Začni, tak to aj dokonči! zvýšil som hlas na Natáliu. A ak nevieš poriadne, tak radšej zbytočne nehovor…
Viem, uškrnula sa Natália a uprela na mňa pohľad. Medzi mnou a ňou nikdy neboli žiadne tajomstvá…
…So Zuzanou som sa zoznámil veľmi obyčajne. Bola zima, poľadovica. Zuzana sa šmykla na zamrznutom chodníku ráno, keď išla do práce. Spadla a zranila si koleno. Pritom som jej pomohol postaviť sa a odprevadil som ju na pohotovosť.
Röntgen našťastie ukázal, že zlomenina to nie je, Zuzanu pustili domov s radami pokoj a elastický obväz na koleno. Celý ten čas som stál pri nej, dokonca som zavolal svojmu šéfovi do práce a vypýtal som si pol dňa voľna. Upokojil som sa až vtedy, keď som Zuzanu usadil do taxíka. Pochopiteľne som ju prinútil, aby mi po príchode domov zavolala a oznámila, že je v poriadku.
Zuzana bola z môjho správania nadšená. Takého pozorného chalana ešte nestretla, bola zo mňa očarená. A už to začalo každý deň sme si volali a písali správy, rozprávali sa o všetkom možnom. Zaujímalo a trápilo ma všetko, čo sa týkalo Zuzany. Ráno som jej prial pekný deň, večer dobrú noc. A cez deň som sa staral, či sa dobre obliekla, či jedla, či bola oddýchnutá, ako sa jej darí v práci.
Pre mňa na tom nebolo nič zvláštne. Takto sa každý u nás v rodine staral o každého. Býval som sám v byte, ktorý som zdedil po babičke, rodičia bývali len kúsok ďalej, v neďalekom mestečku. Kedysi sme tam bývali všetci spolu a babkin byt sme prenajímali. Mali sme dobré vzťahy, nikdy sa u nás nehádalo, vyrastal som v láskavom a dôvernom prostredí. Keď babka zomrela, mal som už vek na samostatnosť, tak som sa presťahoval do jej bytu.
Dievčatá som nikdy nevedel veľmi oslovovať. Bol som skôr hanblivý a žiadne večierky ani party som nenavštevoval. Ani priateľov, s ktorými by som si vyrazil niekam von, som nemal. So Zuzanou to prišlo spontánne potrebovala pomoc, a ja som jej nemohol nechať len tak. S odstupom času hovorím, že to bol osud.
Dva mesiace na to sme sa vzali. Bola to síce recesia tak som Zuzane navrhol svadbu len tak zo srandy, a ona na to:
No poďme! Poďme teraz hneď podať žiadosť!
Do zatvorenia matriky ostával len necelú hodinu, keď sme tam vbehli. Svadobný termín nám dali čo najskôr. Moji rodičia, Anna a Jozef, boli síce trochu prekvapení, ale rozhodnutie mi schválili, veď im bola Zuzana tiež sympatická.
Zuzanina mama bývala tiež v neďalekom mestečku, ale na svadbu nemohla prísť, pretože Zuzanina babka ochorela a nemohla zostať sama.
Vytvorili sme šťastnú rodinu, nehádali sme sa, ba práve naopak, láska medzi nami po svadbe ešte viac silnela. Narodil sa nám synček, Miško, a šťastie v našej rodine sa ešte znásobilo. Samozrejme, pribudli aj povinnosti. Počas oslavy výročia svadby blízka Zuzanina kamarátka Natália trochu viac popila a bolo treba jej privolať taxík, aby sa dostala bezpečne domov.
Výročie sme oslavovali v reštaurácii v širšom kruhu boli tam moji rodičia, päťročný Miško, ktorý sedel dôstojne za stolom s dospelými, dvíhal pohár so šťavou a prial nám šťastie, a Zuzana pozvala svoju najlepšiu kamarátku Natáliu. S ňou bola za jedno vždy, od detstva si boli ako sestry možno ešte bližšie. Natalii však v živote veľmi nevychádzalo mala tridsať, rovnako ako Zuzana, ale stále bola sama. V porovnaní s krásnou Zuzanou na tom bola výrazne horšie bola trošku silnejšia, nízka, a jej tvár bola akoby nevydarený náčrt, možno aj stokrát zmazaný a prerábaný bledá a nezaujímavá.
Už na základnej škole všetka pozornosť chalanov patrila Zuzane. No priateľstvo so Zuzanou Natalii veľa dávalo Zuzaninej mame nevyhovovalo, aby dcéra chodila na rande sama, s Natáliou však áno. Tak chodili von vo väčšej partii. O chalanov núdzu nikdy nemali. Ale Natáliu žiadny nezavolal na rande vážnejšie, kým Zuzane začali chodiť žiadosti o ruku už od trinásteho ročníka. No Zuzana si vyberala, nebrala len tak hocikoho. A tak ostala dlhšie slobodná. Potom stretla mňa. A začalo sa točiť
…Natália schádzala dolu schodmi reštaurácie veľmi ťažko a trikrát by takmer spadla, keby som ju nechytil. Na druhom poschodí ma čakala rodina, dole reštauráciu už pred vchodom taxík, ktorý Zuzane privolala kamarátka, ale Natália ledva stála na nohách. V takomto stave som ju ešte nezažil, preto som ju radšej odprevadil.
