Nie som
Ty si zase kúpila tú hlúposť? Gabo položil igelitku na stôl tak, že v nej niečo štrnglo. Veď som ti hovoril: žiaden Velur. Je to zbytočne drahé.
Nina stála pri okne a dívala sa na dvor. Tam susedovie dievčatko, možno sedemročné, naháňalo holuby len čo vyleteli v oblakoch a rozprchli sa, po chvíli sa zas vrátili na asfalt, akoby sa nič nestalo. Nina ich sledovala a pritom rozmýšľala, kedy si ona sama naposledy niečo kúpila len tak, pre radosť. Lebo jednoducho chcela.
To je krém na ruky, Gabo. Stál trinásť eur.
Trinásť je trinásť. To už nevieš počítať?
Neodpovedala. Otočila sa, vytiahla z tašky malú sklenenú dózu so zlatistým viečkom, postavila ju na parapet k muškátu. Ten už dávno nekvitol a Nina stále odkladala, že sa oň postará, no nikdy sa k tomu nedostala.
Nina. Ja sa s tebou rozprávam.
Počujem ťa, Gabo.
Vyšla do kuchyne, otvorila chladničku a rozmýšľala, čo uvarí na večeru. Za chrbtom cítila jeho ťažké kroky, potom zabuchnutie dverí do pracovne. Vydýchla.
Mala päťdesiatosem. Žila v Trnave, v trojizbovom byte na Hospodárskej, vydatá za Gaba Liska už dvadsaťdeväť rokov. Mali dospelého syna Antona, ktorý pracoval v Košiciach, volal väčšinou len v nedeľu, občas aj zabudol. Na dedine, tridsať kilometrov od mesta, mali chalupu. Staré auto, ktoré šoféroval len Gabo. Nina robila už osemnásť rokov ako vedúca knižnice v meste.
Život mala. Nik jej ho nebral.
Vytiahla kuracie prsia, položila na dosku, vzala nôž. Vonku už dievčatko zmizlo, holuby odleteli, dvor zostal sivý a prázdny, v trhlinách asfaltu ešte z minulého roka žmolila zo zeme tráva.
Nina si uvedomila, že len stojí s nožom v ruke, ale nereže. Len stojí.
Odložila nôž, opäť zamierila k parapetu, otvorila dózu s krémom. Voniaval jemne, po nejakých kvetoch. Natrela si ruku, chrbát dlane, vtrela krém do pokožky. Rýchlo vsiakol: cítila, akoby ju niekto za tú ruku krátko pohladil.
Nina dózu zavrela, šla krájať mäso.
Tá noc bola obyčajná. Gabo jedol bez slova, pozrel správy, šiel spať. Nina ešte dlho sedela v kuchyni nad šálkou čaju, ktorý už úplne vychladol, a listovala v starom záhradkárskom časopise. Ani nečítala. Len sedela.
Ráno prišla do práce a našla Ľudu Kovačovú, staršiu kolegyňu, uplakanú za regálom s časopismi.
Ľuda, čo sa stalo?
Ľudmila, o tri roky staršia, pracovala tam odjakživa, poznala každú knihu naspamäť, a Nina ju ešte nikdy nevidela plakať.
Ale nič zamávala Ľuda rukou, vybrala vreckovku. Prepáč. Sú to osobné veci.
Ak chceš, môžeš sa vyrozprávať.
Ani nie je čo. Vysmrkala sa, schovala vreckovku. Dcéra volala včera. Vraj som staromódna. Tak mi povedala. Staromódna.
Ako to myslí?
Na rovinu. Dala som jej tip, ako to riešiť s mužom, podľa mňa rozumne. Ale ona, že moje rady sú zo storočia pary. Že vraj nerozumiem, ako dnes veci fungujú. Ľuda narovnala kopu časopisov. Asi má pravdu.
Nemá, povedala Nina.
Odkiaľ to vieš?
Nina nenašla odpoveď. Postáli bok po boku v tichu, kde bol vo vzduchu pach papiera a starého dreva, a potom sa rozišli každý na svoju stranu.
Na obed sa Nina prešla von. Apríl bol ešte chladný, ale slnečný. Sadla si v parku na lavičku, zavrela oči, slnko jej žiarilo cez viečka v oranžovej. Myslela na Ľudu, na jej dcéru, na slovo staromódna.
Potom myslela na seba.
