Niektoré zvláštnosti rodiny Olinky Krasavskej
– Olina vyšla so psom…
– Pane Bože, čo jej to zase urobila? Všimni si, ako teraz tá Čapa má nie už fialový, ale ružový chvost! Vidíš, ako s ním vrtí!
– No čo už, dievča to je trošku svojská! Ale zato má dobré srdce a je slušná! Veľa takých dnes vidíš? Keď bola stará mama chorá, Olina v nemocnici neustále behala. Len okolo nej lietala, ako by nemala svoj mladý život.
– A to ešte včera som ju videl, ako ju k bloku priviezol nejaký ozaj fešák. Vraj vystúpil z auta a rozlúčil sa s ňou…
– Možno to bol taxikár!
– Tak určite! Od kedy dáva u nás taxikár bozky dievčatám na ruku?
– Fakt?
– Pravda, akú hovorím! Naša Olina sa už-už bude vydávať.
– Tak len nech sa jej darí! Starenka sa za ňu určite poteší. Aké dievča si vychovala! Múdru, peknú, dôstojnú! Keby nemala tú jej prácu, bola by dokonalá!
– A čo ti zas prekáža na Olinej práci?
– Vyšetrovateľka?! To je práca pre ženu?
– Ale povedz! Koľko je dnes takých, čo ctia zákon ako jej starká? Práve preto! A vyšetrovateľka je z nej parádna! Dokonca o nej písali v novinách a bolo o nej v televízii. A ty máš reči!
– A čo, ja nič! Božie požehnanie jej prajem! To bolo jasné už v detstve, že všeličoho ešte ukáže! Pamätáš, aká bola?
– Pravdaže. Celá starká. Oheň-dievča!
Olina, o ktorej sa susedky rozprávali na lavičke pred vchodom, prešla okolo, slušne im kývla a rozbehla sa za hypkajúcou Čapou po zľadovatených chodníčkoch, pričom jej ružový, skoro až svitaním zafarbený chvostík vyskakoval do výšky.
– Počkaj, kde sa tak ženie?
– Ide predsa na stanicu, privítať sestru! Katka dnes priletí!
– A ty to odkiaľ vieš?
– Olina mi hovorila. Pozri, už príde taxík!
Z auta vystúpila vysoká, štíhla dievčina. Bez slova, so širokým úsmevom, prikročila k bežiacej Oline, chytila ju do náručia a pískla na psa.
– Olinka! Čo si preboha urobila psovi tentoraz?!
– Čo, nie je to pekné? Babičkino obľúbené ružové!
– Ach, ako mi bolo za tebou smutno, ty moja zvláštna!
Olina znova objala sestru a zasmiala sa.
Celá štvrť vedela, že Olina Krasavská má svoju hlavu. Zvláštnosti sa u nej objavili ešte v čase jej zlatého detstva. Roztomilá so svojimi tenkými copíkmi, vyzdobenými na koncoch veľkými bielymi mašľami, ktoré jej viazala starostlivá babička, sa vždy pekne zdravila a usmievala všetkými trochu krivými zúbkami ešte predtým, než ich dal do poriadku prijatý dedo.
Za úsmevom nasledovalo milé:
– Ako sa vám darí?
Lenže túto otázku jej rýchlo prestali zodpovedať aj tí, ktorí nemali žiadne kostlivce v skrini alebo klebetných papagájov na odhalenie rodinných tajomstiev.
Báli sa jej.
Táto čarovná dievčina bola ukecaná ako nikto. No nie to bolo najhoršie! Keby len tárala detské hlúposti, dalo by sa. Ale ona mala výnimočný dar. Vedela si spojiť, čo niekedy počula a inde videla, a následne odvážne povedať práve tomu človeku, ktorého sa to týkalo.