Šťastie mladomanželom! Cha-cha! Jeden má šťastie, druhý… Ach, mne nikdy nevyjde! A Zuzke vždy! Vždy mala šťastie! hlasno zvolala Natália, ľudia sa začali otáčať, Od začiatku, čo sme sa poznali! Všetko jej vždy prešlo, chlapov mala, ako chcela, a vy ste jej to žrali! Mali by ste myslieť hlavou… Aj keď, je pekná! Vtedy chlapom rozum vypína…
Dorazili sme k taxíku, keď sa zrazu Natália vytrhla a hlasom, ktorý už znel úplne triezvo, ostro povedala:
Vieš ty vôbec, čie dieťa vychovávaš? Veď Miško nie je tvoj vlastný!
Čo to trepeš?! oboril som sa na ňu. Od tých slov sa mi celý svet roztočil pred očami, musel som zažmúriť, aby som to zastavil. Mal som chuť Natáliu potriasť, aby už konečne mlčala, ale ona sa nezastavila:
Haha, zbledol si! To si si nevšimol? Miško sa narodil príliš skoro! Hneď po svadbe! Myslíš, že Zuzana ťa tak neskutočne milovala, že musela so svadbou ponáhľať? Ani sa na teba nepodobá, nevidíš?! A pred tebou mala iného. Ten jej navrhol sobáš, poplietol jej hlavu… A potom ju nechal pre inú! Dobre jej tak!
Rýchlo som ju posadil do taxíka a zabuchol dvere. Keď taxík zmizol za rohom, hneď mi zazvonil telefón a opäť volala Natália ani som nevedel, prečo som zdvihol.
Spýtaj sa, spýtaj sa tej svojej! Haha! Nebuď len ja ten, komu je smutno na vašej oslave, nech sa aj ona potrápi ako ryba na panvici! rehocala sa do telefónu…
Celý večer mi v ušiach znel ten smiech. Nevedel som na to prestať myslieť. Veď skutočne, Miško sa narodil predčasne, ale mne to nikdy nenapadlo predsa sa rodia predčasne aj deti, nikdy som sa nezaoberal váhou či veľkosťou vtedy som bol šťastím bez seba, že máme syna. Miloval som ho od prvej minúty, nikdy som nezapochyboval, že nie je môj.
Aj rodičia Miška zbožňovali, často ho volali k sebe, brali na víkendy, chodili s ním do zoo, na výlety, do múzea. Tá prekliata Natália! Ako keby otrávila celú našu radosť… Neustále sa mi v hlave vynárali jej slová. Miško bol chudý, svetlovlasý, ja tmavovlasý. Moja mama Anna tvrdila, že deťom sa ešte farba vlasov stokrát zmení. Ale to subtílne telo? Ja statný, Zuzana vysoká… Oči tiež iné… Zošalel som z tých myšlienok. Týždeň som mlčal, nič som Zuzane nevravel. Potom som to už nevydržal. Opýtal som sa jej…
Pozrela sa na mňa zvláštne, potom…
Vedela som, že raz sa na to spýtaš. Keď si to už vytušil, prečo si čakal päť rokov, aby si to povedal? posmešne povedala Zuzana. Mohol si to povedať hneď! Rozviedli by sme sa. To si chcel? Veď som ťa podviedla! Bola som nečestná! Ach, aká som hrozná! No poď, krič na mňa teda!
Odskočil som od nej. Prečo mi to takto hovorí? Veď… Veď ju tak milujem, že aj keby mi to bola povedala vtedy, všetko by som jej odpustil, tak či tak by som si ju zobral! A teraz? Hovorí to tak chladne, ako by na to celé päť rokov čakala. Rozvod? Na to som ani nemyslel. Miško… Môj syn… Tak veľmi som si ho obľúbil, že nech všetci hovoria, čo chcú, ja ho neopustím. A rodičia? Čo im povedať? Alebo radšej nič? Budú ho mať stále radi?
Ale Zuzana zjavne neverila v moju lásku. Pohádali sme sa. Zbalil som si veci a odišiel. Babkin byt bol teraz voľný, aj keď som ho prenajímal, práve nikto nebýval. Dva týždne som tam nocoval. Celý čas mi bolo ťažko a veľmi som sa trápil, najmä za synom a za Zuzanou. Rozmýšľal som a rozhodol sa, že to nechám tak, ako to je. Natália nám chcela pokaziť život, ale nedostane túto radosť! Márne dúfala!
Vrátil som sa k Zuzane a Miškovi.
Prepáč! plakávala Zuzana. Tolko som ti povedala zlých vecí, ktoré si nezaslúžiš… Myslela som, že keď sa to dozvieš, prestaneš ma milovať, a tak som ti to radšej povedala celkom napriamo, nech to už máme za sebou. Strašne som sa toho vždy bála!
Och, Zuzana, objal som ju nežne. Päť rokov si so mnou, a predsa si ma nepoznáš. Nenechám vás, to sa nikdy nestane! Milujem teba aj Miška, nič na tom nezmení. Rozumiem ti, nechcem ťa súdiť… Čo si mala robiť? Bála si sa, že ťa opustím, preto si mlčala o tehotenstve… Máme skutočnú lásku a Natália nám už neublíži, ver mi!
Áno… Zuzana sa mi vďačne pritúlila a utrela si slzy. Ale Natáliu už nechcem vidieť nikdy v živote.
A čo povieme mojim rodičom? pýtal som sa dokola, Oni si Miška tak zamilovali… Ako im to môžeme povedať?..
…Nakoniec sme im povedali. O niečo vyše mesiaca. Ale nie to, čo sa stalo. Povedali sme, že Zuzana čaká druhé dieťa a že čoskoro budú mať dvoch vnúčikov.
