Ty nám nechýbaš
Na druhý deň prišla Ksenia do práce smutná, pretože sa predchádzajúci večer rozviedla so svojím manželom. Kolegovia o tom všetkom vedeli a keď si všimli, že bola rozrušená a nesústredená, snažili sa ju povzbudiť, ako len mohli:
– Ksenia, čo sa také hrozné stalo, že si sa rozviedla s manželom? To nič, nie si ani prvá, ani posledná. Si silná a vychováš synov. Ten tvoj ešte bude ľutovať. Dôležité je, aby si nezúfala, – povzbudzovala ju Katka, ktorá bola rozvedená už päť rokov.
– Katka má pravdu, – pridala sa Lýdia. – Oni tí chlapi sú takí, keď vidia, že žena po rozvode trpí a nevie sa z toho dostať, radujú sa. Ale keď vidia bývalú ženu upravenú, veselú – vtedy ich to štve, že aj bez nich sa dá žiť dobre. Takže Ksenia, hlavu hore a všetko bude v poriadku!
Ksenia s kolegami súhlasila, ale v hĺbke duše si myslela:
– Im sa to ľahko hovorí. Ale ako ja vyžijem s dvoma chlapcami na jeden plat, najmä keď majú radi otca? Musím si nejako zvyknúť.
S manželom sa Ksenia rozviedla po desiatich rokoch manželstva. Jedného dňa prišiel Andrej z práce a oznámil jej:
– Odchádzam od teba k inej žene. Medzi nami už nie je rodina, nemilujem ťa. Stalo sa niečo, že som prestal cítiť lásku.
– Určite si našiel nejakú mladú, preto si ma opustil, si taký istý ako mnohí iní…
– Nie, nie k mladej, odchádzam k žene s dvoma deťmi.
– Tak dobre, opúšťaš svoje deti, aby si vychovával cudzie. Veľa šťastia, prosím, viac sa nevracaj, nečakaj, že ťa vezmem späť. Neodpustím ti, – snažila sa pokojne povedať, ale myslela si, – nikdy neuvidí moje slzy, zradca.
Slzy prišli až potom, keď zabuchol dvere a odišiel so všetkými vecami. Keď sa trochu upokojila, rozmýšľala:
– Ako je to možné? Môj manžel odišiel k žene s dvoma deťmi, od ktorej tiež odišiel manžel k inej. Je naozaj zaujímavé, ako sa tieto veci zamotajú a všetci sme nakoniec v rovnakom postavení. Ale tá, ku ktorej Andrej odišiel, mala chápať, aké je ťažké byť sama s dvoma deťmi. A aj tak ju to nezastavilo, hoci sama bola v podobnej situácii. Nerozumiem, prečo musela ničiť cudziu rodinu. Nech sú predsa voľní muži. Teraz všetci žijeme v jednom meste a deti často stretávajú Andreja.
Ksenia nemala čas myslieť na seba, ani sedieť a plakať, musela sa starať o synov. Ich otec, odkedy odišiel, ani raz im nezavolal a nezaujímal sa, ako sa majú bez neho. Ksenia nevedela, čo deťom povedať. Keď ho raz stretli na ulici, pribehli k nemu:
– Ocko, ocko, – a večer ho čakali doma.
Ksenia s nimi v ten večer dlho hovorila, snažila sa ich rozptýliť od myšlienok na otca, ale aj tak ho čakali. Ksenia nevydržala a na druhý deň zavolala bývalému:
– Mohol by si aspoň navštíviť deti alebo s nimi stráviť čas. Ak nechceš vidieť mňa, pošlem ich za tebou. Rozviedol si sa so mnou, nie s deťmi. Môžeš ich stretnúť po škole, deti nemôžu za to, že si si našiel inú, ako im to mám vysvetliť?
Ale Andrej ju trpezlivo vypočul a potom bez slova zložil. Ksenia si definitívne uvedomila, že deti mu nechýbajú. Čas plynul. Deti si zvykli žiť bez otca, už na neho ani nespomínali a keď ho stretli na ulici, prešli okolo neho.
