Ty nie si sama, dcéra moja…
— Ivaničová, chcete dieťa priniesť na dojčenie?
— Nie, to som už vravela. Napíšem zrieknutie sa. Sestra pokývala hlavou a odišla. Zuzana sa otočila k stene a rozplakala sa. Ostatné matky na izbe sa na seba pozreli a pokračovali v dojčení svojich malých.
Zuzana prišla v noci s kontrakciami a rýchlo porodila. Syn, 3 kg 500 gramov. Zdravý, krásny. Pohľadom na neho novopečená matka začala plakať, len nie práve veselo.
— Ale no, všetko je v poriadku, prečo plačeš. Máš dobrého chlapca, silného. Možno si chcela dievčatko? Nič to, raz prídeš aj pre dcéru.
— Nechám ho tu. Neberiem ho…
— No to je teda prekvapenie. Prečo? Nezmysel, dievča, máš čas premyslieť si to, je to predsa tvoje dieťa, skutočne ti ho nie je ľúto?
Darina, spolubývajúca Zuzany, sedela na lavičke s manželom na chodbe pre návštevníkov. Rozprávala, ako vtipne ich dcérka škrabká nosom, a smiali sa. Prišla žena s taškou a požiadala, aby zavolali Zuzanu. Danka išla do izby a priviedla Zuzanu.
— Dcéra, ako sa máš? Ako je na tom syn? Mimochodom, má už meno?
— Nemá meno… Noví rodičia ho nazvú, ako chcú. Nechám ho tu, mama… Nikto nás nepotrebuje, sme na tomto svete sami…
Zuzana si zakryla tvár rukami a rozplakala sa. Darine bolo nepríjemné byť pri takom výjave, rýchlo sa rozlúčila s manželom a odišla.
— Ty nie si sama, dcéra, mám ťa. A Vladislav je mizerný, čo tu povedať. To milenka mu povedala, že dieťa nie je jeho, poblúdila si, a on sa nahneval. Neboj sa, premyslí si to a vráti sa. Priniesla som ti niečo dobré na jedenie, aby mliečko bolo výdatné. Syn sa môže volať Ivan.
Zuzana vošla do izby a vložila tašku do skrinky. Na chodbe zaznel detský plač, nástojčivo, prenikavo. Zuzana vyšla na chodbu.
— To nie je môj syn, ktorý tak plače?
— Tvoj…
— Dovoľte mi, aby som ho nakŕmila…
Sestra sa postavila a priniesla dieťa. Jeho tvár bola červená od kriku.
— No tak, nekrič viac. Teraz ťa maminka nakŕmi. Zuzana sa nešikovne snažila pripojiť plačúce dieťa k prsníku. Darina pristúpila a pomohla jej. Dieťa prestalo plakať, a Zuzana sa usmiala, aký je ten drobec vtipný, usiluje sa.
Odteraz prinášali Ivančeka k mame na každé kŕmenie. Zuzane sa páčilo pozorovať jeho noštek a zvýraznené obočie.
— Zuzi, bola to tvoja mama, čo prišla? Taká príjemná žena.
— Nie, to bola svokra. Moja mama zomrela, keď som bola malinká, otec sa upil, tetka ma vychovávala. Neskôr som sa vydala a presťahovala sa k manželovi. Žili sme dobre, kým nezačal mať románik.
Opustil ma a nechce ma poznať. Po takej správe som bola mimo seba, a v tom prišli kontrakcie…
— Kam teraz pôjdeš s dieťaťom?
— Svokra ma pozýva bývať k nej, je sama, manžela nemá, syn je jediný — aj ten odišiel. Je dobrá, milá žena, vždy sa ku mne pekne správala.
— Tak choď k nej, s vnúčaťom sa bude rada hrať, bude to pomoc. A manžel si to znovu premyslí a vráti sa…
Zuzana to presne tak urobila. Anna Kováčová pomáhala vo všetkom, vo vnúčikovi nevedela nájsť dosť. Keď Ivan oslávil mesiac, otec sa objavil. Zuzana nebola doma, išla do obchodu.
— Mami, s Katkou ideme na sever, ponúkli mi tam prácu. Len som chcel prísť a rozlúčiť sa. A tiež… Opýtať sa na peniaze, koľko nebude vadiť…
— Ľúto. Nechal si manželku tesne pred pôrodom, mizerný, skoro nechala dieťa v nemocnici od žiaľu. Ach, ty… Nedám peniaze. Mám vnúčika, ktorý potrebuje, a ty si zarobíš.
