trojposchodových panelákoch. Lenže oni sem veľmi nechcú, ťahá ich do Bratislavy a Košíc.
Ale Zuzana si na svoj domček zvykla a neodvažovala sa s ním rozlúčiť. Vo voľnom čase rada robila v záhrade. Keď sem prišla, nevedela ani vŕtačky držať, teraz už vie zatopiť v kachliach, okopávať zeleninu a dokonca zaváraniny robiť. Život ju naučil všetkému.
Život…
Tenkrát tiež bola jar. Pod oknom internátu sedeli dvaja chlapci a niečo písali. Nevšímala by si ich, keby sa nezačali hádať o pravopis nejakého slova. Oba si mysleli svoje. Zuzanu ich hádka unavila, vyhliadla z okna a povedala im správny tvar.
Jeden z chlapcov sa nenechal vyhodiť z koľaje a požiadal ju, aby skontrolovala celú žiadosť. Zuzka vyšla von, opravila im chyby.
„Vďaka. Máme šťastie, že sme vás stretli. Ako sa voláte?“
„Zuzka.“
„Ja som Jozef. Vy budúca učiteľka? My tu pracujeme v blízkosti.“
„Správnejšie je povedať učiteľ, pedagóg,“ opravila ho Zuzka.
Jozef sa jej páčil. Pripomínal jej medveďa. Vedľa neho sa cítila v bezpečí. Keď ju požiadal o ruku, bez rozmýšľania súhlasila.
Jeho mame sa Zuzka nepáčila.
„Čo s ňou budeš robiť, knihy čítať? Ona asi ani variť nevie. Och, užij si s ňu,“ mrmlala, keď Zuzka odišla.
Mama nebola ďaleko od pravdy. Zuzka vedela uvariť len cestoviny a urobiť vajíčka. A aj to jej nevyšlo. Postavila na sporák hrnček, ale zabudla na neho, lebo sa zahĺbila do knihy. Kým nezacítila pach horiaceho.
Mama si uvedomila, že jej syn s takou ženou zomrie od hladu, a tak prevzala varenie do svojich skúsených rúk. Zuzka sa učila od svokry viesť domácnosť, Jozef sa zasa snažil vyhovovať jej, obliekal sa účelne, prestal hovoriť sprosté slová. Žili si dobre.
O rok neskôr sa im narodil syn, pokojný a rozvážny ako otec. Bolo im to skoro. Ale neskôr, keď bude Zuzka pracovať, by to bolo ťažšie. Ako by odišla na materskú v polovici šk. roku? Teraz to už má za sebou.
Svokra čoraz častejšie synovi podsúvala, že si vzal neschopnú ženu, a to aj v Zuzkinej prítomnosti. Zuzka to trpezlivo znášala. Len v noci sa sťažovala manželovi, že ju jeho matka nemá rada.
„Hlavné je, že ja ťa mám rád,“ hovoril Jozef a bozkával ju.
Zuzka túžila po práci. A tak, keď mal Malý Janko tri roky, rozhodla sa dať ho do škôlky.
„To by ešte chýbalo. Aby ste nám to dieťa pokazili. Ja sa oňho postarám,“ vyhlásila svokra a dala výpoveď v práci.
Zuzka jej bola vďačná. Večer často do noci opravovala zošity, pripravovala sa na hodiny. Svokra si povzdychla a hlasno vyjadrovala svoju nespokojnosť s nevestou.
Možno to ovplyvnil svokrin postoj, možno Jozefa unavilo snažiť sa, len začal čoraz častejšie miznúť z domu. V oblečení prepadal neúhľadnosti, v reči sa mu opäť vkradali hrubé slová. V posteli sa jej nechyZuzana si vložila ruku do vrecka a našla tam starý prsteň s bielym kamienkom, ktorý jej Jozef kedysi venoval, a pripustila si, že aj napriek všetkému to bolo najkrajšie obdobie jej života.
