„Nie som tvoja krv,“ to je všetko.
„Čo sa do toho striekáš?“ vykríkla Marika, máchajúc rukami. „To je moja dcéra, nie tvoja!“
„Len som chcela pomôcť,“ ticho odpovedala Zuzana, stojac pri sporáku s panvicou v ruke. „Katka je chorá, má vysokú horúčku…“
„Pomôcť!“ zosmiešnila ju Marika. „Chceš ukázať, aká si dobrá macocha, že? Aby sa tatko rozplýval?“
„Marika, prestaň,“ pokúsil sa zakročiť Jozef, ale dcéra sa naňho ani nepozrela.
„A ty drž ústa! Vždy ju brániš!“ ukázala prstom na Zuzanu. „Nie som tvoja krv, to je všetko! Vymenil si rodnú dcéru za túto… za túto…“
Marika nedokončila, otočila sa a vybehla z kuchyne. Dvere jej izby zabuchli tak, že zadrhteli sklenenky v kredenci.
Zuzana položila panvicu na stôl a klesla na stoličku. Ruky sa jej triasli, v očiach mala slzy.
„Nerob si z toho nič,“ priblížil sa Jozef k žene a položil jej ruku na plece. „Je rozrušená kvôli škole. Nedostala sa na internát, zlobí sa na celý svet.“
„Jožo, má pravdu,“ zašepkala Zuzana. „Naozaj jej nie som krv. A nikdy nebudem.“
„Nechýbajú ti rozum. Čas všetko zariadi.“
Zuzana sa trpko usmiala. Čas. Boli spolu štyri roky a vzťahy s Marikou len upadali. Najprv bola dievčina chladná a odmeraná. Potom začali úškrnné poznámky. A teraz otvorená vojna.
„Možno som nemala ponúkať, že zaplatím jej štúdium?“ spýtala sa Zuzana.
„Prečo? Chcela si dobre.“
„Ale ona to vzala tak, že ju chcem kúpiť.“
Jozef si povzdykol a sadol si vedľa ženy.
„Zuzka, chápem, že je to pre teba ťažké. Ale Marika stratila mamu v štrnástich. Bojí sa, že niekto zaujme jej miesto.“
„Nesnažím sa nahradiť jej matku. Len chcem, aby sme žili v pokoji.“
„Viem. A ona to raz pochopí.“
Zuzana prikyvla, ale v duši pochybovala. Každý deň v tomto dome bol skúškou. Marika akoby zámerne hľadala dôvody na hádky. Buď Zuzana varila zle, alebo dala veci na zlA keď sa raz večer všetci traja nečakane rozosmiali pri spoločnej večeri, pochopili, že ich malé kroky k porozumeniu sa zmenili na cestu, ktorá už nikdy nevedie do osamelosti.