Nina Lisková, rodená Komorová, narodená v Trnave v roku 1966. Učiteľský smer slovenčina a literatúra. Vydávala sa až v dvadsaťdeväť, podľa vtedajších noriem dosť neskoro. Gabo bol inžinier, vážny človek, spoľahlivý. O rok po svadbe prišiel Anton. Nina išla na materskú, potom na polovičný úväzok, neskôr priniesla svoju mamu k sebe, keď ochorela, a až po jej smrti sa naplno vrátila do práce. Život sa skladal. Presne a potichu.
V tom skladaní sa jej niečo stratilo nazvať to nevedela. Ale bolo to. A už dlhšie nie.
Otvorila oči. Naproti na kríku už kvitol slivkový ker drobnými bielymi kvetmi, nežnými skoro až neskutočne. Nina si spomenula, že naposledy kreslila asi pred tridsiatimi rokmi, na vysokej, čistú pastelku. Potom už nikdy, nebola na to nálada, neskôr sa to videlo trápne, neskôr zabudnuté.
Vybrala mobil a zavolala synovi. Anton zdvihol až na tretie zvonenie, podľa hlasu bol po uši v práci.
Mami, čau. Je všetko v poriadku?
V poriadku. Volám len tak.
Pozri, mám teraz poradu, večer zavolám späť, dobre?
Jasné. Zavolaj.
Nezavolal. Aj to bolo bežné.
Nina sa vrátila do knižnice, do šiestej vybavovala čitateľov, potom si v pekárni kúpila chlieb a šla domov, znovu tou istou trasou, už osemnásť rokov, deň čo deň. Poznala každý výmoľ, každé zákutie.
Doma bol Gabo skôr sedel za počítačom, niečo čítal. Nina zvesila kabát a šla do kuchyne.
Budeš jesť?
Neskôr.
Nina dala variť vodu, v chladničke našla zvyšok polievky. Kým ju zohrievala, zrak jej padol na krém na parapete. Bol malý, oku lahodiaci. Pomyslela si, že Gabo má pravdu. Trinásť eur načo?
Ale potom si spomenula na vôňu. A nechala ho tam stáť.
Ubehli asi dva týždne. Nič zvláštne sa nestalo, život išiel svojim tempom. Potom prišla do knižnice Svetlana.
Nina ju hneď zbadala. Žena okolo štyridsaťpäť, v kabáte farby višne, krátko ostrihaná, vystretá. Prišla k pultu a povedala, že by chcela preukaz, zaujíma sa o psychológiu a ak by mali, aj niečo o maľovaní akvarelom.
Akvarelom? prekvapila sa Nina.
Áno. V detstve som trochu maľovala, chcela by som znovu skúsiť.
Nina jej vybavila čitateľský preukaz, ukázala kam má ísť. Svetlana sa medzi poličkami pohybovala isto, vyberala knihy, listovala, vrátila späť, potom ďalšie. Nina ju pozorovala bokom oka a rozmýšľala, čo je tej žene vlastné mala v sebe zvláštny pokoj, akoby jej na tom, čo si kto myslí, nezáležalo.
Po polhodine si Svetlana vybrala dve knihy a spýtala sa:
A vy čítate niečo z tejto sekcie?
Kývla hlavou na psychológiu.
Občas.
Ste tu už dlho?
Osemnásť rokov.
Svetlana si ju všímavo premerala, nie s posudzovaním, ale inak akoby naozaj počúvala.
To je dosť, povedala.
Je.
Baví vás to?
Nina na moment zaváhala. Otázka bola jednoduchá, odpoveď nie.
Baví, povedala. Knihy ma bavia. Ľudia tiež. Miesto je zvykom.
Zvyk, zopakovala Svetlana, akoby vážila slovo. Chápem.
Vzala knihy a odišla.
O týždeň sa objavila znova, jednu knihu vrátila, poprosila o ďalšie. Nina jej našla tenký album s reprodukciami, ponúkla ho. Svetlana ho prijala a zrazu sa spýtala:
Nechcete skúsiť?
Čo?
Maľovať. Chodím na sobotné kurzy akvarelu. Malá skupina, pohoda. Poďte tiež.
Nina na jazyku mala hneď nie. No namiesto toho sa opýtala:
Kde?
Svetlana napísala adresu na lístok. Art priestor “Biele svetlo”, Hlavná ulica, sobota o jedenástej.
Celý večer Nina ten lístok prekladala najprv do vrecka zástery, potom na parapet k tomu krému. Gabo sa nepýtal, čo je to za papierik. V jeho záujmoch figurovali len peniaze a chod domácnosti.
