Od detstva vyrástla Ľubomíra s jemným a dobrotivým srdcom. Máta často hovorila:
Naša dcéra zdedila povahu po otcovi Jurajovi, ktorý bol milý k ľuďom, pomáhal každému a žil krátko. A teraz Ľubomíra pokračuje v jeho dobrote, hoci je ešte dieťa, zachraňuje každú chrobáčiku.
Keď vyrástla, získala vzdelanie, zamestnanie a bývala sama v byte svojho dedka Grigora. Zostala láskavá, spravodlivá a pomáhala všetkým ľuďom i zvieratám, aj keby ju niekto občas kritizoval.
Niečo na nej je zvláštne nie z tohto sveta šepkali niektorí.
Jedného daždivého jesenného dňa, keď sa vracala z obchodu v Bratislave, uvidela pred sebou starú susedu, ktorá ťahala dva ťažké sáčky. Ruky jej trasli, chrbát bol zakrivený.
Bože, aké staré ruky, aký sklonený chrbát pomyslela si so súcitom Ľubomíra koľko rokov už nesie na svojich pleciach.
Zbeholkala k nej a spoznala ju ako Máriu Ilonu z ich domu.
Dobrý deň, dovoľte mi pomôcť ponúkla, berúc sáčky z jej rúk.
Staršia najprv ustúpila, potom sa neistým úsmevom usmiala.
Ďakujem, milá, ale ja musím ísť na štvrté poschodie
Ja bývam na druhom odpovedala s úsmevom Ľubomíra.
Keď priniesla sáčky do bytu, všimla si, že miestnosť je neporiadna, dlhý čas nebola uprataná.
Mária Ilona, pomôžem vám s upratovaním, vidím, že je ťažké ponúkla. Môžem prísť neskôr, len najprv doriešim svoje potraviny.
Nie, milá, neobťažuj sa povedala stará, ale Ľubomíra sa nenechala odradiť, pretože jej jedného dňa volá srdce pomáhať.
Odvtedy pravidelne navštevovala Máriu Ilonu, večer spolu pili čaj a poslúchali, ako stará hrá na starom klavíri ten si kúpila, keď jej manžel priviedol syna na svet.
Ľubomíra tiež vedela hrať, chodila na hudobnú školu, ale neposunula sa ďalej, lebo jej matka tak chcela.
Keď sa prechádzala po schodoch, stretla na lavičke starú Tamaru Sergejovú, susedu z piateho poschodia.
Ľubomíra, vidím, že sa staráš o Máriu. Správne robíš. Beda jej, jej syn a manžel žijú v Nemecku, bohatí, a vnúčatá v Moskve. Prichádzajú veľmi zriedkavo, len čakaním na jej odchod takto šepkajú.
Ľubomíra prikývla a vstúpila do domu.
Kde je to bohatstvo Márii Ilony? Len klavír a pevný nábytok pomyslela si, ale ľudia často preháňajú.
Jedného večera priniesla koláč k starej a povedala:
Dáme si čaj, ja hneď dám kľúč na koniec.
Staršia sa usmiala:
Nie musíš sa tak trápiť, drahá, ale som rada, že chceš urobiť niečo milé.
Čaj prišiel, Mária Ilona rozprávala o detstve počas vojny, o svojom zosnulom manželovi a o synovi, ktorý odcestoval do Nemecka. Sklamala sa, že príde tak málo.
Máte ešte vnúčatá? spýtala sa Ľubomíra.
Vnúčatá zadrhla sa stará, považujú ma za starú babku, ktorá sa už iba starajú. Minulý rok ich prišiel Gárik, drsný chlap, ale priniesol ovocie. Keď odchádzal, povedal: Babka, už ťa mám dosť, poď do neba. pokrčala hlavou a mlčala.
Zima prišla a Mária Ilona ochorela. Ľubomíra ju navštevovala každý večer, prinášala jedlo, lieky a jedného dňa požiadala:
Milá, zahráte mi na klavíri, veľmi by som to chcela počuť.
Ľubomíra sadla k nástroju, prsty jemne dotkli klávesy a hudba zaplnila miestnosť. Mária Ilona zatvorila oči a očividne si spomínala na minulé časy.
Tak sa stal ich večerný rituál Mária Ilona rozprávala príbehy, Ľubomíra hrala tichú, nežnú melódiu.
Čas plynul, stará slábla, volala lekára, užívala predpísané lieky. Jedného dňa, keď Ľubomíra umývala podlahu a utrhla prach, Mária Ilona povedala:
Vieš, milá, spísala som poslednú vôľu. Byt idem odovzdať vnúčatám, ale klavír chcem, aby bol tvoj.
Ľubomíra bola prekvapená.
Nie, pani Mária, nič nevyžadujem, som pre vás len cudzinčou. Nechcem, aby vás vnúčatá niečo obvinili.
Všetko som si premyslela a všetko som upriamila tak, ako má byť usmiala sa stará.
