Ako sa voláš, kráska? neznámy sa posadil vedľa dievčaťa. Emília! odpovedala dievča. A ty? Ja som Karol, ja a tvoja mama budeme spolu bývať. Odteraz sme jedna rodina ty, ja a tvoja mama!
O pár dní sa mama aj Emília presťahovali ku Karolovi. Nevlastný otec mal priestranný trojizbový byt v Bratislave, kde Emília dostala vlastnú izbu. Karol bol láskavý, neustále jej kupoval sladkosti a hračky za eurá, ale jej vlastný otec zavolal iba vtedy, keď sa chcel pohádať s mamou.
Raz jej mama povedala, že otec má už novú rodinu a že sa odsťahoval. Emíliu to ranilo, lebo jej na otcovi záležalo. Mama na ňu občas kričala, ba dokonca jej dala po zadku, ale otec ju nikdy nebúchal. Emília si jasne pamätá, že keď sa rodičia rozvádzali, mama kričala na otca a dokonca mu chcela jednu vylepiť. To, čo jej utkvelo v pamäti najviac, bola veta, ktorú mama otcovi povedala napokon:
Nemysli si, že si mi bol prvý, kto mi nasadil parohy, ty ich nosíš už roky, ako jeleň!
Potom si mama zbalila veci a odišli obývať byt babky. Emília nevedela, kde má otec parohy, keď je úplne holohlavý a nemá ani vlasy. Nakoniec sa rodičia nadobro rozdelili.
U Karola to chvíľu šlo výborne, až kým Emília nezačala chodiť do prvej triedy. Dievča nemalo školu vôbec rado, na prestávkach bolo neposlušné, a tak rodičov často volali do školy občas musel ísť Karol namiesto mamy. Nevlastný otec bol prísny, ohľadom učenia dbal na jej domácu úlohu, s Emíliou sa často učil.
Ty pre mňa nič neznamenáš, nemáš mi čo rozkazovať! povedala raz Emília, opakujúc slová, ktoré často počula od babky. Ja som vlastne tvoj otec, lebo ťa kŕmim a obliekam odpovedal jej Karol.
Keď Emília mala desať, jej otec sa vrátil do Bratislavy. Dovtedy už dobre vedela, čo znamená nasil parohy. Možno mu druhá žena tiež dala zabrať, preto ju opustil, poznamenala mama vtedy. Keď sa otec vrátil, požiadal o možnosť kontaktu s dcérou. Mama súhlasila, Emília aj otec sa na stretnutie veľmi tešili.
Ako sa máš? spýtal sa otec. Nič moc odpovedala Emília. Karol na mňa stále kričí. On ti nemá čo rozkazovať, aký má právo na teba kričať? rozhorčene povedal otec. Aj babka to tvrdí, a Karol sa na to aj tak vykašle. trochu zveličovala, lebo Karol na ňu nikdy nekričal, no chcela, aby sa otec kvôli nej staral. Dobre, ja sa o to postarám povedal otec. Keď šli spolu do parku, zistili, že na všetkých preliezačkách môže liezť len s dospelým, no otec odmietol ísť na kolotoč. Potom Emília povedala otcovi, že bude mať čoskoro narodeniny a túži po novom mobile. Keď si ju mama prišla vyzdvihnúť, vysvetlila jej, že Karol nikdy na Emíliu nekričí, no otec jej neveril.
Môj otec je lakomec! prehodila Emília Karolovi. V parku mi nekúpil nič, iba zmrzlinu. Len sme sa prechádzali. Karol, si lepší ako môj otec. Tak napravíme chybu tvojho otca tento víkend pôjdeme do detského zábavného centra.
Výlet však prekazili Karolove pracovné povinnosti riešil krízu v práci a navyše ignoroval zmienky o novom mobile.
Ocko, Karol ma oklamal! plakala do telefónu Emília. Vraví, že pôjdeme do zábavného centra, a potom, že si nezaslúžim ani výlet, ani nový mobil.
Aj keď to bola lož, na otca to zapôsobilo ako čary a kúpil jej rozumný mobil. Minule Emíliine prosby odignoroval, no po tejto scéne splnil jej želanie. Musel však kúpiť lacnejšiu verziu, lebo na drahší nemal dostatok eur.
Nevedela si počkať do narodenín? spýtal sa Karol. Chcem psíka! vyhlásila Emília. Och, nie, treba ho venčiť, určite sa ti nebude chcieť, poznám to! odbil ju nevlastný otec.
Po jeho slovách Emília vybuchla v slzách, hneď volala otcovi s výčitkami: Ocko, vezmi ma od nich! Karol sa do mňa naváža a poučuje ma! kričala do telefónu.
Vzápätí sa začali všetci medzi sebou hádať a riešiť spory. Emíliu poslali k babke, mama časom prišla aj s vecami a oznámila, že sa rozchádza s Karolom. Otec sa vrátil k manželke, lebo práve zistili, že je tehotná. Emília tak nebude mať ani nový mobil, ani psíka, a u babky jej isto nedovolia ani mačku!