V piatok večer pri večeri medzi rečou povedala:
Zajtra ráno idem na kurz maľovania.
Gabo zdvihol pohľad od taniera.
Kam?
Na Hlavnú. Akvarel. Nová známa z knižnice ma pozvala.
Chvíľu nič, potom žuval, odložil príbor.
Koľko to stojí?
Zatiaľ som sa nespýtala.
Jasné. Tak choď, keď nemáš robotu.
Nina sa naňho zahľadela. Už sa na ňu nepozeral, jedol ďalej. Tie slová keď nemáš čo robiť počúvala dvadsaťdeväť rokov, podané v rôznych podobách. Zase si, načo ti, koľko to stálo, nemáš čo.
Dobre, prikývla. Pôjdem.
Ráno vstala o ôsmej, upravila sa, obliekla sivý sveter a tmavé nohavice. Prvýkrát po dlhom čase sa pozrela do zrkadla dlhšie než bežne. Tvár už nie najmladšia, ale nie zlá. Sivé oči, živé. Vlasy so šedinami, ale stále husté. Prečesala ich, zopla inak ako obyčajne. Otvorila krém, natrela si ruky, kúsok aj na pery.
Vyšla skôr, aby nemusela utekať.
Art priestor “Biele svetlo” bol na druhom poschodí starého meštianskeho domu: zvonku nenápadný, no vo vnútri prerobený pekne biele steny, drevená podlaha, veľké okná. Nina vystúpila hore a otvorila dvere.
Svetlana už tam bola s ďalšími štyrmi ženami rôzneho veku a jedným mužom okolo päťdesiatky. Všetci sedeli za dlhým stolom, pred sebou pohár vody, hárky papiera.
Nina! mávla jej Svetlana. Prišli ste!
Nina si sadla vedľa nej. Lektorka, mladá Zuzka, vysvetlila, že dnes budú maľovať vetvičku orgovánu. Nina chytila štetec, ruka sa jej mierne triasla, nie od stresu, len z nezvyku.
Nemyslite na dokonalosť, upozornila Zuzka. Hrajte sa s vodou a farbou, nič iné.
Nina ťahala prvý ťah fialová sa rozliezla do modra. Druhý, tretí… Sledovala, ako si farba žije vlastný život, robí občas niečo iné, než chcela. Bolo to zaujímavé. Vedľa Svetlana sústredene mlčala. Muž v károvanej košeli sa s mrzutosťou babral s malým štetcom.
Po hodinke sa Nina pozrela na svoj papier. Orgován to nebol, len fľak fialovo-modrý. Ale bolo v tom niečo živé. Niečo, čo vytvorila sama.
Krásne, ozvala sa staršia pani oproti, volala sa Galina.
Ani nie, odvetila Nina.
No podľa mňa hej. Je z toho cítiť náladu.
Nina sa znovu zahľadela. Možno. Možno naozaj.
Po kurze pozvala Svetlana Ninu na kávu v malej kaviarni za rohom. Sadli si k oknu, objednali a Svetlana bez úvodu spýtala:
Páčilo?
Veľmi. Nečakala som to.
Vedela som. Držala šálku v dvoch rukách. Máte niekedy pohľad, že niečo vnímate, ale ešte si netrúfate sa otočiť.
Nina hneď neodpovedala. Až po chvíli:
Ste dlho v Trnave?
Tri roky. Presťahovala som sa z Nitry po rozvode.
Tak to už ide lepšie?
Najprv bolo ťažko. Potom lepšie. Potom zaujímavo.
Zaujímavo?
Žiť po svojom. Zistila som, koľko toho o sebe vlastne neviem. Usmiala sa, úprimne, nie ironicky. Vy ste vydatá?
Dvadsaťdeväť rokov.
A?
Nina miešala kávu, aj keď to nebolo treba.
Rôzne, odpovedala.
Svetlana prikývla a už sa nepýtala ďalej. Aj to bolo dobré.
Domov sa Nina vrátila okolo pol druhej. Gabo pozeral futbal, nespýtal sa nič. Sama si ohriala obed a pozrela na akvarelový papier, ktorý jej Zuzka dala, položila si ho k muškátu.
Ten vyzeral akosi živšie ako pred týždňom. Na jednom výhonku sa červeňal maličký púčik. Ktovie, ako dlho tam bol.
O týždeň šla zasa na kurz. A ďalší. Svetlana chodila vždy, postupne sa po kurzoch začali rozprávať dlhšie. Nina hovorila o knižnici, čitateľoch, knihách, čo má rada. Svetlana rozprávala o práci bola účtovníčka v malej stavebnej firme, o Nitre, o dcére, čo ju nechala v Nitre s otcom.
