Ja som Zuzana, nie Táňa
Zuzana žiarila šťastím — všetky skúšky mala za sebou! Nie samé jednotky, ale dosť dobré, aby na ňu boli mama s otcom hrdí. Keď otvorila dvere do domu, počula známy mamin hlas a… nejaký cudzí, hluchý, akoby z minulosti. Dievča potichu prešmyklo do svojej izby, nechcela nikoho rušiť. No počula:
— Hovorím ti, Táňa, posledný krát… — prehnalo sa matkiným hlasom.
Záhybok v chodbe — otec prišiel na obed. Zuzana vykukla do chodby a stretla sa pohľadom so ženou v bielom, ošúchanom šatku. Rysy tváre jej pripadali až bolestne známe. Kde už ju videla… Starý tieň spomienky ju bodol ostro a nepríjemne. To tá žena s upŕtavým, lepkavým pohľadom. To tá, čo ju kedysi nazvala „Táňou“.
— Ahoj, Táňa. Ahoj, dcérka, — povedala nečakaná návštevníčka.
— Choď, Tatiana, — odmerane povedal otec.
— Idem, idem… Uvidíme sa, sestrička, — hodila žena a odišla.
Zuzana stála ako prikopnutá.
— Oci, kto to bol?
— Mamina známa.
— Ale povedala, že ste sestry.
— Dievčatá tak niekedy hovoria… Asi.
No úzkostlivý mamin pohľad a napäté ticho v dome hovorili o inom. Bolo jasné — to nebola len známa. Bola to časť ich tajomstva.
O pár dní neskôr Zuzana opäť stretla Tatianu.
— Nuž, ahoj, Táňa, — povedala, keď sa k nej priblížila.
— Ja nie som Táňa, ja som Zuzana.
— Pamätáš si ma?
— Neviem… Chodili ste k mame.
— K mame? Ja som tvoja mama, Tánička… Skutočná…
Tatiana ju chytila za ruky. Hovorila vášnivo, zmätene, prosebne. A Zuzana — sama nevediac prečo — šla s ňou.
— Tak, poď dnu, dcérka, — viedla ju žena do starej izbičky. — Tu si bývala, do dvoch rokov… Pamätáš?
Zuzanu zaliala vlna spomienok: špinavá podlaha, ožmýkané nedopalky, niekto kričí, kopne do dverí, a ona, ešte malá, hľadá na zemi niečo k jedlu. Niekto jej strká špinavé prsty do úst… A ona zahryzie — až do krvi. Strach. Slzy. Zima. Táňa… vtedy ju volali Táňou.
Hrubý hlas v izbe ju vytrhol z tohto zážitku:
— Táňa, zas si sa túlala? Peniaze si priniesla?
Do izby vrazil opitý chlap s kalnými očami.
— Kto to tu máme? To je pre mňa darček? — a natiahol ruku k Zuzane.
Rýchlo otvorila tašku, vytiahla peniaze:
— Tu máte! Len už nechoďte. Ani k nám, ani k mame, ani k otcovi. Všetko som si spomenula. A vy ste pre mňa nikto.
— Táňa…
— Volám sa Zuzana!
Utekala domov, dúsila sa v slzách. Doma sa triasla, dostala horúčku. Mama ju našla v plači.
— Mami, bola som u nej… Spomenula som si… slaninu… špinavé ruky v ústach… zahryzla som sa…
— Moja dievčina… — matka ju kolísala ako malú.
A potom jej povedala pravdu. Ako v detskom domove boli dve sestry — Tatiana a Oľga. Adoptovali ich spolu. Táňa bola spočiatku milá, no potom… sa zmenila. Fajčila, kradla, utiekla, no potom sa vrátila — tehotná. Dieťa bolo od neznámeho. Rodičia odpustili. Oľga, vtedy ešte študentka, súhlasila, že pomôže… a zobrala si dievčatko k sebe. Táňa sa stala Zuzanou. A Tatianu zbavili rodičovských práv, ešte aj peniaze žiadala za to, že sa dievčaťa vzdá.
Odvtedy bola Zuzana ich dcérou — láskou aj papiermi.
Tatiana sa občas vracala. Plakala. Prosila o odpustenie.
— Táňa, dcérka…
— Ja som Zuzana. Prepáčte, teta Táňa.
Mama všetko znášala.
— Je mi rodná. Možno som ja — jej posledná niť k normálnemu životu…
Raz prišiel Jožo, ten so špinavými rukami.
— Tatiana je v nemocnici. Je zle.
Išli za ňou.
— Prepáč, dcérka, — povedala teraz už triezva, bledá Tatiana. — Ďakujem, že žiješ. Ďakujem, že som ťa mala… aspoň na chvíľu.
— Všetko bude dobré. Ži. Dostaneme ťa von.
No neprežila.
Neskôr Zuzana znova stretla Joža. Bol triezvy.
— Prestal som piť. Vďaka nej… prepáč, Táňa…
— Ja som Zuzana.
— Vieš… Nie som tvoj otec, no viem, kde je. Chceš to vidieť?
Zobral ju k hrobu pekného muža. Tam Zuzanu našla staršia žena.
— Ty si jeho dcéra?
— Asi áno…
— Ja som tvoja babka…
Odvtedy má Zuzana dva hroby. A dva životy: jeden, z ktorého utiekla. A druhý, v ktorom vyrástla.
Chodí za tými, čo jej dali život. Chodí a rozpráva im o sebe. Sľubuje, že bude žiť dôstojne — a tento sľub dodržiava.