– Teta Táňa, keď ste boli v práci, váš ujo Seňo bol s kvetmi u tety Irmy zo sedemnástky! Aké pekné kytičky mal, rovnaké aké vám doniesol na narodeniny! Ale väčšie. Chcela som ich ovoňať, a on povedal, že nemôžem. A k tete Irme šiel. Prečo jej mohol dať kvety a mne nie?
Táňa, ktorá dlho predtým tolerovala manželove výhovorky o veľkej práci, znervóznela, rozhliadla sa, či Olina reči nepočuli susedky, a urýchlila krok, zabudnúc sa pozdraviť s Olininou starkou.
– Dieťa, prečo sa rozprávaš s tetou Táňou? Ona sa ťa nič nepýtala! starká sa hnevala, no vysvetľovať sa neunúvala.
Olinka bola dotknutá. Netušila, čo povedala zlé. Veď len povedala pravdu!
Najhoršie bolo, že jej nikdy nevysvetlili, prečo niektoré veci platiť nesmie. Starká sa zmenila na kus kameňa ako socha Štúra na námestí, kde Olina rada chodievala. Silno ju chytilá za ruku a mlčala, až na prísne privreté pery a zamračený pohľad, ktorým naznačovala, že dnes po večeri sladké určite nebude.
Olinka sa hnevala, duťala, až dokedy si neuvedomila, že starká predsa len nie je socha z námestia. Sediaci holuby jej na hlave nikdy nevytvorili to, čo na plešatej hlave vodcu proletariátu.
Históriu o vodcovi jej vyrozprával prijatý dedo, čo Olinu zvykol skúšať otázkami.
– A prečo je holohlavý? žmúrila Olina na sochu, keď na ňu svietilo slnko.
– Lebo mal veľa starostí! dedo hovoril na rovinu.
– Trápil sa? A to môže? Asi mal ťažkú robotu, však?
– Hej, určite.
– Bol tiež detský zubár? predstavila si sochu v dedovej ambulancii.
Smiešne to bolo. Socha by sa musela zohnúť do troch oblúkov, a deti na chodbe by zdesene hľadeli na obkakanú plešatú hlavu s krikom: Ďalší!
Prijatý dedo sa na Olinu usmieval a potom sa rozosmial:
– Keby bol! To by svet vyzeral inak.
– Lebo vodca, to by mal predsa na hlave pierka, nie? Pamätáš na tú knižku? A tento má len plešinu a ešte holuby ho stále zaťažujú! Myslíš, že by mu pristali orlie pierka?
– Na pokrývku hlavy by museli byť orlie.
– Orlov je škoda! Sú krásni! A v prírode sa nesluší, čo robia holuby. Starká hovorí, že treba vedieť, kde čo vykonať. Pamätáš na rybačku? Čo si do kríčkov šiel…
Dedo sa roztopil od smiechu a ľudia sa pozerali. Olina nechápala, čo je smiešne.
Olinka rázne dvihla obočie a bufla:
– Čo si to dovoľuješ?
– Čo? dedo utieral slzy.
– Ty si snáď Budenného kôň, aby si sa tak správal? Treba sa chovať slušne, veď slušnosť je ozdoba! Inak je mi hanba!
Dedo, keď sa do sýtosti nasmial, vzal Olínu z námestia, a na zmierenie jej kúpil tajnú zmrzlinu.
Tajná preto, lebo starká zakazovala sladkosti pred obedom. Ale dedo na to nedbal a preto Olinka nikdy nedonášala, čo jej priamo povedal.
– Olinka, povieš starkej, že som ti dal zmrzlinu, už nikdy mi neodpustí.
– Bude krik?
– A či! Vieš, aká je temperamentná, všetko musí byť po jej!
– Ale ty ju nepočúvaš!
– Som muž! Aký by som bol, keby som stále poslúchal ženu!
– Tak môžeme jej povedať o zmrzline?
– Nie! Poslúchať je jedna vec, provokovať ženu druhá.
– Dedko, ty sa bojíš starkej?
– Nie, len som rozumný kvôli pokoju v dome.