Raz sa Nina spýtala:
Tu vám tu nie je smutno?
Občas. Ale to je iný druh samoty, nie ako predtým.
Aký iný?
Svetlana sa zamyslela, prekrížila ruky na stole.
Predtým som žila s niekým a predsa som bola sama. To je najhoršie. Teraz som sama, ale necítim sa opustená. Viete, čo myslím?
Nina vedela. Nepovedala to nahlas, ale vnútri sa niečo pohlo. Ako ľady na jar v rieke.
V máji vyhlásila knižnica súťaž okresné riaditeľstvo kultúry chcelo nové podujatia pre verejnosť. Vedúca knižnice, pani Zelinková, zvolala poradu:
Máte nejaké nápady?
Nikto nehovoril. Ani Nina, ale v hlave jej niečo svitalo.
Mohli by sme skúsiť večer pre ženy, povedala napokon. Príbehy skutočných žien z nášho okolia, nech každá porozpráva o sebe. Bez literatúry, bez veľkej slávnosti, len úprimne. Práca rukami, tvorenie maľovanie, háčkovanie, čokoľvek.
Nezvyčajné, zamyslela sa Zelinková.
Ale živé.
A kto to bude robiť?
Ja, odpovedala Nina a sama sa začudovala.
Vedúca ju skúmavo sledovala, potom prikývla. Dobre, skúsime.
Cesta z porady viedla hneď za Svetlanou.
Super! To je odvaha. Ideš do toho?
Idem. Ani neviem prečo… prosto, musím.
Pomôžem. Galinu tiež zapojíme, tá náš kurz pozná. Vyrába keramiku, veď vieš.
Galina mala šesťdesiatdva. Po odchode do dôchodku modelovala z hliny vtáčiky a predávala ich na trhu. Nina jej zavolala, súhlasila ihneď, len dodala: Len nech ma nenecháte dlho rozprávať, pletiem jazyk.
Nina doma večer čo večer písala program k stolu v kuchyni Gabo v pracovni, ona s perom, škrtala, písala. Cítila zvláštny pokoj nie len udržiavať, ale čosi tvoriť.
Raz v noci Gabo prišiel po vodu, uvidel ju nad zošitom:
Čo píšeš?
Pracovné veci. Chystám akciu.
Zase knižnica.
Áno, zase knižnica.
Nabral vodu, chvíľu stál.
Dnes bola večera studená.
Prepáč, nabudúce prihrejem.
Odišiel. Nina sa za ním pozrela. Spomenul studenú večeru. Nie to, že žije. Nie, že robí niečo nové. Studenú večeru.
Otvorila zošit.
Večer určili na tretiu júnovú sobotu. Pozvala štyri ženy Svetlanu, Galinu, potom Natáliu Hudcovú, bývalú učiteľku zemepisu na dôchodku, ktorá tajne písala básne, a Zuzku lektorku maľovania. Urobila plagáty, dala oznámenie do miestneho denníka.
Bála sa, že nik nepríde. Ale miestnosť sa naplnila. Vyše tridsať ľudí, hlavne ženy všetkých vekov, aj jedna veľmi stará, ktorú priniesla dcéra.
Večer viedla sama. Žiadny dlhý úvod len že sa stretli, aby sa počúvali, to je celé. Prvú dala slovo Galine.
Tá rozprávala, ako po odchode do dôchodku nevedela, čo si so sebou. Prvého polroka len blúdila po byte, pripadala si nepotrebná. Potom raz udrel kurz keramiky chytila hlinu, a niečo v nej sa zmenilo. Zrazu som objavila vlastné ruky, povedala. Publikom prešiel smiech, nie výsmešný, ale vrelý.
Svetlana hovorila o presťahovaní sa a strachu zo všetkého nového. V skutočnosti som sa nebála nového, ale starého, čo mám za sebou, povedala. Nina si tieto slová chcela zapamätať.
Natália prečítala dve básne, najprv potichu, potom sebaistejšie. Po jej vystúpení v treťom rade niekto spontánne zatlieskal a všetci sa pridali.
Po večeri so zbierali šálky a stoličky s Ľudou.
Vyšlo to výborne, Nina, usmiala sa Ľuda.
Nečakala som to.
Nemusíš čakať. Ty vieš pracovať s ľuďmi. Vždy si vedela, len si si to zakazovala.
