Volala sa Zuzana, bývalá kolegyňa. Pár hodín pred slávnostnou večerou jej zavolal manžel so slovami: “Musíme si porozprávať.”
Zuzana stála v kuchyni svojho bytu v Košiciach a opatrne rozkladala obrúsok na stôl, ktorý vyšperkovala na oslavu. Dnes mali so Šimonom desaťročný výročie svadby. Chcela, aby všetko bolo dokonalé – sviečky, jeho obľúbené víno, vôňa pečenej ryby rozšírajúca sa bytom. Lenže zopár hodín pred príchodom hostí jej zazvonil telefón. Na displeji vyvrelo manželovo meno. „Zuzka, musíme si porozprávať,“ povedal jeho hlas, chladný a cudzí. V tom okamihu jej srdce stiskl strach, že niečo nie je v poriadku. Ešte nevedela, že tento hovor jej život obráti naruby, ale už cítila, ako sa všetko, čo roky budovala, rozpadáva.
Šimon bol jej oporou, láskou, človekom, s ktorým zdieľala sny i ťažkosti. Zoznámili sa na univerzite, oženili sa mladí, spoločne vychovávali dcéru Táňu. Zuzana mu bezvýhradne verila, aj keď sa zdržal v práci alebo odišiel na služobnú cestu. Bola hrdá na jeho úspech – Šimon sa stal vedúcim oddelenia vo veľkej firme a jeho charizma mu otvárala všetky dvere. Ale teraz, s telefónom v ruke, si spomínala na drobnosti, ktoré dovtedy ignorovala – jeho vzdialený pohľad, strohé odpovede, podozrivé hovory, ktoré rýchlo ukončoval. Meno „Zuzana“ jej vytanulo na mysli ako temná škvrna, ktorú sa snažila nevidieť.
Zuzana bola jeho kolegyňou pred dvoma rokmi. Stretla ju na pár firemných večierkoch – vysoká, so sebavedomým úsmevom a pohľadom, ktorý sa na Šimona upieral o niekoľko sekúnd dlhšie, než bolo treba. Vtedy si Zuzka pokrčila ramenami: „Len kolegyňa, nič vážne.“ Šimon jej sám povedal, že Zuzana odišla z práce a presťahovala sa do iného mesta. Ale teraz, keď počula jeho ťažké dýchanie v telefóne, pochopila – Zuzana nezmizla. „Nechcel som, aby to tak dopadlo, Zuzka…“ začal a každé jeho slovo bolo ako facka. Priznal, že už rok chodí so Zuzanou, že sa vrátila do Košíc, že sa „stratil“. Zuzka mlčala a cítila, ako sa pod ňou trhá zem.
Nepamätala si, ako zavesila. Nepamätala si, ako vypnula rúru, ako zložila sviečky zapálené ráno s nádejou. Myšlienky sa jej míňali: „Ako to mohol urobiť? Desať rokov, Táňa, náš domov – a všetko kvôli nej?“ Sedela na gauči, svadobnú fotku zovretú v rukách, a snažila sa zistiť, kedy sa jej život stal klamstvom. Spomínala, ako ju Šimon minulý týždeň objímal, ako Táni sľúbil výlet na hory. A celú tú dobu bol s inou. Zrada ju pálila, ale najhoršia bola myšlienka: nevšimla si to, pretože mu verila. Milovala ho tak veľmi, že stratila rozum.
Keď sa Šimon vrátil domov, Zuzka ho uvítala v tichosti. Hostia neprišli – zrušila večeru, pretože nedokázala hrať komédiu. Vyzeral provinilo, ale nezlomeno. „Nechcel som ti ublížiť, Zuzka. Ale s Zuzanou… je to niečo iné,“ povedal a tieto slová ju dorazili. Nekričala, neplaNeriešila už, kam odišiel, lebo konečne pochopila, že jej šťastie nezávisí od nikoho iného.