– To ako?
– Vysvetlím. Ale teraz poďme kúpiť kvety pre starkú.
– Načo?
– Aby si nevšimla tvoju rozžiarenú tvár.
Olina prikývla. Prijatého deda mala z celej detskej duše.
Objavil sa v jej živote akoby dar na Silvestra. Starká, čo Olínu vychovávala odmalička, lebo rodičia neustále behali po expedíciách, sa rozhodla vydať druhý raz za starého známeho. Bola vždy praktická a nesentimentálna až na výnimky: milovanú vnučku a priateľa z mladosti, ktorého jej osud znovu priviedol.
Boli veľmi rozdielni. Ona mohutná, on malý, okrúhly typický hríbik. Ale spojilo ich niečo, čo nakoniec Olina pochopila, až keď si už nevedela predstaviť, že by predtým takto nežili.
Starká, hoci racionálna, snívala celý život o niekom, kto jej bude čítať básne pod mesiacom. Muž, čo by jej aspoň ustlal parapet fialkami. Ale všetci mysleli, že silná žena také hlúposti nepotrebuje.
Prvý manžel jej nosil kvety len na sviatky, pohladil ju citátom z Hviezdoslava. Starká z toho trpela a s ňou všetci okolo. Preto ju aj Olin dedko opustil nepochopil ženu, čo mal doma.
Potom nastali roky plné práce, výchovy syna a bez ilúzií. Všetko, čo chcela, mala na dosah, stačilo zájsť do vedľajšieho dvora. Nepoznala, že by mala bežať, keby vedela, že šťastie čaká hneď za rohom.
Nový záblesk do života jej prišiel až narodením Olíny. Prvýkrát keď ju držala v náručí, rozkvitla. Akési teplé šťastie jej naplnilo dušu a dalo nádej.
Olina sa stala výhradnou doménou starkej. Mama bola vynikajúca archeologička, aj Olinin otec. Ich vedecký tandem bol dokonalý, no keďže nebolo času, dali Olínku babičke. Krátko nato odišli po stopách ďalšieho pokladu a na svoje zabudli.
A to ich poklad dulo líčka, bublalo a krikom vyradilo susedov aj s ich havkáčom. Veď pes dokázal štekať rovnako nahlas ako malá Olina.
Zbavili sa ho, dali vzdialenej rodine. Susedky dali kopec rád na výchovu niektoré starká akceptovala, a všetko sa postupne zlepšilo.
Dievčatko rástlo k spokojnosti babky a jej partnera, s kamarátmi a vonku. Do škôlky nechodila, zdravie mala slabé. Starká skúšala dať ju medzi deti, ale po každom pokuse bola Olina chorá. Doma si vždy prišlo na svoje.
– Nech je tá škôlka kde je, hlavne nech je Olina zdravá! Ostatné nejako vybavíme!
Socializáciu ponechali na chatové leto. Tam starká s dedom chodili na jar a zostali až do neskorej jesene. Malá Olina tam mala priateľov vždy dosť Svetlanka, dvojčatá Mišo a Gabo, baletka Zuzka a nebol deň, čo by nebol u nich ruch a veselie.
Keď mala Olina šesť, prišla do jej života Katka.
Táto dievčina bola iná. Trochu odvážnejšia, s neumytými rúčkami, tvrdohlavá a vždy vedela, čo chce.
Stretli sa počas najkrajšieho leta. Olina sedela v altánku, čítala novú knižku a triedila svoje prvé (dobre umyté!) jahody. Svetlanka mala francúzštinu, dvojčatá boli v meste, a Zuzku babka hnala trénovať baletné kroky.
Zrazu zašmátrala spod stola neupravená ruka, Olina vykríkla a starká skoro rozliala džem, ktorý miešala na sporáku.
– Olinka, čo sa robí?! Starká sa pribehla so širokou lyžicou, kocúri z okolia útekom zdrhli dobre vedeli, že bude zle.