Nina si vzdychla.
Myslíš?
Viem. Osemnásť rokov spolu robíme.
Zobrala zabudnutý šál a zavesila ho pri vchod. Pomyslela si, že Ľuda má pravdu a je to dobrý pocit, hoci trochu aj pichne. Prečo až po osemnástich rokoch?
Doma Gabo už spal. Nina sa potichu vyzliekla, šla do kuchyne, vypila trochu vody. Na parapete krem, akvarel s orgovánom. Muškát už kvitol naplno, štyri červené trsy.
Natierala si ruky krémom, pomaly, vedome. Pozerala na muškát a spomenula si na Svetlanu. “Bála som sa nie nového, ale starého.”
Ráno sa Gabo spýtal:
Ako ten večer?
Dobre. Prišlo veľa ľudí.
Aspoň si niečo zjedla?
Čaj bol.
Čaj nie je jedlo, zahundral a vrátil sa do mobilu.
Nina si zaliala kávu a vyšla s ňou na balkón. Dvor ešte tichý, rozvoniaval topoľmi. Premýšľala, že Gabo sa opýtal, či jedla. Možno to bola starosť. Jeho spôsob. Dvadsaťdeväť rokov to považovala za obsah a nevšimla si, že obsah možno už dávno nie je.
Nevedela to. Ale začínala sa dívať priamo.
V júli ju prekvapil Antonov hovor netradične v stredu, nie v nedeľu.
Mami, ahoj, ako sa máš?
Dobre, Antoško. Čosi sa deje?
Nie, len tak. Písala mi Svetlana.
Nina zastala pri chladničke.
Ktorá Svetlana?
Tvoja kamarátka. Našla si ma na nete, napísala, že veľmi pekne vedieš akcie v knižnici, že ste mali super večer. Nevedel som to.
Ani si sa nepýtal.
Ticho.
Prepáč, mami. Naozaj som sa nepýtal. Povedz mi o tom.
A Nina mu vyrozprávala všetko o kurze, Galine a jej vtáčikoch, Natálii a básňach, zaplnenú miestnosť. Anton ju počúval, neprerušoval. Potom dodal:
Fakt, si odvážna. Sila.
Vďaka.
Robívaš to dlhodobo?
Nie. Prvý krát.
Mala si už dávno začať.
Mala, súhlasila.
Ticho. Anton ešte riekol:
Mami, je s otcom všetko v pohode?
Nina prešla k oknu. Dvor cez leto zalievalo slnko, dvaja chlapci hrali futbal.
Obvykle, povedala.
To je dobre, či zle?
Zatiaľ neviem.
Anton nevyzvedal. Prisľúbil návštevu v auguste. Nina položila mobil a stála ešte dlho pri okne.
V auguste prišiel Anton na štyri dni. Výzorom po otcovi, povahou po nej pozorný, všímal si ľudí. Priniesol syry a orechy, sedeli v kuchyni, počúval ju. Poctivo.
Raz ráno, keď Gabo odšiel na chalupu, ostali v kuchyni sami:
Mami, ty sa meníš.
Ako to?
Ťažko povedať… akoby si bola nejako väčšia. Zasmial sa. Hlupo to znie.
Nie. Znie to dobre.
Máš z toho radosť?
Chytila šálku do dlaní, káva ešte poriadne horúca.
Mám, len je to trochu desivé.
Čo je desivé?
Keď začneš vidieť samu seba, vidíš jasnejšie aj všetko okolo. To nie je vždy príjemné.
Anton prikývol, chvíľu mlčal.
Otec to vidí?
Otec vidí len studenú večeru, povedala Nina. Hneď si uvedomila, že to nemala. Prepáč, to nebolo fér.
Nie, je to férové. Anton ju pozorne sledoval. Rozprávali ste sa?
O čom?
O tom, čo potrebuješ ty.
Pozerala z okna na unavený august.
Nikdy som to poriadne neskúsila, šepla.
Skús to.
Anton odišiel. Nina menila posteľnú bielizeň a premýšľala o “skús”. Dvadsaťdeväť rokov to neskúsila naplno. Hovorila o praktickom, nikdy o podstate. Zvyk, bezpečie, Gabo vedel pozrieť tak, že rozhovor nikdy nezačne.
V septembri si ju hnala vedúca knižnice:
Okres chce podujatie znova, vo väčšom formáte, na celú sieť. Chcú, aby si to zas viedla.
Súhlasím.
Vedúca sa usmiala.