V tom Ivanček zaplakal a Anna Kováčová bežala k postieľke.
— Čo, ani sa nechceš pozrieť na syna? Kópia teba.
— Aký je on môj syn.. Zuza ho poblúdila, prečo by som chcel cudzie.
— Si len hlúpy, Vlado. Choď, ži ďalej bez rozumu.
Anna Kováčová odišla do dôchodku, a namiesto nej vzali Zuzanu do práce. Ivanček začal chodiť do škôlky, a oni žili spokojne a veselo spolu.
— Anka, prečo vaša nevesta neplánuje odísť? Kde sa to len videlo, aby svokra žila s nevestou a nie so synom.
— Pre mňa je Zuzana vzácnejšia než syn — hlupák, a vnúčik je najcennejší. Pre nich žijem, Viera. A ty by si si mala dávať pozor na svoj odporný jazyk…
Susedka Viera pokývala hlavou a pokračovala vo svojich povinnostiach. Úplne nechápala Annu, pretože u nej by to bolo ináč, syn by bol vždy na prvom mieste. Alkoholik, samozrejme, ale taký osud.
Anna Kováčová si všimla, že sa Zuzana začala skrášľovať a večer niekam chodiť.
— Zuzi, a ako sa volá?
— Kto, mama?
— No ten, ku ktorému chodíš.. Povedz, dcéra, som zvedavá.
— Ach, len sa prechádzame.. Je to vojak, prišiel k príbuzným, náhodou sme sa zoznámili.
— A vie o Ivančekovi?
— Samozrejme, o všetkom vie…
— Tak ho prived, nech sa zoznámi, nemáš ho predo mnou skrývať. Ak je to dobrý človek, tak to tak nechať…
Alek, tak sa volal Zuzanin známy, sa objavil s košíkom plným ovocia a koláčom, ktorý napiekla jeho teta. Ivanovi priniesol na hračkárske auto a futbalovú loptu.
Večer prebehol veselo, Alex rozprával vtipné historky zo života, Zuzana sa smiala na plné hrdlo, a Anna Kováčová sa smiala do sĺz.
Keď vyprevadili hosťa, Zuzana sa okamžite opýtala:
— No, čo si myslíte o ňom? Dobrý človek, ako sa vám zdá, mama?
— Dobrý, dcéreška… Úctivý, zaujímavý, dobre vychovaný. A hlavne, miluje ťa. Je to vhodný nápadník, nenechaj si ujsť svoje šťastie!
O mesiac Alex prišiel požiadať o ruku Zuzany pred Annou Kováčovou.
— Uisťujem vás, Zuzku nikdy nezraním ani Ivana. Budeme žiť v Trenčíne, tam mám veľký dom. Milujeme sa a Ivan je pre mňa ako syn. Požehnajte nás.
Anna Kováčová odprevadila Zuzanu s Alexom a Ivanom. Všetko, odišli do mesta a sľúbili písať, navštevovať. Ako ona teraz bez nich…
O rok sa objavil syn, Vlado. Špinavý, zanedbaný.
— Panebože, na koho si sa podobal, Vlado? Čo, Katka ti ani šaty nepere?
— Ach… Už nie je to Katka. Utiekla za mužom s peniazmi. Naše všetky sme prepil, nemám nič. Spomenul som si, že mám mamu a dom…
— Načas si si spomenul, toľké roky, či som živá bola alebo nie…
— A o synovi hovorila, že mi vtedy klamala, aby ma odviedla od rodiny, a ja som jej uveril. Tak sa chcem zoznámiť s synčekom. Kde je, mimochodom?
— Zmeškal si svoje šťastie. Zuzana sa vydala za slušného muža a je šťastná. Ivan sa zapísal naňho, takže nemáš syna. A ja si balím veci a idem k nim. Zuzana porodila dcérku, chcem pomôcť a ponosiť vnučku. A ty tu ži a postaraj sa o dom, súhlasíš?
Anna Kováčová cestovala vlakom a uvažovala nad tým, ako sa život môže zaujímavo zamotať. A aké šťastie to je, keď ťa niekto potrebuje, keď sú ľudia, ktorým môžeš pomôcť a podporiť ich, rovnako ako ona kedysi podporila Zuzanu. Veď keby neboli pomohli vtedy, nevie sa, ako by sa ich životy vyvinuli…