Samozrejme, Ksenia sa snažila ich rozptýliť. Kedykoľvek mali voľný čas cez víkendy, vzala ich niekam. Do parku, do kina, na výstavy pre deti. Keď bolo chladno, sedeli doma a ona videla, že sú smutní. Zamestnala ich niečím. Mohli spolu piecť. Dala im hotové cesto a povedala:
– Urobte, čo chcete, čo vám príde na um.
Chlapci sa snažili, vytvárali zvieratá, kocky, guličky. Keď sa to upieklo, všetci hľadali svoje „umenie“ a zjedli ho, deliac sa s mamou aj medzi sebou. Ksenia to mala ťažké, bolo jej ľúto detí, ale musela žiť a vychovávať synov. Našťastie v škole sa správali dobre, učitelia na nich nikdy nenadávali, na rodičovských schôdzkach ich chválili.
Jedného zimného dňa sa Ksenia ponáhľala z práce domov a nedaleko domu sa šmykla a spadla. Ihneď sa pribehol muž a pomohol jej vstať. Videla, že vyšiel z auta, čo stálo neďaleko. Taška s potravinami ležala na kraji, ale neroztrhla sa. Zdvihol ju a podal Ksenii.
– Dobrý večer, – povedal priateľsky.
– Akýže dobrý, keď som spadla, – odpovedala nespokojne, ale uvedomila si, že by mala byť zdvorilá, – dobrý deň a ďakujem vám.
Muž, zrejme pochopil, že ju bolí noha, si všimol, že sa zamračila a šúchala si koleno:
– Môžem vám pomôcť s nohou?
– Neviem, ale vyzerá to, že všetko je v poriadku, hlavne že nie je zlomené. Trochu to bolí, ale to je len z nárazu.
– Možno vás môžem odviezť domov, – neustupoval muž, – nebojte sa a nestyďte sa. Volám sa Cyril. Som tu náhodou, ale možno aj nie, zrejme som vedel, že tu spadnete, – pokúsil sa zažartovať.
Ksenia sa trochu pousmiala:
– Nie, ďakujem, tam je môj dom, bývam tu, tak to dokrivkám. Nebojte sa, Cyril, ja som Ksenia. Zbohom.
Ona pomaly krivkala k domu, zatiaľ čo Cyril ju sledoval, kým nezmizla vo vchode.
O dva dni neskôr sa Ksenia vracala z práce a opäť videla Cyrila. Čakal ju pri vchode s kyticou a usmieval sa.
– Dnes, dúfam, už bude dobrý večer, Ksenia?
– Dobrý, dnes je dobrý, – tiež sa usmiala.
– Toto je pre vás, – podal jej kyticu.
– Ďakujem, ale pri akej príležitosti?
– Len tak, pre zlepšovanie nálady. Chýbala ste mi a všetko vo mne kričalo, aby som vás prišiel opäť stretnúť, aby ste ma nepotrebovali znova, keby niečo, a tak som vás chcel stretnúť.
– Ďakujem, ale ako vidíte, dnes som v pohode, nepadám každý deň, – smiala sa Ksenia.
Slovo za slovom sa zarozprávali a Cyril ju pozval do kaviarne.
– Dnes nemôžem, Cyril. Moji chlapci sú doma a netušia, že by som sa mala zdržanťa, dajme to na zajtra. Mám dvoch synov, ak by niečo… tak si rozmysli…
– Dobre, dajme to na zajtra. Prídem ťa vyzdvihnúť po práci, kde pracuješ? A upozorni svojich chalanov, že sa zdržíš, ja to chápem… Mal som dvoch… bolo…
Nasledujúci deň v kaviarni jej povedal o sebe.