Toto leto si iná. Nebudeš sa hnevať, keď poviem?
Nie, nebudem.
Si lepšia. Živšia.
Nina vyšla z kancelárie k svojmu pultu. Pozdravila čitateľa, vybavila výpožičku, zapísala do denníka. Potom sa zastavila a pozerala na regály, na čitateľské stoly s lampami, na veľké okno, kde do vnútra prúdil septembrový lúč.
Osemnásť rokov. Až teraz sa díva tak, ako keby to miesto patrilo jej nie že je tam len tak, ale je to jej miesto.
Na jeseň sa niečo doma zmenilo. Nina nespoznala čo skôr. Všetko naraz, plynulo. Gabo si všímal, že domov chodí neskôr, že v sobotu skoro ráno býva preč, že má okolo seba cudzie ženy, ktoré nepozná.
Kto je tá tvoja Svetlana?
Kamarátka.
Odkedy máš kamarátku?
Vo februári sme sa spoznali. V knižnici.
A teraz s ňou stále?
Takmer.
Gabo sa na ňu pozrel. Tentokrát v jeho pohľade nebolo podráždenie ani zvyčajná ľahostajnosť, ale niečo, čo Nina doteraz nespozorovala. Zmätok.
Nezakazujem ti, povedal. Len nie som zvyknutý.
Na čo?
Že máš toľko svojich vecí.
Nina si sadla oproti. Prvýkrát po rokoch ho naozaj videla nielen cez obrannú škrupinu. Ako človeka, ktorého vlastne dobre nepozná.
Gabo, teší ťa, že mám niečo mimo domácnosti a práce?
Chvíľu nič.
Neviem. Asi áno.
Asi?
Zvláštne to je. Hovorím, nie som zvyknutý. Postavil sa, šiel k oknu. Predtým si bola stále na blízku. Teraz stále niekam sa ponáhľaš.
stále som tu.
Si, aj nie si.
Dívala sa na jeho chrbát široký, ohnutý už vekom. Šesťdesiatjeden mu už ťahá. Zostarol, kým si to ona nevšimla.
Gabo, a kedy sme naposledy tak naozaj, len tak, netárali?
On sa otočil.
Veď rozprávame sa predsa.
O čom?
Nič nepovedal. Pozrel niekam cez ňu.
Tak, šeptla Nina.
November so sebou priniesol veľký večer pre celý okres. Nina chystala tri týždne, účinkujúcich už osem, dohodla s miestnym výtvarníkom výstavu obrazov na stenách. Svetlana pomáhala so všetkým, teraz sa stretávali už skoro denne raz v kaviarni, inokedy v knižnici, niekedy len tak na prechádzke po nábreží Váhu, keď bolo pekne.
Raz na nábreží Nina prehodila:
Nerozumiem, ako som mohla žiť predtým.
Žila si. Tak, ako sa dalo, povedala Svetlana.
Ale nie naozaj. Celý čas som bola kdesi vo vnútri, nevyšla som z tej škrupiny. Prečo?
To nie je o prečo; prosto tak bolo.
Ale dalo sa aj inak.
Dalo. Svetlana sa zastavila, zahľadela sa na Váh. Bol sivý, novembrový, krásny v tej svojej drsnosti. Ale “inak” začne, keď začne. Nie skôr.
Ja mám už päťdesiatosem.
A čo?
To je veľa.
Vieš, pozrela sa Svetlana do očí, poznám ženy, ktoré sa skončili vo tridsaťpäťke, uzavreli sa ako výstavné exponáty. Ty v päťdesiatich ôsmich začínaš. Je to skoro? To je úplne presne čas.
Nina sledovala tok rieky. V diaľke ťahala barža, pomaly, ďaleko.
Viete čo? povedala , každý týždeň kreslím. Už deväť mesiacov.
Viem.
Dnes ráno som písala text pre večer. Sama, vlastné slová, žiadny vzor.
A je výborný.
Je živý. To je viac.
Večer v novembri prebehol v piatok; prišlo vyše sedemdesiat ľudí. Miestnosť praskala, viacerí stáli v kúte. Nina otvárala podujatie a čítala svoj text. Hlas mala pevný, ruky už takmer netriasli. Hovorila o tom, že v každej žene je niečo, čo treba zaznamenať, čo často dlho čaká kým si to všimneme. Že vek neuzatvára dvere len otvára tie, ktoré si predtým nevšimneme. Nehovorila ako poučený mudrc, ale človek, čo to práve pochopil.
