“Ty mi nie si žena: veď sme neboli na matrike, však?”
“Aká som ti ja žena? Boli sme na matrike? Dali sme si pečiatky? Dal si mi prsteň?”
Zuzana sklopila pohľad. Snila o tom všetkom, ale roky plynuli a život išiel bez formalít.
“Nie! Nie! A zasa nie!” zavrčal Milan. “Ty si mi nikto! Prečo si myslíš, že sa môžeš nazývať manželkou?”
“Milanko, nebuď ticho, porozprávaj sa so mnou!” žiadostivo povedala a dotkla sa jeho ruky.
“A čo ešte chceš povedať?” odsunul sa. “Už si povedala dosť!”
“Veď som nič nepovedala…” zamrmlala Zuzana.
“Zapamätaj si: mlčanie je zlato! Hlavne pre teba!” otočil sa demonstratívne k oknu.
“Prestaň sa mračiť, zlatko!” priblížila sa k nemu.
“Radšej by si mala držať jazyk za zubami!” Milan zdvihol ruky. “Kde sa vás, ženy, berie ten talent jednou vetou všetko zničiť? Učia vás v škole, ako mužov dohnať k infarktu?”
Zuzana usúdila, že je nahnevaný kvôli rannému hádke: Milan rozbil dva hrnčeky svoj a jej.
“Ako sa to dá?!” zhorila sa. “Ľudia majú ruky ako ruky, ale ty ty máš hrable! Svoj rozbil dobre, ale načo chytal môj? Schválne, aby neostali obľúbené šálky?”
Běžná domáca hádka. Také veci sa zvyknú nechať plynúť. Ale Milan, načúrený, odišiel do práce, a keď sa vrátil, celý večer udržoval ľadové mlčanie. Ignoroval ju, neprišiel na večeru, hoci ho volala trikrát. Bolo čas sa zmieriť.
“No nechaj to, kúpime nové hrnčeky v Auparku v sobotu! A ruky… no, potrénuješ!”
“O akých hrnčekoch to hovoríš?!” zablysli sa mu oči. “Vôbec si uvedomuješ, čo si napáchala svojím kecaním?”
“Môžem sa ospravedlniť…” zamotala sa Zuzana. “Nebuď nahnevaný!”
“Ospravedlniť sa?” spustil hysterický smiech. “Keby sa tvoje slová dali vymazať ‘prepáč’, teraz by som bol v siedmom nebi! Ale tak si ma len dorazila!”
“Preboha, čo som také povedala?” konečne jej došlo, že nejde o riad.
“A kto dnes povedal mojej šéfke, že hovorí s manželkou Milana?!” triasol sa od zlosti.
“Bol si v sprche, telefón zvonil…” zašepkala. “Zdvihla som, povedala som, nech počká. Opýtala sa, kto som. No, povedala som, že manželka. A keď som jej podala telefón už zavesila. Čo je na tom zlého?”
“Ty sa ešte pýtaš?!” Milan zčervenal, žila na spánku mu tancovala. “Aká si mi ty manželka? Boli sme na matrike? Dali sme si pečiatky? Dal si mi prsteň?”
Zuzana prehltla. Snívala o tom, ale…
“Nie! Nie! A zasa nie!” kričal. “Ty si nikto! Ako si mohla myslieť, že si manželka?”
***
“A dlho bude toto divadlo pokračovať?” usmiala sa Helena Štefanovna.
“Mami…” Zuzana sa zamračila. “Dnes sú iné časy. Ty by si mala súdiť?! Po tatom si sa sama točila s kým len!”
“Neklam na matku!” zachovala si úsmev. “V mojom veku na mňa klebetky nelepia. Ale ty si mladá porozmýšľaj o budúcnosti!”
“Mami, päťdesiatpäť nie je staroba! Aj teba ešte môže odniesť ženích!”
“Ak sa nájde slušný muž prečo nie?” upravila si šedivé pramene. “Zatiaľ sa obmedzujem na náhražky.”
“No to mi treba!” zachichotala sa Zuzana.
Vtedy sa matka stala vážnou:
“Zuzka, chápem: dnes veľa ľudí spolu žije, deti rodia. Ale právne je to len
