Jedného dňa, keď si všimneš, že moja tvár má vrásky, a ruky sa mi chvejú pri zapínaní gombíkov, a pri obedovej polievke mohol spadnúť lyžica alebo sa zamazat, prosím ťa nevyčítaj mi to, buď k mne láskavá. Spomeň si, ako som ťa kedysi trpezlivo učila všetkým tým maličkám, keď si ešte nedokázala držať lyžicu a obliecť sa sama. Ak sa opakujem stále dokola, neprestrihuj ma, len počúvaj. Pamätáš si, ako si ma objímala a žiadala, aby som ti rozprávala rozprávku znova a znova, kým nespadneš do spánku? Keď občas odmietnem ísť kúpať neobviňuj ma. Spomeň si, ako som vymýšľala príbehy, aby som ťa nalákala do vane, keď si tvrdohlavo odmietala vstúpiť. Ak neviem zachytiť sa s novými technológiami, nerýchlo zvládam telefón ani televízor neposmešuj sa, daj mi chvíľu. Spomeň si, ako som ťa učila písať prvé písmená, ako sme spolu počítali jablká a skladať čísla, keď som už len sotva vydržala od únavy. Keď zabudnem slová alebo sa stratím v myšlienke buď so mnou trpezlivá, nehni sa. Pre mňa nie je dôležité, čo hovorím, ale že si pri mne, že počúvaš a neodvraciaš sa. Keď moje nohy oslabnú a nebudem vedieť kráčať po tvojich stránkach nepovažuj ma za bremeno, podaj mi ruku tak, ako som ti podávala svoju, keď robila prvé kroky po našom dome v Bratislave. Raz pochopíš, že napriek všetkým mojim chybám som vždy chcela iba to najlepšie pre teba, že každý môj krok a každé rozhodnutie boli snahou uľahčiť ti cestu viac, než bola moja. Daruj mi trochu svojho času, štipku trpezlivosti. Nechaj sa opierať o tvoje rameno, tak ako si kedysi hľadala útechu v mojom, keď bol bolesť alebo strach. Milujem ťa, dcéra moja. Milujem ťa, syn môj. A modlím sa za vás, aj keď to už možno nevidíte, v tichu našich štrbín a pod zvukom Bratislavského mosta, ktorý niesol naše nádeje.
Niekedy uvidíš, ako som zostarla.