Po večeri k nej prišla tá najstaršia pani, ktorú priviedla dcéra. Volala sa Evdokia Macková, mala osemdesiattri.
Zlatko, stisla Nininu ruku v svojich, suchých a teplých. To o mne ste hovorili?
O nás všetkých, usmiala sa Nina.
Nie, to bolo o mne. Ja som to cítila. V mladosti som vyšívala. Už dávno nie. Vravia, to je smiešne v mojom veku. Ale dnes som si povedala, prečo nie? Osemdesiattri, môžem ešte skúsiť?
A prečo nie?
Myslíte, že nie je neskoro?
Pravdaže nie.
Evdokia odišla, dcéra ju viedla opatrne, ale išli. S niečím odchádzali.
December prišiel potichu. Nina začala sama viesť literárny krúžok pri knižnici, každú stredu. Chodilo šesť-osem ľudí, živé debaty, občas tak prudké, že ledva stíhala niečo říci sama.
Doma napätie. Nie hádky, nie osudové ticho. Stačí napätie. Gabo sa stiahol viac ako zvyčajne. Nina cítila, že v ňom niečo žije, len nevie čo, on však neotváral dvere.
V polovici decembra, v nedeľu večer, vošla do pracovne.
Gabo, potrebujem sa porozprávať.
Tak rozprávaj.
Nie tak. Zavrela dvere, prisunula si stoličku k nemu. Normálne.
Odložil knihu, pozrel sa.
Čo je?
Vlastne nič. Spojila ruky. Chcem len povedať niečo, čo som nikdy nepovedala. Ani sebe.
Gabo mlčal, v očiach náznak varovania.
Dlhý čas som žila tak, akoby som tu nebola celkom. Bola som tu, varila, chodila do práce, žila… ale nie vnútri. Myslím, že je to aj moje, že som si za to mohla. Ale trochu aj o nás dvoch. O tom, ako vedľa seba žijeme.
Gabo hľadel do stola.
Chceš rozvod?
Neviem, čo chcem. Chcem, aby sme sa rozprávali. Fakt. Chcem, aby si videl mňa. Nie polievku, nie vyžehlené košele. Mňa.
Dlhé ticho. Sneh padal za oknom.
Neviem to, Nina, priznal po chvíli. Nebol som tak učený.
Ja viem. Neviním ťa. Len chcem skúsiť žiť trochu inak. Chcem vedieť, či chceš aj ty.
Okamih mlčania, díval sa na sneh, potom na ňu a Nina znova zbadala ten zmätok. Živý, ozajstný.
Veľmi si sa zmenila tento rok, zamumlal.
Áno.
Nie vždy ti rozumiem.
Viem.
Ale nechcem… hľadal slová nechcem, aby si odišla. Ani z tohto domu, ani celkovo.
Nina ho sledovala. Šesťdesiatjeden, ohnuté plecia, tvár zmiešaná zo zvyku a neistoty.
Tak to skúsme, povedala. Nesľubujem, že to bude ľahké. Ale skúsme.
Január prišiel s mrazmi a ostrým svetlom. Nina pracovala v knižnici, viedla krúžok, maľovala každú sobotu. Kresieb už nazbierala dosť časť dala Svetlane, časť mala na kuchynskej stene pri muškáte. Ten už ozaj bujne kvitol zistila, že potreboval len presadiť do väčšieho črepníka.
So Svetlanou sa vídavali menej v práci mala napäté obdobie, ale vždy sa ozvali telefonicky.
Raz jej Svetlana vraví:
Nina, uvažovali ste, pokračovať s akciami aj na jar?
Uvažovala. Chcela by som už nie len večer, ale festival. Aspoň tri dni.
To bude veľa roboty.
Hej. Ale mne to vyhovuje.
Svetlana sa zasmiala.
Kto by to bol povedal pred rokom.
Kto by…
S Gabom to bolo stále ťažšie. Hovorievali častejšie, to áno. Ale boli aj dni, keď sa uzavrel, Nina ho nenaťahovala von ponechala ho tak, robila si svoje.
Vo februári, pri obyčajnej večeri, zrazu:
Minulý týždeň som bol u lekára. Na prehliadke.
Niečo vážne?
Preventívne. Niekedy tlak. Popichoval do jedla. Nič vážne, len lieky.
Dobre, že si šiel.
Nepýtaš sa, prečo som nepovedal?
Nina položila lyžicu.
Prečo?
Nechcel som ťa trápiť. Pozrel sa. Zvyk.
Ty máš zvyk ma neťažiť?
