Niekedy mám pocit, že život ma skúša v tých najnevhodnejších chvíľach. Dnes bol deň krstu môjho syna malého Adamka a všetko, čo sa zdalo byť pokojné, sa zrazu zmenilo na chaos. Nikdy som nevidela dieťa kričať, plakať a metať sa tak, ako dnes mohol len on.
Keď farár ponoril Adamka do vody v kostole sv. Martina v našej dedinke, jeho krik prenikal každému do duše. Ľudia sa začali znepokojovať, tváre sa im zmenili od údivu, až sa niektorým zdalo, že farár ho skôr ponoril do vriacej vody než do obyčajnej studenej krstnej. Mne sa krútilo srdce pri každom výkriku môjho syna.
Minúty ubiehali a ja som už nevydržala len nečinne stáť. Otočila som sa k manželovi Jurajovi so slzami v očiach a potichu som mu šepkala:
Juraj, kedy sa to skončí?
Ešte asi pätnásť minút, povedal mi, tiež viditeľne nervózny.
Nedá sa to nejako urýchliť? Nedokážem sa pozerať, ako Adamko trpí.
Juraj mi však pripomenul:
Veď vieš, že je to sviatosť. Ak to prerušíme, všetko bude márne. Adamko musí byť riadne pokrstený.
Pozri sa len, ako sa trápi…
Áno, ale to nie je len kvôli krstu… Myslím, že je za tým niečo iné.
Čo tým myslíš?
Nemáš náhodou pocit viny z minulosti?
Zrazu sa farár jemne zapojil do rozhovoru a opýtal sa ma:
Boli ste s Jurajom sobášení v kostole?
Nie, priznala som so sklonenou hlavou.
Adamko má len mesiac… Mohli ste ho počať počas adventu alebo pôstu, že? A navyše… Nechodili ste spovedať sa už dlhšie. Možno za tým všetkým je aj niečo z minulosti… naznačil a pozrel sa mi do očí.
Zahanbene som nemala čo povedať. Slová mi vypadávali z úst a cítila som vinu, ktorú som už dlhšie dusila v sebe.
Farár dodal:
Ak chcete, aby sa Adamko mal lepšie, skúste sa vyspovedať, premýšľajte o sebe a snažte sa žiť lepšie. Pokánie je lekcia aj pomoc.
Rozplakala som sa, slzy mi tiekli po tvári pred celou rodinou. Vrátila som sa k nim, pohladila Adamka, a zrazu akoby zázrakom jeho plač utíchol. Farár ukončil krst, fľaštička svätenej vody sa leskla na jeho čele.
V tej chvíli som pocítila úľavu. Možno naozaj niekedy nesiem svoje chyby v tichosti, až kým neprídu chvíle zmeny. Adamko bol pokojný, akoby mu bol daný pokoj z nebies po mojom pokání. Cítim, že musím na sebe pracovať nie kvôli sebe, ale najmä kvôli nemu.