– Mali sme rodinu, manželku a dvoch synov. Manželka aj s deťmi odišla na víkend do dediny. Ja som nemohol, pracoval som vtedy do noci na projekte, ktorý som musel dokončiť. Manželka s chlapcami sa vracali domov so susedom, ktorý býval vedľa mojej mamy na dedine. Bola fujavica, klzko, nezvládol riadenie a s autom sa dostali pod kamión. Všetci moji blízki prišli o život. To bolo pred šiestimi rokmi. Odvtedy bývam sám, – uzavrel Cyril na smutnej note.
– Bože, koľko si toho musel prežiť, stratiť naraz celú rodinu. Úprimne súcitím. Prepáč, že ťa nútim znova sa vrátiť k tým udalostiam.
– Už je to v poriadku. Už som sa s tým zmieril. Prvé tri roky boli ťažké, nevedel som, kde mám nájsť seba. Len by som si teraz prial láskavú rodinu. Je to ťažké, ale nie nemožné…
– Myslela som si, že mám veľký smútok, že môj manžel odišiel k inej, a ty si zažil toto…
Ksenia cítila hlboký súcit voči Cyrilovi, uvedomovala si, ako ťažké to muselo byť, a stále sa modlila: „Nech sú všetci naši drahí živí a zdraví.“
Už sa nevedela dočkať návrhu.
Stretávali sa nejaký čas a Cyril pochopil, že Ksenia a jej synovia mu pomôžu znovu si vytvoriť rodinu. Ksenini synovia ho prijali veľmi dobre, poväčšine trávili s ním večery a on ledva mal príležitosť povedať Ksenii dve slová, deti sa naplno venovali jeho prítomnosti. Jemu sa to páčilo, rovnako ako Ksenii. Videla, ako deti s radosťou vyhľadávajú otcovskú prítomnosť a radostne sa delia o svoje novinky a hry s Cyrilom.
Časom Cyril požiadal Kseniu o ruku. Úprimne povedané, ona už na to čakala, už si nevedela predstaviť život bez neho.
– Samozrejme, milý, súhlasím a veľmi rada si ťa zoberiem, – radovala sa, a Cyril žiaril od šťastia.
Plynul čas a oni si zvykli žiť ako harmonická rodina. Smutné bolo len to, že Ksenia nemohla mať dieťa. No Cyril sa správal k jej synom ako k vlastným.
Svojim kolegom hovorila:
– Mám pocit, akoby sme celý život žili spolu. Akoby v mojom živote nikdy nebol bývalý manžel, dokonca sa zdá, že aj deti sú Cyrilove.
O niekoľko rokov neskôr sa jej bývalý manžel ozval po dlhej dobe. Vedel, že Ksenia je znova vydatá, videl ju niekoľkokrát s Cyrilom. Zistil, že je šťastná a veselej nálady, šťastie z nej priam vyžarovalo.
Keď odpovedala, jej bývalý manžel navrhol, aby všetko začali odznova. Zasmiala sa a povedala:
– Potom ako som sa zbavila všetkého smútku, starostí o deti a upokojila sa, a moje oči sa rozžiarili šťastím, myslíš, že sa k tebe vrátim? Dokonca som na teba aj zabudla. Sme šťastní s Cyrilom, máme skutočnú rodinu. Už sme si na teba odvykli, dokonca ani deti si na teba nespomínajú, volajú Cyrila ockom, on si ich lásku zaslúžil. Ty nám nechýbaš! A ty pre nás neznamenáš nič, viac nevolaj.
– Mne bez vás nie je dobre a… – začal hovoriť Andrej.
– Ale nám je dobre, zbohom!
Možno, keby bol volal pred niekoľkými rokmi, bola by sa potešila jeho telefonátu, ale nie teraz. Spomenula si, ako jej kolegovia hovorili, že niektorí muži, keď vidia, že bývalá žena je šťastná bez nich, nemôžu to len tak prehliadnuť. A niektorí, aj keď sa rozvedú, stále považujú bývalé ženy za svoje. Nedokážu si predstaviť, že ich miesto môže niekto zaujať a že ich bývalé ženy sú niekto iný milovať.