Áno. Ty si aj tak stále niečím pohltená.
Nina si ho obzrela. V tých slovách bolo niečo dôležité a ona to práve ešte nerozumela.
Gabo, ja chcem vedieť, keď ti je zle. Chcem o lekárovi vedieť. Chcem. Rozumieš?
Rozumiem. Pokýval. Budem hovoriť.
Aj ja budem hovoriť.
Mlčali. Za oknom sneh a vietor, kuchyňa teplá, voňala jedlom. Na parapete krém, nový akvarel jabloňová vetvička, biela, jemná.
Pekný obrázok, ohodnotil Gabo. Tvoj?
Áno.
Ešte raz si ho pozrel.
Vieš to.
Učím sa.
Koncom februára volala Ľuda. O deviatej večer, dosť neskoro.
Nina, prepáč, že tak neskoro. Dcéra prišla.
Dobre?
Výborne. Zmiernila sa. Povedala, že to prehnala s tou staromódnosťou.
To je super. Tešíš sa?
Veľmi. Mohla by som skúsiť tvoj kurz akvarelu?
Iste. Sobota jedenástu.
Aj keď to fušujem?
Ľuda, každý prvý raz fušuje. To je podstata.
V sobotu Ľuda naozaj prišla. Štetec držala nešikovne, Zuzka jej naprávala prsty. Prvý ťah príliš tmavý, druhý len vodnatý. Ľuda zamračená:
Nina, pozri, zas len fľak.
Vidím. Páči sa mi to.
Veď je to len machuľa.
Prvý raz to tak vždy je.
Ty si zo mňa robíš srandu?
Úprimne. Nabudúce chytíš štetec, pôjde ti to inak.
Pozrela na papier, zasmiala sa.
No dobre. Nabudúce.
Marec prišiel s prvým teplom. Nina poslala prihlášku na jarný festival, vedenie knižnice súhlasilo. Anton napísal, že v apríli príde, chce byť na akcii.
Jedného večera, keď Gabo už spal, Nina sedela v kuchyni nad zošitom, zapisovala nápady. Vonku začala kvapkať voda zo striech, sneh sa topil, jar sa skúšala. Muškát na parapete zelený, tri červené kvety, jeden púčik, čo sa otvorí zajtra.
Nina pozrela na dózu s krémom. Ten už dávno došiel, no nechala ju tam stáť. Nový kúpila rovnaký, Velur, trinásť eur. Gabo už nič nehovoril.
Otvorila zošit na čistej strane a napísala hore: “Čo teraz viem, čo som vlani netušila.” Pozrela na nápis. Premýšľala. Zošit zavrela. Netreba zapisovať. Je to už v nej.
Zazvonil telefón neskoro, skoro jedenásť. Nina pozrela na displej: Svetlana.
Je všetko v poriadku? opýtala sa hneď.
Je. Aj lepšie. Hlas Svetlany bol živší, veselší. Nina, musím povedať: dostala som ponuku v Nitre. Výborná práca, dobré peniaze. Dcéra tam. Premýšľam.
Nina sekundu nič.
Chceš ísť?
Neviem ešte. Preto ti volám. Povedz niečo.
Čo povedať?
Svoj názor.
Nina pozerala von. Apríl tam stál, tmavý, živý, mokrý.
Myslím, zamyslela sa , že odpoveď dávno poznáš. Len si si to nevyslovila.
Ticho nebolo dlhé.
Asi hej. Áno.
Tak čoho sa bojíš?
Že tu nechám krúžok, vás, Galinu s vtáčikmi, Natáliu… všetko.
Nikam nezmizneme.
Trnava je ďaleko od Nitry, Nina.
Svetlana, zatočila v ruke pero, sama si raz povedala… pamätáš na to novembrové nábrežie?
Čo som povedala?
“Inak sa začne, keď sa začne.”
Svetlana sa potichu zasmiala.
Bola som múdra.
Stále si.
Nina, môžem sa ťa niečo spýtať? Úprimne.
Skús.
Si šťastná?
Nina hľadela na muškát, na krém, na obrázky pripnuté na stenu, na zošit plný nepísaných odpovedí.
Som konečne sama sebou, povedala. To je viac než šťastie.
To je celá odpoveď?
Asi áno.
Svetlana mlčala.
Tak sa teším s tebou.
Aj ja s tebou.
Nina…
Áno?
A čo budeš robiť, keď odídem?
Nina pozrela na čistú stranu v zošite.
Budem pokračovať, povedala.
