Nie si môj muž, Vojtech…
Starenka sedela pri lôžku svojho muža a vlhkou handričkou mu utierala horúci čelo.
Vojtech, vždy som ti chcela priznať, ale nenabrala som odvahu. Oklamala som ťa, Vojtech, nie si môj muž!
Starček otvoril oči a nechápavo sa pozrel na manželku.
Len ma nevyrušuj, prosím, lebo ak sa rozlúčime navždy, nikdy nebudem môcť oľutovať a vypovedať pravdu. Pamätáš sa, keď si po vojne náhodou zavítal do našej slovenskej dediny? Bola som v šoku, potom som sa ti hodila okolo krku. Veľmi si sa podobal na môjho muža! Dostala som úmrtný list o ňom, ale keď si vstúpil do dvora živý, pomyslela som si možno sa mýlili a môj muž je späť. Hodila som sa k tebe, potom mi došlo, že som sa pomýlila. Červenala som sa, ospravedlňovala, ale dovolila ti prenocovať v šope.
Ráno si sa rozhodol opraviť dvere v šope, a zrazu ti na hlavu padol trám. Myslela som, že aj teba budem pochovávať, ale vidím, že dýchaš, tak žiješ. Zavolala som lekára, a ten povedal, že si silný, nič vážne, len pamäť kúsok vzala. V tej chvíli som ti povedala, že si môj muž. Si statočný človek, silný, a po vojne by som so samotnou s dvoma deťmi sotva zvládla. Povedala som to a ty si mi uveril. Potom ma trápilo svedomie, ale už sme si zvykli, zamilovali sa a nechcela som nič meniť. Teraz sa priznávam, že som všetko rozhodla za teba. Možno by tvoj život bol iný…
Vojtech pozeral na manželku mlčky… A zrazu sa rozosmial.
Ty si stará čarodejnica! Načo by som potreboval iný život? Veď som ťa ľúbil celý život. Do dediny som prišiel náhodou, pravda, a keď som ťa uvidel, v okamihu som sa zaľúbil, len som nevedel, ako sa ti priblížiť. Rozhodol som sa pomôcť v domácnosti, možno si ma všimneš a nevyženieš, ale ten trám ako mi tresol po hlave všetko potemnelo. Prebral som sa lekár bol tam, a ty si sa o mňa starala. Poprosil som ho, aby ti povedal, že mám trochu amnéziu, trochu ti klamal, nech mám viac času zostať v tvojom dome. Prekvapilo ma, keď si ma uznala za svojho muža a potešilo, že nemusel som si nič vymýšľať.
Ty si mi ale šibal, usmiala sa starenka. Mohol si povedať skôr, aspoň by sme sa zasmiali spolu.
Chcel som, ale vždy bolo niečo na práci. Najprv sme vychovávali siroty, potom sme spolu splodili ďalšiu trojicu, zasmial sa muž do fúzov. Celý život sme nosili vlastné veľké tajomstvá, nakoniec zistíme, že sú to len maličkosti.
No, aspoň sme všetko vyjasnili lebo by sme rozosmiali anjelov strážnych našimi historkami, povedala starenka. Len, Vojtech, neumieraj. Nenechávaj ma tu samotnú, neviem žiť bez teba.
Ale prečo plačeš? Všetko bude v poriadku, utešil ju muž. Stačí okolo mňa posedieť, choď si ľahnúť spať. Ráno je múdrejšie než večer.
Zaliezli do postele a ona spala nekľudne. Myšlienky sa jej mýlili v šedej hlave a nedali oddych. Nad ránom vstala ešte pred svitaním. Mužova posteľ bola prázdna. Srdce jej stislo úzkosťou. Pozrela do dvora a on sedel na schodíkoch, fajčil. Vydýchla si. Tentoraz smrť išla bokom, takže ešte budeme mať čas spolu žiť, škrípať a chichotať sa…