Na jar už nedokázala vstávať, častejšie volala lekára, na nemocnicu ju nevoziť. Jednej noci Mária Ilona zomrela pri tichom srdci. Predtým, keď sedela pri nej, šeľachtila:
Milá, nezabudni na klavír, nech zostane tebe. Veľmi to chcem.
Ráno Ľubomíra, ako zvyčajne pred prácou, dorazila k bytu, ale stará už nebola. Okamžite volala Gárikovi, synovi, na starú telefónnú linku.
Na pohrebe plakala, akoby stratila vlastnú babku. Vnúčatá prišli vybaviť majetok, pozvali ju dovnútra. Vstúpila a v strede miestnosti stál klavír, všetko ostatné bolo prázdne.
Kým tu budú nosičia, prenesú klavír do tvojej novej bytu povedal Gárik, vysoký a sebavedomý mladík, s povýšenejším pohľadom na ňu. Pamätaj na našu babku, tak veľmi chcela, aby ti klavír zostal. Takže, čo nám zostane od babky, ktorá sa rozpadla? Ďakujem, že si sa o ňu starala usmial sa.
Gárik mlčal tak zdvorilo, akoby pochopil, že sa s ním niečo žartuje.
Nie z tohto sveta, podobne ako naša babka
Ľubomíra sa v duchu zamyslela, ale nakoniec sa usmiala.
Klavír vo svojej novej izbe očistila od prachu, slzy sa mišia od súcitu a možno aj vďaky. Šepkala:
Ďakujem, Mária Ilona, duša najláskavejšia.
Niekoľko dní nedávala ruky na klávesy, no jedného večera po práci, po večere, otvorila klavír a dotkla sa klávesov. Medzi strunami našla malý balíček zabalený v tenkej tkanine. Rozbalila ho a objavila malú škatulku, v ktorej boli šperky a list.
Ľubomíra, milá, toto je pre teba. Pre takú dobrú osobu, akou si. Ďakujem za posledný rok môjho života, bol šťastný, nebola som sama, bola si pri mne. Buď šťastná, želám si to. Ak chceš predávať, predaj, ale nechaj si aspoň jeden prsteň na spomienku.
V škatuli boli prsteň, náušnice, náramok, dve náhrdelníky a fotografia mladšej Márii Ilony. Ľubomíra brečala nad tým bohatstvom, ktoré na ňu spadlo ako blesk. Upokojila sa, vybrala si jeden prsteň, nasadla ho na prst a znova zahrala z ústnej melodie vyšlo niečo čisté.
Škatulka zostala otvorená, prechádzala šperky a rozmýšľala, čo s nimi urobiť. Ráno, keď bolo sobotu, vzala škatulu, vložila ju do tašky a šla do zastavenej zlatej banky.
Ide o vaše rodinné šperky spýtal sa hodnotiteľ prekvapene.
Áno, sú veľmi cenné odpovedala Ľubomíra.
Keď dostala peniaze, niesla ich domov a potom sa vydala na okraj mesta, kde stál starý opustený dvuropietý dom s veľkou záhradou, škrabavým omietkom, pod ktorým sa skrývali pevné tehly. Dom bol ešte silný, len potreboval opravu. Pozrela sa naň a povedala si, že to bude nový domov.
Sadla si k svojmu klavíru a hrála klasickú hudbu. Čoskoro kontaktovala realitnú maklérku a povedala, že chce ten dom kúpiť. Maklérka bola prekvapená:
Skutočne chcete ten dom? Potrebuje veľkú rekonštrukciu
Áno, presne ten potvrdila Ľubomíra.
Osem mesiacov neskôr po kompletnom zrekonštruovaní otvorila Ľubomíra dom ako domov pre starších osamelých ľudí. V priestrannej obývačke stál klavír, okolo neho pohodlné pohovky a kreslá. Prví obyvatelia boli starý dedko Ivan Šemik, a dve babky Anna a Gražina, sestry, ktoré prišli po požiaru. Ďalší prišli postupne.
Často sedala k nástroju a hrála klasiku, keďže rezidenti žiadali:
Ľubomíra, zahráte nám niečo?
Hrávala s úplným odpadnutím do hudby a cítila, že kdekoľvek v miestnosti sa vznáša prítomnosť Márii Ilony, medzi notami sa ozýva povzbudzujúci šepot: Výborná, milá
Ľubomíra sa stala majiteľkou tohto útulného domu, ktorý obyvatelia nazývali Náš dom. Prichádzajú sem novinári, píšu články a obdivujú.
Predala ste šperky a otvorili dom pre seniorov. Nie každý by to zvládol. Nieste ľutujete?
Ani kúsok usmiala sa. Nie je krajšie pozerať na spokojných seniorov. Gražina plete ponožky, Ivan Šemik sedí pri šachovnici a čaká na svojho kamaráta Igora. Viem, že Mária Ilona je spokojná, že som tak rozdelila jej šperky. Získala som viac lásku a dobro.
O dva roky neskôr si vzala Štefana, ktorý rád pomáha svojej žene, je tiež dobrý a štedrý. Teraz spolu vedú domov, ktorý je domovom pre mnohých a pre nich.