Starká síce zvieratá mala rada, ale poriadok viac a teraz chýbal. Vnučka vykrikovala, džem vytekal a dôvod nevedela.
Olina vyliezla na lavicu, kým smiešna šmudla pod stolom ďalej veselo kradla jahody.
– Prečo reveš? Nechceš vedieť, prečo som prišla?
Dievčina si bez zábran stiahla misu pod stôl.
– Je to dobré! Poď! Lebo ti inak nič neostane!
Až teraz Olina prestala kričať. Strihla krik na predčasnej vysokej note, pozrela na babku a reflektovala: starká vie, kto je Katka.
– Katka, kde je dedo?
– Oddychuje! Zase trošku unavený…
Starká presne chápala, čo Katkin “unavený” znamená. Prikázala dievčatám, nech sa hrajú, že na kuchynskom stole sú cukríky a odbehla.
Na pol ceste zabudla vypnúť sporák, vrátila sa a potom už išla dotiahnuť, čo treba, pridržiac spiaceho deda. Ten, hoc spal na verande pod budovateľským spevom, ničím si nenechal pokaziť spánok.
– Dávaj na deti pozor! Starká bozkom na temeno odchádza a dedo Palko sa zobudí.
– Olina, kde šla starká?
– Katka: Za dedom! Katka seriousne podala rúčku. Katarína Matúšová.
– Pavol Vladimírovič. Teší ma, podal ruku novej vnučkinej kamarátke.
Tak sa spoznali.
Až neskôr sa Olina dozvie, že Katka bola jediná vnučka starejšieho priateľa jej babky. Práve ona ho presvedčila, aby prevzal chatu blízko ich. Dedo Katky, po tom čo v jeden deň prišiel o skoro všetko okrem malej Kataríny, zostal na všetko sám.
Katka zostala v ich dome, starala sa o ňu rodina Olinky. Žiadne formalizmy ani blúdne úvahy len ľudská blízkosť a súcit.
Rodina Olinky bola vždy trochu zvláštna. Tak to v živote chodí je to zmes praktickosti, starostlivosti a ukrutnej humornej energie.
Vďaka Katke mala Olina sestru, človeka, s ktorým sa stali najlepšími priateľkami. Ani sa nepodobali – temperament mali rôzny ale práve to ich spojilo. Starká mohla len ďakovať, že jej Olina už nie je sama.
A Katka bola tá, ktorá Olinke vždy povedala pravdu. Učila ju, kedy môže niečo vyklopiť a kedy radšej mlčať. Smerovala jej analytické schopnosti správnym smerom.
– Ty by si mala byť detektívka! Aj keď dedo hovorieval, že je to psia práca, ktorú často pokazí nejaký nemotorný vyšetrovateľ!
– Tak budem radšej vyšetrovateľkou.
– Prečo?
– Nech je aspoň jedna dobrá! – Olina sa smiala, ešte netušiac, akú náročnú prácu ju čaká.
Aj keď ju na začiatku nikto nebral vážne, niektorí si poklepávali na čelo, vraveli, že je čudná. Nevadí! Mala cieľ a mala takých, čo ju povzbudzovali, nech sa deje čokoľvek. Lebo čo sa môže pokaziť tomu, na koho dozerá láska?
…ktorá stojí pri sporáku s rukami v bok a s typickým:
– Olinka, či si dnes vôbec niečo jedla? Akože nie?! Hanba! A čo sa smeješ, Katka? Ty si tiež nejedla! Poďte obidve za stôl, rýchlo! Aby boli taniere čisté! Palko! Ty potrebuješ osobitné pozvanie? Pusť už Čapu a umy si ruky! Úplne ste tú úbohú čivavu zničili! Prírode sa to nepozdáva! Načo je psovi ružový chvost? Pre srandu králikov? To hovorím ja? Fakt? Nevšimla som si… Nezatajujte mi, huncúti! Polievka chladne, šup za stôl!
