Ako sa voláš, krásavica? neznámy muž si prisadol k dievčine. Ľubica! odpovedala dievčina. A ty? Ja som Karol, ja a tvoja mama budeme spolu bývať. Teraz sme ty, ja a tvoja mama jedna rodina!
Čoskoro sa mama a Ľubica presťahovali ku Karolovi. Nový nevlastný otec mal priestranný trojizbový byt v Bratislave, v ktorom Ľubica dostala vlastnú izbu. Karol bol láskavý, často kupoval Ľubici sladkosti a hračky, zatiaľ čo jej otec jej zavolal len vtedy, keď sa chcel pohádať s jej mamou.
Potom Ľubicinej mame oznámila, že jej otec má novú rodinu a že sa presťahoval. Ľubica bola smutná, lebo ho mala stále rada. Mama na ňu sem-tam kričala a dala jej aj po zadku, ale jej otec to nikdy neurobil. Ľubica si veľmi dobre pamätala, že keď sa jej rodičia rozvádzali, mama kričala na otca a raz ho dokonca chcela udreť. Najviac si zapamätala vetu, ktorú mama na konci povedala otcovi:
Nemysli si, že ty si bol prvý, kto mi nasadil parohy, ty ich máš dávno, ako jeleň!
Nato mama zbalila veci a odišli bývať k starej mame do Trnavy. Malá Ľubica vôbec nechápala, odkiaľ má jej otec “parohy”, keď bol úplne holohlavý a nemal ani kúsok vlasov. Mama a otec sa už potom viac nikdy nestretli.
Všetko bolo s Karolom v poriadku až do dňa, keď Ľubica nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Dievča škola nebavila, v prestávkach bývala drzá, preto rodičov často volali do školy, a niekedy musel ísť Karol namiesto mamy. Nevlastný otec bol na výchovu prísny a často jej pomáhal s domácimi úlohami.
Ty pre mňa nič neznamenáš, nemôžeš mi rozkazovať! niekedy vykríkla Ľubica vetu, ktorú počula od starej mamy. Správne, ale v skutočnosti som to ja, kto ťa živí a obliekam, som tvoj otec. odpovedal Karol.
Keď mala Ľubica desať rokov, vrátil sa jej otec do mesta. Dovtedy už presne vedela, čo znamená výraz nasadiť parohy. Určite aj jeho druhá žena to okořenila, tak preto ju opustil, poznamenala vtedy jej mama. Otec požiadal, či sa môže stretávať s dcérou. Mama súhlasila. Ľubica a otec sa tešili zo stretnutia.
Ako sa máte? opýtal sa otec. Nie veľmi dobre zamrmlala Ľubica. Karol mi stále dohovára. On nemá právo na teba kričať, je iba cudzí človek! povedal otec nahnevane. Aj starká mi to povedala, a on si to aj tak nevšíma. Ľubica trochu preháňala Karol na ňu vlastne nikdy nekričal, chcela iba, aby sa otec o ňu viac zaujímal. Dobre, postarám sa o to. povedal jej otec. Počas prechádzky v parku zistili, že z množstva šmýkačiek tam môžu deti samé liezť len na ôsmich, na ostatné iba s dospelými, ale jej otec odmietol ísť s ňou na kolotoč. Potom Ľubica prezradila otcovi, že sa blíži jej narodeniny a že sníva o novom smartfóne. Keď si mama prišla po dcéru, povedala jej, že Karol nikdy na Ľubicu nekričí, ale otec ju nechcel počúvať.
Môj otec je pravý lakomec! vyhlásila Ľubica doma Karolovi. Nedal mi v parku nič okrem zmrzliny a prechádzali sme sa, len toľko. Karol, ty si lepší ako môj otec. Tak napravíme chybu tvojho otca a víkend strávime v detskom zábavnom centre.
Avšak plánovaný výlet zmaril fakt, že Karol mal v práci nečakané problémy. Navyše si ani nevšimol Ľubicine narážky na nový mobil.
Oci, Karol ma iba oklamal! povedala Ľubica otcovi cez slzy. Sľúbil, že pôjdeme do zábavného centra a potom mi povedal, že si nezaslúžim ani výlet, ani nový mobil.
Aj keď to bola lož, podarilo sa jej otca presvedčiť, aby jej kúpil smartfón. Napriek tomu jej však kúpil iba lacnejší model, lebo nemal dosť eur na drahší.
Nemohla si počkať aspoň do narodenín? pýta sa Karol. Snívam o psíkovi! odvetila Ľubica. Jaj, veď psa bude treba venčiť, a aj tak sa ti do toho nebude chcieť, ako vždy! zasmial sa Karol.
Po jeho slovách sa Ľubica nahnevala, hneď volala otcovi a žalovala sa: Oci, vezmi ma od nich! Karol sa do mňa púšťa a poučuje ma. kričala do telefónu.
A vtedy sa doma rozprúdila hádka a každý mal svoju pravdu. Nakoniec poslali Ľubicu k starej mame, kde zakrátko prišla aj mama so svojimi vecami a oznámila Karolovi rozchod. Otec sa vrátil späť k svojej manželke, lebo zistili, že je tehotná. Ľubica tak nebude mať ani nový mobil, ani psa, a u starkej jej nedovolia ani len mačku!
