Keď raz uvidíš, že som už staršia, že mi ruky trasú, keď si zapínam gombíky, a pri desiatke mi možno spadne lyžica alebo sa špiním, prosím ťa nečúvaj sa na mňa, buď ku mne láskavá. Spomeň si, ako som ťa kedysi trpezlivo učila všetkému, keď si ešte nedokázala samostatne držať lyžicu ani sa obliecť. Keď stále opakujem to isté, neodťahuj sa. Len počúvaj.
Pamätáš si, ako si ma žiadala rozprávať rozprávku znova a znova, až kým nespala, objímajúc ma? Keď občas odmietnem ísť do kúpeľa, nevyčítaj to. Spomeň si, ako som si vymýšľala príbehy, aby som ťa vťahovala do vane, keď si tvrdohlavo nechcela vstúpiť. Keď nepochopím nové technológie, keď sa mi telefón ani televízia nevedia ovládať, neposmešuj sa zo mňa. Daj mi chvíľku.
Spomeň, ako som ťa učila písať prvé písmená, ako sme spolu počítali jablká a skladali čísla, kým som sa len ťahal od únavy. Keď zabudnem slová alebo strátim myšlienku, buď trpezlivá. Nenechaj sa rozčúliť. Pre mňa nie je dôležité, o čom hovorím, ale že si so mnou, že ma počúvaš a neodvraciaš pohľad.
Keď moje nohy oslabnú a nebudem môcť kráčať po tvojej strane, nepovažuj ma za bremeno. Stačí, ak mi podáš ruku tak, ako som ja podala tvoju, keď si robila prvé kroky po našom dome v Žiline. Jedného dňa pochopíš, že napriek všetkým mojim chybám som vždy chcela len to najlepšie pre teba. Každý môj krok, každé rozhodnutie boli snahou uľahčiť ti cestu viac, než bola moja.
Daruj mi kúsok svojho času, štipku trpezlivosti. Nechaj ma spoľahnúť sa na tvoje rameno tak, ako si kedysi schovávala hlavu na mojom, keď bolo bolesť alebo strach. Milujem ťa, drahá Drahomíra. Milujem ťa, Ján. A modlím sa za vás oboch, aj keď si to už možno nepoznávate.
